Mám jednu z tých v poslednom čase vzácnych nálad blogovať. Ako keby bolo skutočne o čom. Pretože som práve bola svedkom zvrhlého zhadzovania idealizmu generácie mladých, od milovníkov realizmu v literatúre až po sráčov čo zbožňujú Twilight. No každý máme názory a toto rozhodne nebude jeden z tých článkov, ktoré sa snažia upozorniť na to, aký je ich autor dokonalý a neskutočný intelektuál.
Už mám toho všetkého dosť a po prečítaní niektorých článkov na mnohích blogoch mám chuť zmazať všetky doterajšie blemty okrem niektorých svetlých výnimiek. Nie som sliepka, odmietam sa ľutovať. No o ideáloch tu dnes rozhodne reč bude.
Už nespočetnekrát som sa vám tu sťažovala o tom, čo je dnes zle, že sa deje prevrat, ktorý sa asi trom z miliardy nie tak celkom páči. Lenže tak si zvolili ľudia, taký je posun a stále sa závratne rútime dopredu. Uvidíme.
Máte vzor? Položte si ruku na srdce, je ten vzor vzorom pre niečo, čo skutočne dokázal? Nehovorím práve o prínose svetovému mieru, pokojne nech je to aj maličkosť. Bola tá maličkosť úprimná? Bol to základ dobrého života? Pretože čím ďalej, tým viac ideálov berie na seba podobu detí, ktoré dospeli prirýchlo v reklame na cereálie a teraz prihlúplo ceria bielený chrup z každého braku pre dospievajúce dievčatá. Každý považujeme za rozumné niečo iné. Lenže kým si uvedomíme, či je to čo zbožňujeme skutočne to, čo nás má poháňať dopredu, možeme sa po ceste nepekne prizabiť.
Ja sa preto snažím nezabúdať na pošukov ako je Jimmy Doherty a jeho prasačia farma - krásny prípad toho, ako sa dá zhmotniť vaša túžba, ťažko sa rozhupujúci obchod môjho otca a ja sama. Hubu som si rozbila už neraz a snažím sa to obmedziť. Zatiaľ mi to nejde, cestu si snáď nájdem.