Červenec 2009

Do the Hippogriff

27. července 2009 v 13:20 | K, jednoducho K |  Letters for Elliot
Drahý Elliot,
v poslednej dobe sa toho udialo veľa a zároveň nič. Zažila som hneď niekoľko nepríjemných situácii, pri ktorých som túžila mať Časovrat, alebo sa aspoň z milosti prepadnúť pod zem. Som už síce dospelá, no občas sa správam priam nevypočítateľne, veď si to vieš predstaviť. Predvčerom sme sa vrátili z východu. Byt je vyčistený, spotrebovali sme naň 19 vriec a to dvadsiate poslúžilo ako Garbage Bag na záverečnú grilovačku. Takže dvadsať vriec. A z tej haldy zväzkov, čo tam bola som si domov odniesla kníh len pár. Nie som taký veľký fanúšik Elleryho Queena, ako by sa zdalo. Zato som ale našla poklad! Skočili sme do Christianie (lokalita prísne tajná), minúť mojich posledných 16 Eur na posledný diel Harryho Pottera, že aby sa nepovedalo (nemám pravdu?) a v rohu, v tom najzatuchnutejšom rohu, som narazila na Cranford. Malá, útla knižočka ma udrela do tváre pri platení a v peňaženke sa mi ako znamenie zjavilo 5 tajomných Eur. Takže ho čítam. Po anglicky. Ale aspoň sa pocivčím a zbrzdí ma to v mojej brytkosti, čo sa kníh týka.

Videl si už náš nový kabátik? Weasleys' Wizard Wheezes som si nemohla nechať ujsť a mal by si počuť ich hlavnú zvučku od Nicholasa Hoopera! Hľadanie toho obrázku ma stálo nervy a ak naň niekto siahne bez dovolenia... nuž, poznáš predsa Werichovu Ceciliu ;-)

Istý človek organizuje stretávku nás normálnych a inteligentných tvorov, čo sme sa nevideli od základky. Stále mám ohľadne toho zmiešané pocity, Elliot, je to konečne možnosť zabaviť sa, keď všade okolo zúri len H1N1, kríza a komáre. Lenže neviem, koho pán P. pozve a s tým by mohol byť problém. Neviem byť spontánna a to ma dosť serie. Už ma na to, prosím, nikdy neupozorňuj.
S láskou Tvoja nedobrovoľná mukelka, K.


Život pokročil a skutočne je čas sa s nimi rozlúčiť.

22. července 2009 v 11:28 | K |  Books
Rana z čistého neba: Pred pár dňami som navštívila kino. Dvakrát (raz s priateľkami, druhý raz so sestrou, znova a dobrovoľne) za účelom pozrieť si nového Pottera. A keď som druhýkrát vyšla z kina, čosi sa vo mne zlomilo a ja som sfúkla posledné slepé chúťky dospelej osoby vo mne. Konečne som si našla cestu k poslednému dielu série, ktorá pre mňa toľko znamená, aj keď som si to pred pár mesiacmi vlastne odmietala pripustiť. Odmietala som si kúpiť siedmy, posledný diel, pretože som bola presvedčená, že už mi nič nemôže dať, že už som z toho vyrástla. Lenže pred niekoľkými desiatkami minút mi došlo, aká som bola výslovne tupá a slepá.
Ako išiel čas... Prvú knižku som dostala tuším na Vianoce. Nie, bolo to na narodeniny, na moje jedenáste narodeniny a zreteľne si pamätám ako som sa s krehkým a detským Harrym chúlila pri bazéne na hojdačke a celým svojím duchom som si ho chránila ako oko v hlave. Lenže potom už sa mi nechcelo a druhú časť som si neželala. Ďalšia prišla, až keď som dostala lístok na zľavu v tunajšom kníhkupectve. Skôr ma však priťahoval rozjarený Hipogryf ako komnata a tak som sa trocha nevedomá zamilovala do Remusa Lupina. Tam sa ten ohník rozhorel ešte silnejšie, zapálil knôtik mojej lásky a závislosti a ja som si kúpila druhú časť. A tieto tri poklady, na ošuntelej poličke som brala do rúk zakaždým, keď už som nemala čo a horlivo som očakávala každú ďalšiu knihu. Štvorku som prečítala za rekordné štyri dni, mala som pätnásť a kapitolu Vianočný ples som vedela skoro naspamäť. Po čase sa jej natrhol chrbát a piaty diel prišiel práve včas. Rástla som a rovnako ako moja myseľ, aj Harryho život bol čoraz zložitejší a temnejší. No zároveň bezprostrednejší a ja som sa doň ľahšie vžívala. Šestku už si skoro nepamätám a sedmička mi zlomila srdce rovnako, ako ma naplnila.
Či mi niečo dal? Harry Potter bol jedinou, skutočne jedinou, knihou - či knihami - pri ktorých som si všetko predstavovala tak živo, tak skutočne. Filmy a prepracované interiéry mi pomáhali lepšie sa zžiť s mojimi rolami. Keď som bola mladšia, kradla som repliky Katie Bellovej a Lee Jordanovi, čítala si ich nahlas a priala si byť tam. Éra RPG to potom všetko utlmila, pretože tieto svety boli všade a nahlodávali moju krehkú fantáziu nechutnými pretvárkami a kazmi.
Tragédia a láska: A ako išiel čas, tak mi autorka brala jedného za druhým. Siriusa, Georgovo ucho, Dobbyho, Remusa, Tonksovú a nakoniec aj Freda. Keď umrel pri tom výbuchu, začalo mi byť seriózne zle a nemohla som zaspať. Weasleyovie dvojčatá boli pre mňa hlavnou kotvou celého príbehu, dôležitým komponentom, ktorý dokázala vždy rozosmiať a uvoľniť. Teraz je Fred preč a nikdy to už nebude ako predtým. Prechovávam k tým dvom vrelý vzťah, skutočný vzťah, veľa pre mňa znamenajú. Viac ako ktorákoľvek knižná postava doposiaľ a preto som rada, že kniha je predmetom navrhnutým schválne tak, aby ste sa vrátili tam, kam potrebujete. Vianočný ples, Trojčarodejnícky turnaj, Aragog, Lockhart u Svätého Munga a priechod cez vitrínu s figurínami, Mysľomisa, Oliver Wood, metlobal, draky. Poznám každý nedôležitý detail toho príbehu, mám pocit, že som blázon a pri tom je to tak krásne. A nikto mi to neberie.
A teraz je skutočne koniec? Ďakujem skvelej J.K.Rowlingovej za strhujúci, hoc pre mňa tragický koniec. Ďakujem vydavateľovi, ktorý jej to všetko umožnil, jej odhodlaniu písať a hlavne jej bezhraničnej fantázii, ktorá mi umožnila schovať sa pred tým, čo mi v živote vadilo. Navždy budem hrdá na to, že som jednou zo skutočnej Potterovskej generácie, ktorá od svojich jedenástich (aj keď trocha nepravidelne) s Harrym skutočne rástla a žila jeho dobrodružstvo. Čokoľvek poviem, že táto a táto kniha sú moje obľúbené, prosím neverte mi. Ja kdesi hlboko vo vnútri viem, že táto séria ma obohatila a stala sa neoddeliteľnou súčasťou mňa a státisícok ďalších. Teraz je ale koniec a nás čaká už len posledný film. Potom za tým celým môžeme urobiť bodku až dovtedy, kým nebudeme mať chuť a odvahu znova sa do toho pustiť. Pekne od Neradostníc.
Na záver už len, a na to pomätajte: Nikdy nešteklite spiaceho draka ;-)


Cranford vás položí na lopatky! Alebo to urobí Simon Woods.

18. července 2009 v 12:38 | K sa smeje a plače |  Media

Ja sa sťahujem do Británie, neviem ako vy.

Momentálne bulím kvôli koncu štvrtej časti a sťahujem piatu, ale recenzia už musí byť. Na toto vás musím namotať čo najskôr, aby som sa mala komu sťažovať, pretože už dlho som pri žiadnom seriály a príbehu ako takom nezdieľala emócie spolu s postavami.
Cranford je malé vidiecke mestečko, kde vládne príjemný pokoj a kde "ženy sú Amazonkami". Nič, čo sa v tomto meste špitne, neostane dlho utajené, aj keď práve tieto reči často spôsobujú malé nezhody a problémy. Nudný život hlavných protagonistiek trocha okorení správa o tom, že do mesta prichádza nový, mladý, lekár, ktorý bude pomáhať tomu starému - neskôr sa práve starší doktor, pán Morgan odoberie do dôchodku. Očakávaný Dr. Harrison je mladý, sotva tridsaťročný, pohľadný mladík, ktorý zamotá hlavu nejednej mladej dáme a popri všetkých epizódnych príbehoch sa dozvieme práve o jeho malom nedorozumení so ženitbou. Ďalej už ani slovo, pár spolierov, ktoré musím zo seba dostať von potom na konci.
Ako už bolo povedané, nešťastný Cranford, ktorý si ma získal po úvodných piatich minútach, je pôvodne trojdielna (trojdielna?) knižná séria od Elizabeth Gaskellovej (North & South). Knihy som, bohužiaľ, nečítala a neviem ich nikde zohnať. Ešte skúsim zaskočiť do Panta Rhei, ale nedávam tomu veľkú nádej. BBC po veleúspešnom North & South a Wives & Daughters pridalo do Elizabeth Gaskell Collection aj toto jej dielo. BBC by nebolo BBC, keby si dopredu nerobilo nábor najlepších britských hercov a tak sa tu popri nežnej Judi Denchovej, Imelde Stauntnovej a Michaelovi Gambonovi (okrem iného aj Dumbledore - toho si ale veľmi neužijeme D:) objavia aj také hviezdy, ako fenomenálny Simon Woods (v roli Dr. Harrisona - tým pádom si krásne užívam jeho podmanivé modré oči) alebo Claudie Blakley, ktorú možno poznáte ako Charlotte Lucasovú z najnovšieho spracovania P&P. Všetky postavy si zamilujete, i tie chladné a odmerané, pretože každý si vždy napraví reputáciu malým nepatrným skutkom. Síce je tam pár otravných elementov, ako sestry Tomkinsonové, ktoré to všetko kazia, ale to im odpustíte, pretože to by nebol Cranford. A ten je presne tou minisériou, pri ktorej ani neviete, či plačete kvôli nevydarenému vzťahu, uviaznutej krave, podarenému vzťahu, alebo niekoho smrti. Chvíľku sa smejete na tom, ako sa slečny snažia dostať krajku z mačky (...nie, vážne) a potom si idete oči vyplakať kvôli tomu, čo spôsobili reči a zlý výklad nepatrných giest (SPOILER ako keď Dr. Harrison kúpi pani Roseovej rukavičky na Valentína len preto, aby u Johnsona nevyzeral hlúpo, pretože tam bol iba obkukovať slečnu Huttonovú a drahá slečna Poleová si to vysvetlí ako akt lásky KONIEC SPOILERU). Cranford sa nedá popísať inak ako fenomenálny, očarujúci, nežný a prudko pozerateľný príbeh a výsledok ďalšieho snaženia BBC (zahŕňa čarovne natočené scény, prekrásne kostýmy, a skutočne dodržanú etiketu - nájdete aj pobúrenie vkladaním si nožíka do úst :D). Čo viac k tomu? Len tak ďalej! Ja teraz idem veľmi silno stiahnuť poslednú časť (ale druhá séria sa rozbehne na Vianoce 2009) a veľmi silno idem hľadať knihu :D...
No a ešte sľubovaný SPOILER nemôžem uveriť, že s tým Tomkinsonové vyrukovali pred reverendom Huttonom, neverím, že s tým vyrukovala pani Roseová, neverím, že sa to všetko pokazilo! Na 1. mája! Harrison si proste musí vziať Sophy! Oukej, rozdýchavam, rozdýchavam KONIEC SPOILERU.
P.S.: Celá prvá séria sa dá stiahnuť ako cez RapidShare, tak cez Megaupload (tam je nefunkčná 5. epizóda), ale titulky zoženiete iba k prvej epizóde na titulky.com.

Mary s Julie sa nesú do Sothertonu, Fanny ostáva doma.

16. července 2009 v 14:45 | Ale je tomu skutočne tak? |  Letters for Elliot
Drahý Elliot (či Bingley, Vanderman, Bertram, čokoľvek vlastne si...).
Leto pozvoľna transformuje v koncentrovanú nudu. Všetkých sráčov okolo mňa to zjavne prestáva baviť tiež a jediné čo naše nervy a astrálne svety zachraňuje je nedeľnajšia vyhliadka na pár dňový oddych od tohoto mesta. Raz sa išlo, potom zasa nie. No a nakoniec sa predsa ide, zjavne to všetko zachránila nová batéria pre socialistký hajzel, čo v tom byte odmietal fungovať. Nechce sa mi byť spoločenská, psychicky ma to vyčerpáva.

Čo ma privádza k možnému bodu dva, že ma táto posttraumatická psychóza ráči držať doma pri knihách a iných zabijakoch času (smutne vám týmto musím oznámiť, že sa mi slečny Austenová a Brontëová pomaly zlievajú) a vlastná rodina ma nazýva čudáčkou. Povedzte mi, drahý pane, mám ja vôbec nejaké vyhliadky na slušnú budúcnosť, keď nenachádzam vo svojom okolí jedinej živej hmotnej spriaznenej duše? To sa budem utiekať na veky do vlastnej fantázie? Nesťažujem si. Mám všetko čo potrebujem, teplé georgiánske zázemie a slona ráže .50 milimetrov. Na kohokoľvek kto ma naserie, rozhodí, alebo neprimerane prehovorí vo vznešenej prítomnosti mojej rozlietanej mysle.

Ak by som mohla, trávila by som čas nad technickými výkresmi vymývačov mozgu, tak by som všetkím tím hnusákom vtĺkala do hlavy samú seba. Lenže ty vieš, Elliot (Bingley, Vanderman, apod. apod.), že na toto rozhodne nemám trpezlivosť. Čo je trochu škoda, ale na to ti môžem kašľať.

Dnes svoje ego neovládam. Svoje ego a ďalšie tri osobnosti, ktoré prišli na číselý kód k prístupu do môjho bdelého myslenia. Pancierovú podlahu ľavej hemisféry je na čase zmeniť za starý dobrý hrdzavý zámok. Cez ten žiadna z tých troch svíň neprejde, nemajú na to. Všetky majú až príliš veľký rešpekt k histórii. Tá je práve príčinou môjho citového rozpoloženia a faktu, že neviem kde presne som, čo presne robím a či je to správne. Nič nemám biele, nič čierne a bohužiaľ som, môj drahý, uviazla niekde medzi, v čírej šedi materializmu. Pomôž.


Etiketa 18. a 19. storočia - II. časť

14. července 2009 v 13:58 | K |  Abeceda
Ako už som sľubovala, tu je druhá časť etikety 18. a 19. storočia. Tentokrát kultúra storočia výhradne 19. kde sa jedná o spoločensky zavedené zvyky pred ženitbou, pred zasnúbením. Drahé dámy, zaplačme, o niečom podobnom už môžeme iba snívať. Zdrojom blog comtessy Klary, od ktorej som toto prevzala a osobne preložila z češtiny do slovenčiny. Pri prípadnom kopírovaní však každopádne zrdrojom ona. Tak prosím...

19. storočie - Pred zasnúbením

● Za cieľ známosti dvoch mladých ľudí pokladáme samozrejme sňatok, pre prípady opačné ostáva hlavným pravidlom, aby rozchod pred sňatkom stal sa spôsobom takým, aby jedna ani druhá strana nebola urazená, aby ten alebo onen sa pri neskoršom stretnutí nemusel červenať či dokonca sa hanbiť (prípadne sa inak uvádzať v rozpaky).

● Prieči sa všetkým zásadám o slušnosti, keď matky všeliakými spôsobmi nadbiehajú budúcim ženíchom, a ešte viac je nevkusné, ak naháňajú svoje dcéry do zábav, divadiel, na výlety a do plesov iba preto, aby boli obletované zástupom zbožňovateľov, z ktorých mnohí nie sú pre nedostatky postavenia ani schopní ženitby (čo vy na to pani Bennetová?).

● Chúlostivé jest tiež pôsobenie akéhokoľvek prostredníka pri vzájomnom zoznamovaní, ktoráto úloha je zvrchovane zodpovedná a nevďačná.

● Ak sa nezahovára muž mladej slečne, či slečna mužovi, žiada slušnosť
nevravieť rodičom príčiny.

● Ak predtým, ako žiadame o ruku, nebolo vyžiadané zvolenie o naviazanie známosti, tak na isto nemal by žiadosť o ruku prednášati nápadník sám, ale jeho prostredník, rodičia, príbuzní, alebo priateľ, ktorý požiada otca, ak nie je toho, tak matku. Vyslanec v tomto prípade predstaví sa v hodinu vopred dohodnutú, či ústne, či písomne, v starostlivo vybranom obleku (redingote*, nie frak). Rozhovoru slečna sama nikdy nebude prítomná. Nápadník, ak bol prijatý, stáva sa tak snúbencom a učiní najbližšie dni obradnú návštevu rodičom svojej nevesty (predobedom, v redingote), predposlav kyticu bielych kvetov neveste.
*redingote = dlhý uzavretý pánsky kabát so šosmi

● Teoreticky mala by byť táto kytica menená čo deň, pretože kvetiny nemali by vadnúť, kvôli sľubovanej večnej sviežosti lásky. Ale zvyku tohoto, pre jeho nákladnosť len ťažko dodržať.

● Snúbenec chová sa veľmi zdržanlivo voči svojej neveste, sladké prejavy lásky za prítomnosti iných sú nemiestne a nevkusné. Obmedzuje sa nanajvíš podaním ruky.

● Vedľa kytíc, menšie darčeky sú prípustné, zatiaľ čo dary veľké a nádherné svedčia o zlom vkuse snúbencovom. Kvetiny, bonbóny, kniha a pod. stačia.

● Rodičia slečny, teraz už snúbenky, čo najskôr vykonajú návštevu rodičom snúbencovým a pozvú ich na slávnostnú hostinu.

● Mladý muž, nemajúci rodičov, či starší, už usadlý, môže požiadať o ruku svojej vyvolenej sám. Najlepšie, ak vyloží najprv otcovi listom svoju situáciu a vyžiada si od neho dovolenie návštevy.


Etiketa 18. a 19. storočia - I. časť

13. července 2009 v 13:42 | K |  Abeceda
Snažila som sa nájsť čo najviac o etikete 18. a 19. storočia, stalo sa však, že jediné, čo som našla v spracovateľnej forme sú hlavne zvyky pri stolovaní a niekoľko iných mravnostných predpisov, ktoré sa týkajú hlavne tanca.
Edit 19:51: našla som malý skvost, Comtessu Klaru, od ktorej sa chystám trocha čerpať - roširujem teda tento článok na niekoľko častí a tým pádom malý špeciál. Samozrejme so zdrojom a preložím do slovenčiny, aby som nebola len nevďačná porušovateľka práv :-) Vitaj medzi závisími Klara, želám veľa úspešného editovania a hlavne kopu zvedavých návštevníkov.

Pár pravidiel správania sa v spoločnosti:

1.) Gentlemani (aj tí ženatí) by mali aspoň zbežne blúdiť po miestnosti očami
a vyhliadať dámy, ktoré by mali záujem o tanec. Je ich úlohou starať sa o to, aby žiadna z dám nebola opustená a necítila sa navyše.

2.) Dámy by nemali žiadať pánov o tanec, alebo tancovať s niekým, koho nepoznajú, nebol im predstavený.

3.) Ak pán požiada dámu o tanec, mala by ho akceptovať, ak nepríde k jednej
z dvoch situácií a to za A) že už sľúbila tanec inému, v tom prípade sa ospravedlní a vysvetlí pánovi ako to je, alebo za B) že dáma vynecháva tento tanec. V prípade, že dáma odmietla jedného pána, ale akceptovala druhého na rovnaký tanec, sa považovalo za nezdvorilé. A to platilo nie len pre prvého gentlemana, ale aj ak išlo o odmietnutie hostiteľa bálu.

4.) Možno tomu nebudete veriť, ale bolo považované za neslušné, ak jeden pár spolu tancoval viac ako dva alebo tri tance za večer. Prečo? Pretože bály
a tancovačky boli spoločenskými udalosťami, kde sa mala účasť premiešavať
a hostia sa tak mali spoznávať medzi sebou.

5.) V 18. a 19. storočí tancovali dámy s pánmi a páni s dámami. Výnimkou
sa stávalo, že dámy tancovali s dámami, ak bola nízka účasť mužov. (V dobe americkej revolúcie alebo iných bojov si z nudy vojaci usporadúvali vlastné zábavy, kde sa dokázali zaobísť aj bez dám. Nešlo však o oficiálne bály, preto boli tieto tancovačky akceptované :-D)

Zvyšné tradície si môžete prečítať na stránke Etiquette and Expectations, z ktorej som osobne tieto vety prekladala. Za pomoc pri hľadaní ďakujem Googlu.

Európske mravy pri stolovaní

Etiketa stolovania sa týka hlavne doby pri jedení, môže však rovnako zahrňovať aj správne použitie príboru. Rôzne kultúry majú samozrejme zvyky rôzne, ktoré sa postupom času vyvinuli hlavne z praktičnosti. Napríklad je obecne známe, že je neslušné klásť lakte na stôl, pretože hrozí riziko prevrhávania tanierov a šálok. Každá rodina alebo skupina si však upravuje tieto pravidlá podľa toho, či im vyhovuje ich striktnosť.

Francúzska / Švajčiarska stolná etiketa
  • Nikdy nezabudnite povedať prosím a ďakujem
  • Pokiaľ ste si nakladali vlastnú porciu, je slušné najprv ju dojesť a až potom si znova nakladať.
  • Do vína si nedávajte ľad. Predovšetkým v reštauráciách sa víno podáva pri teplote, ktorá mu najviac vyhovuje.
  • Po dokončení jedenia položte svoj príbor paralelne vedľa seba, aby sluha alebo čašník vedeli, že môžu tanier odniesť.
  • Ak ešte stále jete, ale konverzujete, alebo ste si niekam odskočili, položte svoj príbor na 4:00 a 8:00 hodinu, aby sluha alebo čašník vedeli, že budete pokračovať v jedení.
  • Ak chcete viac vína, jednoducho dopite svoj pohár. Ak si však už neprajete, aby vám bolo dolievané, nechajte trocha vína v pohári.
  • Nesoľte si a nekoreňte jedlo ak jete v cudzom dome. Hostiteľ by si to mohol vysvetliť ako skutočnosť, že pri varení jedlo poriadne neodhadol a v tom prípade aj za istú urážku.

Anglická stolná etiketa
  • Nôž by ste mali držať pevne v dlani a hroty vidličky by mali smerovať nadol.
  • Ak jete dezert, vidlička (ak ju máte) by mala byť držaná v ľavej a lyžica v pravej ruke.
  • Pri konzumácii polievky by ste sa lyžicou nemali dotýkať taniera a polievku naberať smerom od seba. Pri jedení nevkladajte lyžicu do úst, usrkujte polievku z jej okraja.
  • Pri jedení nikdy nepoužívajte svoje prsty k postrkovaniu jedla do príboru. Pre niektoré jedlá, ako je napríklad špargľa alebo gulls´eggs (nenašla som preklad vajec na tento spôsob :P) sú však ruky povinnou pomôckou :-)
  • Ak máte po ruke viac druhov príborov, berte si ich z vonkajšej strany, každý pre jeden nový chod.
  • Svoj obrúsok nikdy nepužívajte na vyfúkanie nosa. Položte si ho k ruke a používajte ho výhradne na utieranie úst, alebo ním utrite prípadný neporiadok.
  • Pri žutí potravy majte ústa zavreté, hovorte len ak ste už prehltli.
Zdroj, z ktorého som etiketu stolovania prekladala je stará dobrá teta Wiki :-) Za pomoc pri preklade chcem ešte poďakovať svojej slabej angličtine a Google prekladaču, ktorý nepozná gramatiku.


Banská Štiavnica. Balíme!

10. července 2009 v 13:50 | K sa chce vrátiť |  Abeceda
Včera sme sa zo Štiavnice vrátili, preto zaujímavosti spojím s reportom a malými odporúčaniami, kam ísť a čo si pozrieť :-) Tentokrát bez obrázkov, nič pekné som totiž nenašla. K odkazu na kalváriu - je to odkaz na fotogalériu, tak si to pozrite.
Oblasť Banskej Štiavnice bola osídlená už v 3.-2. storočí pred naším letopočtom Keltmi. Od roku 1156 je mesto známe ako Zem baníkov a v roku 1238 získala mestské privilégiá. Štiavnicu dokonca dvesto rokov na to postihlo zemetrasenie, kvôli ktorému muselo byť skoro celé mesto vystavané od základov. Štiavnica je aj v súčastnosti miestom, kde ľahko nájdete zaujímavé zákutia a od roku 1993 je mesto aj jeho región zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Teraz trocha o inom. V roku 1751 bola na lukratívnom kopci dokončená baroková Kalvária, ktorá je jednou z dominantných pamiatok mesta. Vidíte ju hneď po príjazde a bola schválne postavená tak, aby ju bolo vidno odkiaľkoľvek z mesta a aby z nej bolo vidno mesto celé. Základný kameň tejto pamiatky zasadil v roku 1744 jezuitský páter František Perger. Do roku 1951 udržiaval pamiatku aj jej areál Kalvársky fond, no za čias komunizmu sa údržba začala zanedbávať a to spôsobilo, že je dnes aj napriek svojej cennosti veľmi zničená. Momentálne sa Kalvária reštauruje, oprava je plánovaná ro roku 2012. Prístupná napriek tomu je a musím povedať, že sa skutočne oplatí vyšliapať si ten mierny kopec. Niektoré kalvárie vyčerpávajú, no kopec ku kostolu tu nie je vôbec prudký a vyšlapú ho aj deti a starší. Na Kalváriu sa vstupuje zľava ku kaplnkám krížovej cesty. Vzácne drevené reliéfy sú v súčasnosti reštaurované, no v niektorých ich nájdete a v zbytku kaplniek sú detailné zväčšené fotky s popisom. Kaplnky si môžete dokonca adpotovať a prispieť tak na ich rekonštrukciu. Dolu kopcom sa vraciate zprava popri kaplnkách, ktoré sú na kalvárii trocha netradičné - od Ježišovej obriezky až po jeho posledné stretnutie s matkou. Hlavný kostol na kopci je uzavrtený, no fresky na strope sú pekne viditeľné i spoza mreží. Naviac krásna príroda v okolí je tiež vhodná pre rekreáciu či oddych hlavne teraz v lete a na jar.
Ďaľšou zaujímavosťou, ktorej som sa účastnila je Slovenské banské múzeum v prírode, ktoré nájdete otvorené od 10:00 asi kilometer od mesta. Múzeum je jedinečným múzeom svojho druhu na Slovensku a v rámci prehliadky môžete navštíviť: povrchovú expozíciu so vzácnymi exponátmi z najdôležitejších baníckych oblastí Slovenska, náučnú geologickú expozíciu Geoparku, expozíciu lomového dobývania a dobývky v žile Tereza. Najobľúbenejšou časťou múzea je však podzemná expozícia, ktorá ponúka nezabudnuteľný zážitok pri návšteve bane, ktorej najstaršie časti sú datované do 17.storočia. Pred fáraním od nej dostávajú návštevníci prilbu, plášť a lampu. Pre mňa ako pre ľahkého klaustrofobika to bola hodina a pol utrpenia v stiesnených priestoroch 20 metrov (či 200? Nedávala som pozor XD) pod zemou. Pre tých, ktorý však majú radi dobrodružstvá v tme a vlhku a smradľavom plášti :D, pre tých je to skutočne nezabudnuteľný zážitok. Dozviete sa o fáraní v 17.storočí, teplotách v baniach, o pracujúcich koňoch, deťoch a ženách a uvidíte aj staré banské vlaky a prenosný záchod.
Banská Štiavnica tiež skýta návštevu Starého zámku, Nového zámku, Klopačky, Kostola Sv. Kataríny, nájdete aj vzácny židovský cintorín, sochu Jána Nepomuckého, Dedičnú štôlňu a pre tých, čo radšej obchádzajú galérie je tu Galéria Jozefa Kollára. Pre jedincov, čo sa viac túlajú po meste ako takom sme našli jedinečnú kaviareň Divná pani (upozorňujem, že fotky na ich webe nie sú fotky celého interiéru, majú tam ešte dve iné miestnosti, ktoré odfotené nie sú). Miesto hlavne pre skutočne duševne vyspelých ľudí, plné dobrej nálady a neskutočnej atmosféry. Ja osobne som pri prvej návšteve zabudla na pár sekúnd dýchať, pretože to je miesto, kam sa skutočne radi vrátite. Má aj malú terasu v tieni starých domov, krásne vintage zariadenie a luxusný výber čajov a káv. Nájdete aj kútik pre najmenších. Čo sa lacného ubytovania týka, odporúčam penzión Starý hostinec v nedaľekej dedinke Svätý Anton. Zariadený je v starom dedinskom štýle, s tematickými izbami zariadenými podľa jednotlivých krajov na Slovensku. Za turistickú izbu zaplatíte na jednu noc okolo 350 korún. Musím ešte poznamenať, že skvele varia, rozhodne si tam nenechajte ujsť tradičnú slovenskú kuchyňu (čo bolo nezabudnuteľné pre mňa sú ich šúlance s makom...). Penzión sa nachádza 400m od Kaštieľa vo Sv. Antone, v ktorom nájdete poľovnícke múzeum a park v ktorom sa skvele zrelaxujete.
Toľko o tom. Nechcela som veľmi o histórii, chcem aby ste si ju objavili sami. Mojím cieľom bolo, trocha vás zlákať, pretože Štiavnica je jedno z najkrajších slovenských miest a rozhodne stojí za to sa tam aspoň raz za život ísť pozrieť na jeden - dva dni.

Pýcha a predsudok vás stiahnu o pár storočí späť.

7. července 2009 v 15:21 | K |  Media
Jéééj, ľudia, čo ja som včera dostala... maminka mi prispela potrebné tri eurá a ja som sa konečne dostala k Pýche a Predsudku! Vždy som sa považovala za strašne sprostú, že som ten film nevidela, toľko som po ňom túžila, ale nevedela som ho zohnať. Tak tu mám teraz originál DVD a včera som konečne prepadla kúzlu aj ja... tak teda k veci.
Myslím, že asi všetci vieme, o čom pôvodný román je: päť dcér, otravná matka a jej snaha všetky dievčatá vydať čo najlepšie. Do Hartfordshiru dokonca prichádza istý pán Bingley, bohatý a sympatický, s ktorým sa dievčatá stretávajú na plese. S Charlesom prichádza aj jeho sestra Caroline a priateľ pán Darcy, ktorý sa všetkým spočiatku javí ako arogantný, chladný a pyšný chlap. Samotná Elizabeth dokonca prisahá, že už s ním v živote neprehovorí. Lenže Bingley sa zamiluje do najstaršej Jane a preto je jasné, že Darcyho nevideli naposledy. Napriek vrúcnym citom Jane sa Charles vráti so sestrou aj s Darcym späť do Londýna pre pocit, že jej je ľahostajný. Medzitým prichádza regiment, mladšie sestry Bennettové šalejú a Elizabeth zisťuje o Darcym ďalšiu nepeknú vec od istého slizkého pána Wickhama a dokonca odmieta ponuku sňatku od otravného Collinsa. Prechádza si útekom sestry, vydajom najlepšej priateľky, Janiným trápením a chaosom, ktorému kraľujú jej zmätené pocity.
Román milujem, ako tisíce iných a film je jeho krásnym zosobnením. Síce mi Keira prišla ako Elizabeth trocha meravá, ale ona sa pre historické úlohy narodila. Simon Woods ako Bingley je malým rozháraným puberťákom a jeho pučiaca sa scéna pri slovnej prestrelke Lizzy a Caroliny je priam dokonalá XD... a Darcy... ach Darcy! Mám pocit, že Matthew Macfadyen prekonal Colina Firtha na celej čiare a ešte si zatancoval na jeho hlave... On dokáže byť tak chladný a charizmatický, naviac skutočne zmätený, až ma to zaráža. Kelly Reilly aka Caroline som videla už v jednom z Poirotov, ona je skutočne ukážková mrška. Stačí aby sa zle pozrela a je jasné vo co go. A medzi týmto všetkým ako malý klenot žiari detsky roztomilá a nežná Rosamunde Pike. Hneď jasný skladateľ Dario Marianelli si z Pýchy a Predsudku do Pokánia priniesol pár tónov a teším sa, že sa jeho motívy dajú tak jednoducho rozpoznávať, pretože on je skutočne talent. Kamera, anglický vidiek a interiéry na ktoré som stíhala len závistlivo gániť. Krásna ukážka gregoriánskej kultúry, to platí hlavne pre rozjarené plesy. Síce mi do toho všetci pindali, aké je to smiešne, že nemali iné problémy ako si nájsť dobrého chlapa... Nech mi tí mudrlanti, čo vyhlásili, že ten film je romantická zlátanina, rovnako ako kniha, nech mi odprisahajú, že by si niekedy niečo také neželali. Pretože ja o tom snívam už skoro dva roky a teraz je to ešte horšie. Film má 10/10. Zaslúžene.

Bazén, Jonas Brothers... a ochrana súkromných dát.

4. července 2009 v 17:22 | Asshole Smirk |  Letters for Elliot
Konečne k nám čuchlo leto a ja si ho užívam plnými dúškami. Vonku svieti slniečko, všetko páchne chlórom z bazéna a v telke nič nejde :D... to je mediálny ťah. Pustite tam telenovelu, Lazy Town a vypudťe deti von! Ale ja som v podstate nie o tomto chcela. Asi to má byť také verejnejšie poďakovanie amdinom blogu cézet za ich rozumný ťah s NEpropagáciou zberateľov. Ďakujeme.

To ma ale privádza k otázke autorských blogov. Každý to už obkecal miliardukrát, každý má na to vlastný názor a ja som sa už k tomu vyjadrovala tiež. Lenže mne sa nepáči, ako každý každého napáda svojími striktnými názormi na kopírované blogy (Smilesy, ak sa sem dostaneš, nehovorím práve o tebe, vieš, že tvoje názory si cením, pozorujem to všeobecne už dlhšiu dobu). Každý je iný, každý má iný názor, každý si svoje súkromie chráni inak. Pretože viem, aké šance skýta internet svojou anonymitou, dávam si pozor. Ale to, ako sa niektorí chránia je až smiešne. Chcela by som vás vidieť, mudralnti, koľkí píšete o ochrane súkromia a propagujete sa na Facebooku alebo Pokeci. Tam by som sa rozhodne bála zneužitia unformácií viac ako na smiešnom blog.cz (bez urážky, ste skvelí xD). Ja osobne nie som paranoidná a ako som už uvádzala, nepáči sa mi napádanie jedincov, ktorí sa radi prezentujú denníčkami. Nehovorím o puberťáčkach, koré majú blogy plné pixeliek, besných farieb a dvojriadkových článkov o tom, ako sa boli napiť Kofoly. Hovorím o solídnych denníkoch, blogoch, ktorých autori sa potrebujú vyjadriť písanou formou a blog je jedinou cestou ako dať najavo svoje skutočné ja. Presne toto má byť jedna z výhod blogovej tváre: istá dávka anonymity a možnosť byť sám sebou (v istých prípadoch byť niekým iným, ale to už sú iné trosky - nenapádam RPG, to je iná). Zverovať sa ľuďom, ktorí ťa možno chápu a ostatné stroskotané existencie, ktoré ťa len napádajú a nemajú na práci nič iné ako spam, treba proste ignorovať! Ja verím, že všetci, čo radi navštevujú autorské blogy sú solídny ľudia, ktorý chcú spoznať nové osobnosti a radi sa podelia o svoje problémy, prípadne poradia. Nie je na tom nič zlé, zveriť sa raz za čas niekomu inému ako jedincom vo svojom okolí, ktorí sú častokrát falošnejší, ako zdanlivo cudzí ľudia. K ochrane súkromných údajov môžem len toľko: záleží na každom osobne, či má záujem chrániť sa pred zlom tam zvonka. A kto je sprostý, tomu pár riadkov nepomôže. Je mi to ľúto, ale niektorý prekračujú rozumné medze.

Preto by som každého, kto si článok prečítal, chcela upozorniť: ak máte trocha svojej dôstojnosti a aj napriek tomu si stojíte za svojimi názormi, robte to opatrne. Nie je práve príjemné prečítať si hanlivú kritiku na svoju dlhoročnú prácu v podobe stoviek textov a nie všetci to berú s nadhľadom. Uvedomte si, že touto cestou často zraňujete mladších blogerov. Viem, sama sa navážam do ružových blikajúcich monšt... vecí, ale povedala som si, že si budem dávať pozor. Radšej sa zasmejem, prevrátim očami a idem o dům dál. Každý sme iný, je nás niekoľko miliárd, tak to berme tak, že popkultúra sa teraz chvíľu nezmení a bude nám diktovať čo je khúl a čo nie. Indivíduá ako ja, to nikdy nebudú mať ľahké, pretože úplne nezapadajú aj keď to skúšajú a vždy sa nájde niekto lepší ako vy. Tak si dajme ruku na srdce a prizanjme si, že to nie je správne takto sa vyjadrovať. Hlavne byť sám sebou. Nie byť sám sebou a robiť z toho veľkú vec. To vie pekne odradiť.


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...