Březen 2009

Byť, či nebyť (sám)?

28. března 2009 v 16:44 | "K" |  Letters for Elliot
A philosopher once asked, "Are we human because we gaze at the stars, or do we gaze at them because we are human?" Pointless, really... "Do the stars gaze back?"

Som trocha apatická, ale tá trocha dnešného slniečka mi zlepšila náladu. Ja len že ... mám chuť na bláboly, kým znova príde strýko a zaberie mi po pol roku počítač.
Som skutočne tak smiešna, keď odmietam ísť na našu stužkovú? Hovorte si čo chcete, že je to zážitok na celý život a ako veľmi utužuje vzťahy. Čo mám utužiť za večer, ak som to nestihla za štyri roky? Je chyba považovať to za snobskú hlúposť, rovnakú hlúposť ako je Sweet sixteen alebo oslava osemnástky? Sú predsa dôležitejšie veci ako minúť niekoľko tisíc kvôli jednému večeru, pretože "to sa patrí a robí to každý". Moji bratia v zbroji ma nakoniec zradili, takže sa nekoná ani stanovačka v trojici. Natália, Boris - to si ešte zapamätám. Ja si len proste dokážem tie peniaze predstaviť investované lepšie. A to je moje posledné slovo. Majte ma za imbecila.
Už aby bolo leto. Už aby bola Lednica. Len tak si polehávať vonku a pozerať na hviezdy. V Bratislave nevidno ani večernicu. Nenávidím Bratislavu. A milujem Staré mesto. Začínam byť smiešna a detinská. Prídem si sama so svojimi názormi a pocitmi. Ale musí to tak byť. Raz mi ktosi napísal, že sa mýlim v túžbe po dobrodružstve. Ja vraj potrebujem zamilovať sa. Lenže ja som túto potrebu nikdy nepociťovala. Ja skutočne potrebujem trocha vzrušenia pri odhaľovaní i malého tajomstva. Nepotrebujem nikoho aby ho so mnou zdieľal. A aj keď sa cítim sama, cítim sa pri tom dobre. Pre mňa nie je trápne ticho trápne. Mne nevadí mlčať a nikdy nerozmýšľam nad tým, či je to nepríjemné druhému. Naučila som sa byť ticho keď treba, vypariť sa keď je treba a vydať zo seba maximum. Ale niekedy už to neznesiem a viem, že okolie ma má za menšieho idiota.
TAK NECH.


Ragtime. Myslíte, že to Obama čítal?

22. března 2009 v 10:15 | "K" |  Books
Píše sa rok 1902 a do domu v New Rochelle blízko New Yorku sa sťahuje prosperujúca stredostavovská rodina. Spojené štáty sú dravou mladou veľmocou, ktorá len začína konkurovať Európe. Rodí sa nové storočie, ktoré okrem nebývalého blahobytu a technického rozvoja prinesie aj dve svetové vojny a vyhrotené politické, spoločenské a kultúrne tlaky.
Dej románu sa odohráva v rokoch 1902 až 1914; v Amerike sa v tej dobe presadzuje osobitý černošský klavírny štýl ragtime. Po jeho vzore Doctorow krátkymi straccatovými vetami určuje pravidelný rytmus historických a sociálnych zmien, ktoré tvoria motívy zo života reálnych osobností: eskapológa Houdiniho, krásky Nesbitovej, polárnika Pearyho, anarchistky Goldmanovej, multimilionárov Morgana a Forda, psychopatického vraha Thawa, architekta Whitea, Európanov Freuda, Junga, vojvodu Franza Ferdinanda a ďalších. Autor sa ďalej vracia k trom fiktívnym motívom svojej románovej skladby: "lepšej" newrochellskej roidne chlapca, Otca, Matky a jej Mladšieho brata, chudobnej prisťahovaleckej rodiny Tatka s dievčatkom a konečne osudu čierneho pianistu a nakoniec tragického rebela Coalhousea Walkera.
V krátkom diele sa Doctorow venuje sociálnym problémom a skutočne až neuveriteľným rasovým problémom, ktoré vedú k smrti niekoľkých ľudí. Priama reč chýba úplne, užijete si stručných a jasných viet, ktoré sú všetkým čo potrebujete. A vďaka tejto knižke spoznáte trocha aj kultúry tých časov, príjemnú etiketou prepletenú dobu, strach zo sexu a trocha viac poodhalených kotníčkov. Ragtime jasne odhaľuje to veľké všetkým známe tajomstvo, že i napriek americkému snu, nie je USA tak pohodlným štátom za aký sa má.


Ja nie som Neo. Ale aj tak tam niečo nesedí...

7. března 2009 v 17:59 | "K" (nie)je vyvolená |  Letters for Elliot
Knyuuu... tento týždeň bol skutočne veľmi zaujímavý. Neviem či tie pocity o Matrixe boli patričné ale so životom ako na bežiacom páse som ešte nikdy nezažila toľko emócii. Pretože v pondelok som mala depresiu z ničnerobenia a ľudí okolo seba, ktorý ma zabíjajú, utorok som si užívala spolu so stredou a písomkou z diapozitívov. No a štvrtok, ten bol najúchvatnejším dňom za posledných niekoľko mesiacov.

Drahá slečna M. ma totiž donútila ísť do čajovne na stretnutie Skupiny Alfa (len druhé, som rada že som ich neprepásla viac). Tak sme ostali v škole dlhšie, ja som si pozrela novú epizódu The Big Bang Theory, Marta porazila Zola v ICQ hrách asi tisíckrát. Popravde sa nám nikam nechcelo, vonku lialo ako z krhly a bolo neskutočne nepríjemne. No keď už sme raz ostávali, tak prečo tam neísť. Hlavne ak nás čakalo niečo pod zub a teplý čajík. Tak sme dorazili do Úniku na Medzipriestor, zahrali si stolný futbal a potom sa to všetko začalo. Nechcelo sa mi tam byť dlhšie ako hodinku, teda to bol aspoň môj prvotný pocit, lenže po dvoch hodinách ma ledva dokázala vytiahnuť sms-ka, že nestíham dojsť na intrák do limitu dvadsiatej hodiny. Partia perfektných ľudí, zaujímavé diskusné témy, kopa dobrého jedla a sem-tam nejaký ten film. Takže ak máte záujem spoznať nových ľudí, posedieť si v okúzľujúcom priestore podkrovia čajovne Únik (tiež Čajka - nie tá na Kollárku, ulicu vám ešte zistím) a ste z Bratislavy, tak sa na vás tešíme. Stretnutia sú každý štvrtok o pol šistej do odvolania :-)
Dnešok som tiež celkom užila, hoc je vonku nechutne a ja chorľaviem. Tak som sa hrajkala s layoutom pre Báru a Niku na ich Celebrity blog, celkom som sa zabávala, ako pri mrznúcom PhotoShope už dlho nie. Tak sa veľmi teším, že sa im layout páči a týmto vám teda predstavujem aj nové SB alebo skôr niečo malé čo rada presurfujem (hlavne kôli svojej vrodenej úchylke na Jonas Bros.).
Eclipse stojí v polovici, ale strašne sa mi zahovára a už teraz sa neviem dočkať filmu. Vydržím tie dva roky? :D... No dobre teda, idem si vziať niečo na hrdlo a idem sa nad sebou zamyslieť, v poslednej dobe som strašne divná. Vrátane tých pocitov, že žijeme v Matrixe. A moje osobné texty tiež nemajú ďaleko od pubertálneho žbleptania.

Sheldon: "Zátoku ovláda oddelenie farmaceológie a tí sú všetci nadopovaný testovacími steroidmi."


Cesta do stredu Zeme. Vráťme sa nachvíľku do detstva...

1. března 2009 v 11:27 | "K" túži po dobrodružstve |  Books
Profesor Lindenbrock nachádza v antikvariáte starý islandský rukopis a so synovcom Axelom v ňom objavia krátku správu zakódovanú v runách a naviac i porozhadzovanú. Po smiešnej náhode rozlúšti Axel text a dozvedá sa, že zvitok napísal starý islandský alchymista Arne Saknussemm. Hovorí o tom, ako sa dostal do stredu Zeme a úspešne ho prebádal. Axel tuší, že ak by sa to dozvedel jeho strýko, chvíľu neposedí a donúti ho spadnúť do nebezpečenstva. Nakoniec sa však nad jeho úmornou snahou rozlúštiť zvitok zľutuje a tajomstvo mu vyzradí. A samozrejme: Lindenbrock neváha ani sekundu a berie so sebou synovca na výlet na Island. Tam k sebe priberú schopného Hansa, ktorý sa v teréne krajiny vyzná a mnohokrát im zachráni život. Profesor, Axel a Hans sa vrhajú do vyhasnutého krátera islandskej sopky, ktorá má byť vstupnou bránou do stredu Zeme. Pod povrchom nachádzajú spleť chodieb a zisťujú, že teória o vrelom jadre je hlúposť. Po niekoľkých mesiacoch bádania nachádzajú niečo neuveriteľné - tisíc míľ pod povrchom Zeme objavujú more s plážami a prehistorickými rastlinami, ktoré vyrastajú do neuveriteľných výšok. Profesor rozhodne, že more preplujú na druhý breh a tam rozhodnú čo ďalej. Nebezpečná búrka a morské živočíchy ich však vychýlia z kurzu a podľa buzoly zistia, že pláž na ktorej stroskotali je zrejme tá istá z ktorej vyrazili. Nakoniec však, po objavení nových prehistorických druhov a dokonca aj ozrutného jaskynného človeka, nachádzajú skalu označenú samotným Saknussemmom, no výbuchom spôsobia prebudenie podzemných síl. Niekoľko týždňov trpia v úzkej chodbe plnej lávy, kým im dôjde čo sa deje: nachádzajú sa v kráteri činnej sopky. Dostanú sa von spolu s lávou a popolom no určite sa už nenachádzajú na Islande. To Etna bola tou sopkou, ktorá ich vypľula z jadra Zeme. Po tejto únavnej skoro pol roka trvajúcej ceste sa vracajú domov do Hamburgu, no stále im nedá spávať, ako je možné, že prešli pod takmer celou Európou a napriek tomu sa im podzemné more prepluť nepodarilo. To však nie je pravda... Je až smiešne jedoduché zistiť čo sa stalo, keď sa Axel so strýkom nachvíľu zamyslia nad hrátkami prírody....

Ja som v detstve na Julesa Verna strašne zanevrela kvôli Deťom kapitána Granta. Ale dopekla, Cesta do stredu Zeme je tak strašne strhujúci príbeh! Verne písal jednoducho a pôvabne, pár slovami dokázal vyvolať obraz nádherne jasný a kúzelný. Jeho opisy sú očarujúce. A keď Lindenbrock zistil, že sa počas búrky zrejme obrátili, skoro som skapala kým som knihu nedočítala do konca a nezistila, že to tak nebolo. Kniha nie je hrubá, veľa času nezaberie ak sa jej chvíľku venujete a myslím si že stojí zato prečítať si ju. Je to milé dielko, ktoré vás vráti do detského snenia (v mojom prípade nonstopného snenia) o exotických diaľkach a nespočetných dobrodružstvách...


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...