Drahý Elliot (či Bingley, Vanderman, Bertram, čokoľvek vlastne si...).
Leto pozvoľna transformuje v koncentrovanú nudu. Všetkých sráčov okolo mňa to zjavne prestáva baviť tiež a jediné čo naše nervy a astrálne svety zachraňuje je nedeľnajšia vyhliadka na pár dňový oddych od tohoto mesta. Raz sa išlo, potom zasa nie. No a nakoniec sa predsa ide, zjavne to všetko zachránila nová batéria pre socialistký hajzel, čo v tom byte odmietal fungovať. Nechce sa mi byť spoločenská, psychicky ma to vyčerpáva.
Leto pozvoľna transformuje v koncentrovanú nudu. Všetkých sráčov okolo mňa to zjavne prestáva baviť tiež a jediné čo naše nervy a astrálne svety zachraňuje je nedeľnajšia vyhliadka na pár dňový oddych od tohoto mesta. Raz sa išlo, potom zasa nie. No a nakoniec sa predsa ide, zjavne to všetko zachránila nová batéria pre socialistký hajzel, čo v tom byte odmietal fungovať. Nechce sa mi byť spoločenská, psychicky ma to vyčerpáva.
Čo ma privádza k možnému bodu dva, že ma táto posttraumatická psychóza ráči držať doma pri knihách a iných zabijakoch času (smutne vám týmto musím oznámiť, že sa mi slečny Austenová a Brontëová pomaly zlievajú) a vlastná rodina ma nazýva čudáčkou. Povedzte mi, drahý pane, mám ja vôbec nejaké vyhliadky na slušnú budúcnosť, keď nenachádzam vo svojom okolí jedinej živej hmotnej spriaznenej duše? To sa budem utiekať na veky do vlastnej fantázie? Nesťažujem si. Mám všetko čo potrebujem, teplé georgiánske zázemie a slona ráže .50 milimetrov. Na kohokoľvek kto ma naserie, rozhodí, alebo neprimerane prehovorí vo vznešenej prítomnosti mojej rozlietanej mysle.
Ak by som mohla, trávila by som čas nad technickými výkresmi vymývačov mozgu, tak by som všetkím tím hnusákom vtĺkala do hlavy samú seba. Lenže ty vieš, Elliot (Bingley, Vanderman, apod. apod.), že na toto rozhodne nemám trpezlivosť. Čo je trochu škoda, ale na to ti môžem kašľať.
Dnes svoje ego neovládam. Svoje ego a ďalšie tri osobnosti, ktoré prišli na číselý kód k prístupu do môjho bdelého myslenia. Pancierovú podlahu ľavej hemisféry je na čase zmeniť za starý dobrý hrdzavý zámok. Cez ten žiadna z tých troch svíň neprejde, nemajú na to. Všetky majú až príliš veľký rešpekt k histórii. Tá je práve príčinou môjho citového rozpoloženia a faktu, že neviem kde presne som, čo presne robím a či je to správne. Nič nemám biele, nič čierne a bohužiaľ som, môj drahý, uviazla niekde medzi, v čírej šedi materializmu. Pomôž.


A nie je to len z toho tepla :D?