Září 2009

Zabudnite na Akty X, mám tu pre vás niečo lepšie.

27. září 2009 v 11:12 | K |  Media
Tim a Daisy majú za sebou nepríjemné skúsenosti s rozchodom (nepríjemnou aférkou v prípade slečny) a obaja si hľadajú nové bývanie. Spolu narazia na možnosť skvelého bytu, problémom sa však stáva poznámka "iba pre páry" v inzeráte. Preto sa rozhodnú predstierať, že párom sú, aby byt získali a skutočne... oklamú domácu - trocha divnú Marshu , nasťahujú sa a už im len ostáva dúfať, že bude všetko okej...

... lenže to by nebol Pegg, lenže to by nebola Hynesová. A rozhodne by to už potom nebol Wright. Spaced (natáčaný 1999 - 2001, má dve série po 6 - 7 epizód) sa volá Spaced, ako kvôli krásnym narážkam na všemožné existencie sci-fi sveta a komiksov (nielen z dôvodu, že Tim je grafický výtvarník), ako aj preto, že je proste divný. Tim je stroskotanec, Daisy je trocha hyperaktívna koza, Marsha je proste neznesiteľná, Mike je... Mike a Brian a jeho svet sú nenahraditeľným halucinogénom (jediný kto mi tam skutočne vadí je Twist. Ona je dosť zbytočná, ale budiž). Spaced je proste jedna veľká divná zlátanina obyčajných životných situácii, ktoré by boli prevažne nezaujímavé, ak by neboli podtrhnuté momentmi, ktoré z toho celého robia jeden veľký sen a vy chvíľkami rozmýšľate, či sa hlavný protagonisti nenachádzajú v nejakej odlišnej realite. Je to jeden z najlepších britských seriálov, akých som kedy bola svedkom, ale rovnako ako v Big Bang Theory sa v ňom nájdu len Nerdi, pretože narážky na niektoré filmy nie sú tak očividné a chápu ich len tí svetaznalejší (ja som vďačná za verziu s popiskami xD). Túto zlobu spackali Simon Pegg a Jessica Hynes, ktorý písali scenár, režíroval Edgar Wright. Uvidíte tiež Nicka Frosta, Marka Heapa, či dokonca Billa Baileyho, ktorý si len odskočil od Black Books. Možno poznáte počiny Pegg + Frost + Wright, ako napríklad Hot Fuzz či Shaun of the Dead (zachvíľku snáď recenzia aj na ten, keď zombíci trhali Dylana Morana na kusy, skoro som si roztrhla bránicu) a ak ste videli tieto halucinácie, môžete si urobiť obraz.
Spaced má 10/10, pretože je to jeden z tých seriálov, ktoré môžem pozerať dookola a stále ma neprestanú udivovať (zvlášť ma dojali posledné epizódy oboch sérií). Tiež odporúčam pozrieť si Outtaky na YouTube, chcem vedieť, či si zamilujete smiech Simona Pegga rovnako ako ja ("Rupsack! What´s That?! I don´t know!"):D

Wait a sec... Could It be?

23. září 2009 v 8:00 | K je rozčarovaná |  Letters for Elliot
21.9.2009 - Umieram. Môj mozog rezignoval, tvári sa, že je rozmočeným koláčom a snaží sa dostať von. Ak sa mi lebka pod tým tlakom nerozletí do dvoch minút, tak spácham nejakú extrémne prasivú samovraždu ("Máám jej... ľavú ruku a kúsok ucha - hops, no, toto už jej asi chýbať nebude," a šuch to do vrecák.). Je mi zle, neviem kde je hore a kde dole. A najhoršie je, že som nemohla dosnívať ten prekrásne priemerný sen, lebo som si odkýchla vedomie ("Nemôžem uveriť - byt - povaľači - Manny, vývrtku - bastard - vyhodím." Nebyť asi stovky kníh, ktoré pevne tesnili výklad, počula by viac. No, situácia rozhodne nebola láskavá, pretože inak tradičný IBA Bernard znel teraz ako OSEMDESIAT nasratých Írov, bojujúcich o balíček čipsov). Choroba mi aspoň dáva priestor učiť sa na zajtrajšiu písomku. Nie je to smiešne?

Po tom, čo som včera dopozerala obe série Spaced, začala som z nejakého rozmaru túžiť po obyčajnom trápnom živote. Vždy som behala po palubách lode prinajmenšom triedy Galaxy (Interpid poprípade), alebo som mala všetko lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako to bolo v skutočnosti. Lenže teraz by som bola vďačná za akékoľvek zmätené motanie sa prekážkami, trojizbový byt v Londýne, rána čo by patrili mne, mne a iba mne (Aá aáaaá, áá aáaáá aááaáa a po reklamnom vstupe sa vráti John Humphreys na BBC Radio 4), otravnú domácu, spolubývajúceho, prácu, ktorú by som nenávidela, ale aj tak by som bez nej nevedela žiť, pár skvelých priateľov, najdivnejší vzťah pod slnkom ("Nie, nie, nie. Nepáči sa mi to. Je to smiešne!" - "To si aj ty, keď si spievaš vo vani a aj napriek tomu sa tie malé chlpaté potvory v potrubí nemôžu každý večer dočkať tvojej chorej šou.") a kraviny, ktoré by sa mi, rovnako ako teraz, denne stávali. Obyčajné prevažne nezáživné nič, čo by som zbožňovala a o čom by som vedela, že to má každý lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako ja, ale aj napriek tomu by som to na stretávkach zo strednej/vysokej každému kvalitne vytmavila.
(Ad Revidendum 2020: "Nenávidím to, prídu a, a, a... začnú s tým - tým čo všetko majú: auto, dom, deti, kariéru, Banderasa, bazén, záhradu, Banderasa... a ty tam stojíš a počuješ ich vravieť: mykózu, stres, pocit nepodarenej samovraždy, manželku, prečerpané bankové účty... Nenávidím, keď mi ľudia klamú." - "Tak im to dočerta povedz." - "A čo asi? Držte klapačku, zmiznite mi z očí a odfrčte na tom lacno vyzerajúcom požičanom mercedese?") Možno tomu neuveríte, ale niečo tak podradné je podľa mňa ďaleko zložitejším želaním ako byť teleportovaná na materskú loď.

Chcem, chcem, chcem, chcem. Toto malé vrúcne pokrytectvo vzniklo pod záštitou neprestajného sledovania britských seriálov, ktoré vidia do ľudí a podnecujú ich želania. Teraz si dávam pauzu a budem sa učiť na utorňajšie testy až kým ma to nezahubí. Alebo kým nezoženiem Brass Eye a The Book Group.
("Doma je to trocha zložitejšie, matka je z východu krajiny a otec je z polovice Maďar žijúci na juhu, takže som technicky niečo ako Američan s cockney prízvukom a dolnou polovicou tela pochádzajúcou z Francúzska.") Ďakujem za pozornosť a dobrú noc Bratislava!
Pozn. autora: Vsuvky v zátvorkách nie sú pre vás, sú pre mňa - aby som už nezabúdala svoje rádoby (ne)vtipy splodené v sprche alebo popri iných záživných činnostiach. Kto si dokáže domyslieť súvislosti z toho, čo som prezradila, je buď borec, strašný klamár alebo ja. Neskúste sa na nič hrať.


Dylan Moran.

18. září 2009 v 16:33 | K |  Abeceda
Írsky cynik narodený 3. novembra 1971 v Navan, County Meath (Írsko, logicky). Školu opustil Dylan už ako 16 - ročný bez akejkoľvek kvalifikácie, čo spôsobilo, že sa štyri roky len tetelil a písal "zlú poéziu". Ku komédii sa dostal až ako 20 - ročný, keď opustil dlho nenávidenú prácu kvetinára. Večery trávil v dublinskom klube "The Comedy Cellar", kde sledoval stand-upy rôznych komikov. Práve toto povolanie ho začalo priťahovať - nepotrebná kvalifikácia a jeho vrodené bavičské schopnosti boli všetkým čo k tomu skutočne potreboval.
Jeho talent bol po prvý raz odmenený v roku 1993 cenou "So You Think You´re Funny" na jednom z edinburghských festivalov. O tri roky neskôr sa presne na tomto festivale stal aj najmladším držiteľom ceny "Perner Comedy Award". Popri bavičskom zamestnantí sa zúčastňoval i mnohých iných festivalov a v rokoch 1995 až 1996 písal pre The Irish Times.

Skutočne sa presadil až v britskom seriáli Black Books, ktorý začal v roku 2000 vysielať Channel 4. Seriál podškrtnutý Moranovými scenármi zožal úspech takmer okamžite, nehovoriac o poslednej tretej sérii, ktorá si odniesla ovácii najviac. Popri Black Books si zahral i v niekoľkých filmoch ako napr. Nothing Hill, Maratón lásky, Tell it to the fishes, V hlavní roli JÁ (na ten si rozhodne pazúriky brúsim - ak sa mi ho podarí zohnať), Shaun of the Dead či v seriáli How do You want Me? Na DVD už vyšlo aj jeho stand-up vystúpenie z Dublinu "Monster" a londýnske "Like, Totally."

Kým som sa neprekusala pilotom Black Books, Moran pre mňa neexistoval. Teraz nedokážem bez jeho cynického humoru a kritiky žiť. O BB som tu už písala a tento článok by hlavne mal byť priestorom pre malé zrecenzovanie Monster a Like Totally, ktoré si môžete pozrieť v celkom uchádzajúcej kvalite aj na YouTube kanále prekladateľa Dylanových vystúpení do češtiny (touto cestou neskonale ďakujem - btw. na Monster mám aj Rapid linky, takže ak by sa našiel nejaký záujemca, môžem vám ich cez e-mail sprostredkovať - každopádne si píšte na katarina.tanczosova@gmail.com).
Monster som videla tak natrikrát, keďže som ho pozerala v škole, ale bez nadsázky... vyzerala som ako pekný pako, keď som v tom tichu vybuchovala smiechom tak úprimným, aký som už zo seba dlho nedostala. Najhoršie na tom všetkom je, že aj keď nadáva na všetko od detí, alkoholu, drog, žien až po svoje publikum, viete, že má dočerta pravdu. Neviem si predstaviť jedného, ktorý by sa v tomto jeho vystúpení aspoň raz nenašiel. Moran odsúva mojich favoritov z Bullyparade (Herbig, Kavanian, Tramitz) na druhú priečku a sám sa stavia na zlatý vrchol. Neviem sa dočkať až budem mať Monster na DVD...
Like Totally je rovnako skvelé, síce zopakuje niekoľko vtipov zo svojho dublinského vystúpenia, ale to mu absolútne nevadí. Tentokrát z trocha kratšími vlasmi (ktoré aj tak do desiatich minút rozhrabe na všetky strany), čajom (!!!) a - wait for it - OVOCÍM. Proste milé relaxačné pokračovanie Monster, akurát si mimo domova dáva trocha menej pozor na ústa a do Britov sa naváža viditeľne viac.

Záverom len toľko, že Dylan Moran je jedným z mála komikov, ktorý vám vidia až do duše. Prvú polhodinu Monster som sa len zlostila - "Hej, prečo mi dopekla lezieš do hlavy?", práve toto je druh humoru na ktorý si treba a zároveň netreba zvyknúť. Pretože je technicky o vás, o mne a o všetkom a všetkých. On je totiž nepochybne jedným z najtalentovanších komikov súčasnosti a mne len ostáva dúfať, že nám predhodí ešte novšie projekty. Inak zcvoknem.
Za pomoc s faktami ďakujem www.csfd.cz :-)

Výnimka potvrdzuje pravidlo: Irčania sú lepší ako Briti.

16. září 2009 v 8:11 | K |  Media
Black Books je malé, pomerne zanedbávané kníhkupectvo vo vlastníctve cynického alkoholika Bernarda Blacka. Susedí s obchodom jeho najlepšej priateľky Fran, výbušnej neurotičky ktorá svoj shop zo srdca nenávidí. Keď sa pod Bernardove krídla nešťastnou náhodou dostane aj vystresovaný účtovník Manny, kruh sa uzatvára a hlavná trojica protagonistov môže rozbehnúť niekoľko smutne krátkych sérií seriálu plného toho najsuchšieho britského humoru.

Predstaviteľ Bernarda, Dylan Moran, sa v súčasnosti radí medzi jedného z nejlepších anglických - no dobre, dobre tak Írskych! - komikov (okrem iného na DVD hodil aj svoje stand-up show pod názvom Monster a Like, Totally) a preto niet divu, že ako jeden z autorov Black Books vnáša do príbehu plno sviežich narážok na súčasnú spoločnosť. Zatrpklý Bernard je predobrazom čistej nenávisti ku všetkému, čo mu nejakých spôsobom kríži cestu. Hlavnou myšlienkou celého seriálu je "ak niečo chcete, vypadnite" a Moran týmto jasne dáva najavo čo si o celom tom skazenom systéme myslí. Detinský Manny v podaní Billa Baileyho je jeho krásnym protejškom - naivný, dobrosrdečný a lidumilný, čo Bernarda znechucuje asi najviac. Aj napriek všetkým urážkam a zosmiešňovaniu však pri ňom Manny ostáva aby sa staral. Tiež je však pôvodcom niekoľkých prihlúplych omylov, ktoré nevedú vždy k optimistickému rozuzleniu. Tamsin Graig ako Fran sa stáva akýmsi Bernardom v prevedení opačného pohlavia a rozhádanú dvojicu harmonicky doplňuje.

Ak však neprehryznete pilot a odpíšete inteligentný humor alkoholického Íra hneď na začiatku, nikdy sa nedostanete ku geniálnym dielom ako The Fixer, ktorý už som videla trikrát a chcem viac, či He´s Leaving Home o Mannyho úteku a kariére bradatého fotomodela. Rovnako ako Red Dwarf je aj Black Books seriál plný nepochopiteľných prirovnaní ("Vieš čo si? Bradka z ktorej vysí idiot."), hlášok a hlavne fakt kvalitného britského humoru, ktorému, ako som už spomínala, neporozumie každý.
Druhá séria aj s auttejkmi čaká na zadiskovanie a ja sa neviem dočkať kedy budem môcť dopozerať tretiu a poslednú. BB odo mňa majú 10/10 a tryskom predbiehajú Trpaslíka. Vďaka Dylan.


Comics Salón a ISTROcon 2009

14. září 2009 v 8:01 | K |  Letters for Elliot
"My scifisté musíme držet pohromadě. Vždyť se koukněte kolik nás tu je. Animáků je tady víc a přeci jenom sou ty jejich seriály kreslené."
"Lenže oni majú Hentai."
"Nojo. Zato my máme slash. Komu není jasný, to sou ty gay obrázky Kirka a Spocka."

Takže takto veselo na úvod ďalšieho reportu (na tomto blogu ste rozhodne neboli svedkami toho predošlého) z Comics Salónu a ISTROconu. Dnes sa mi končí len druhý deň, som dolámaná a unavená, nehovoriac o neopísateľnej bolesti nôh. A to som za tých pár hodín bola svedkom toľkých zvráteností...

V piatok býva najväčšia nuda, kým sa nováčikovia zorientujú a predajci poriadne rozložia, nestojí to v podstate za nič. Lenže už od augusta som sa tešila na Všeobecný úvod do Star Treku, tak som si pretrpela pár epizód Ouranu kým som sa na ISTROcon vôbec mohla doteperiť. Prednáška bola skvelá, Sci-Fi Guideisti zo seba zasa spravili šašov ("Tak vy ty postavy předvedete pantomimou, jo?" - "Ehm, uhm... KHAAAANNNN!" - "Jo, dobrý. Pantomima.") a ja sa idem učiť naspamäť Ódu na Flíčka. Len škoda, že som musela odísť o pol hodinu skôr a vynechať tak Johansonov výklad Borgov. Teraz, popravde, mám v Deep Space Nine a TNG ešte väčší guláš, aký bol doteraz. Nevadí!

Na dnes som toho v programe mala zakrúžkovaného trocha viac, čo je vlastne aj dôvodom mojej neschopnosti dať dokopy súvislú vetu a mozog mám ako varené zemiaky. Z nejakého dôvodu som vstávala už o pol siedmej a rozhodla sa prísť na deviatu, pretože premietali Monštrá vs. Votrelci - kvôli nim som v konečnom dôsledku zmeškala predčítanie nového Pratchetta v slovenčine, ale historickej drámy krstu som našťastie svedkom bola. Krstilo sa Rajcom, Pratchett je nepochybne vodovzdorný (vraj aj ohňu - požiar v Brlohu údajne prečkal iba on). Po hodine z manželmi Gálisovcami vám ale môžem odporučiť jednu vec - ak Fragment robí prednášky z diskusiou a je vás tam málo, zapájajte sa. Ja som dnes touto cestou prišla k dvom dielom knižky, ktorá je údajne novým Harrym Potterom (Stratený svet v podzemí, angl. Tunnels a Hlbšie v Podzemí, angl. Deeper, budúci týždeň vychádza tretí diel), tak uvidíme. Každopádne sa tomuto darčeku strašne teším, pretože takéto knihy bývajú obyčajne dosť drahé - cena v mojich dvoch prezentačných kúskoch nebola, ale môžem vám ju zistiť (edit: oba diely vídu v prepočte na 30 Eur).
Prednáška Evanjelium podľa Roddenberyho bola veľkým sklamaním, pretože pani Raushgoldová je, s prepášením, pekná mrcha. Nech sa už láskavo drží ďalej od našej utópie.
Nejakým zázrakom som sa po tejto katastrofe primotala na workshop Miša Ivana - prezentoval svoje najnovšie zákazky do hry Mnevyfučaltennázov a hneď ako som počula, že bude naživo maľovať, škrtala som Japonskú etiketu od Hitsuji (neskôr som to vzdala aj z dôvodu nepriedyšnej rady, ktorá na prednášku čakala a zneprístupnila tak veškeré prebiehajúce akcie v Comics s Fantasy salóne). Po Michalovi sme sa pobavili na fotkách z Comic Conu od jednej milej slečny, ktorá sa tam tento rok nachádzala a úplnou náhodou cvakla aj Spocka (chápete, že fotíte strápňujúceho sa fanúšika a do záberu vám vlezie Leonard Nimoy?).

Dnes som preto videla štyroch Narutov, Sakuru, Haruhi, všetky divízie Seireitei, tancujúceho Comics Mana, spievajúcu Manga Girl, Roberta a Karola, Roberta a kamarátku, hot-dog, šansoniérku Saniiku (sama veľká Saniika!) a protivnú ženskú. A teraz mám chuť zaspať, pretože cesta bola otravná. Električky nielenže chodia občas, ale naviac plné, pretože všetky socky sa drbú na vinobranie v Rači aby pili kým sa nevydávia naruby.
Idem aj zajtra, ale dlhší report nečakajte. Ako sa poznám, nebude sa mi veľmi chcieť editovať. Sayonara a LLAP bitches. Možno už len... nezabúdajte, že treba byť na to, že ste Trekkie hrdý. Pretože my údajne nie sme divný, my sme proroci (v rámci mojej úmerne narastajúcej závislosti sa preto tešte na zopár recenzií na filmy, ktoré som spísať nestihla a tiež som si kúpila nové knižky, keď už má Brloh na CS tú permanentnú zľavu 15% a všetky knihy Voyager a TNG boli tak skoro zadarmo).


Why do You need have skirts and heels like that?

9. září 2009 v 9:31 | K, tiež Ká |  Letters for Elliot
Už cez tri hodiny sa snažím dať si dokopy myšlienkové pochody - jeden strieda druhý a ja ledva zachycujem tie, čo im predchádzali. Jediné, na čo som za ten čas prišla je, že môj retardovaný notebook je čistý Bernard (neurotický, nepredvídateľný a občas sa správa ako alkoholik. Až na to, že rozhodne nie je Ír).

Nikdy som sa netvárila ako samozvaný filozof a rozhodne to nemám v pláne ani v nasledujúcich minútach vášho blogerského času. Preto ak máte pocit, že vám niečo uniká, pokojne sa dvihnite a kráčajte preč, neprídete o nič závratné. Veď vravím, nie som žiadny axiológ, ale mám chuť si z plných pľúc zakričať nad základnými morálnymi hodnotami mojich dementne naladených spolužiačok. Všetky sa sťažujú, že nevedia čo z výškou, že im je divné dávať si prihlášku len na VŠVU, na "trapnej" STU-čke skončiť nechcú a na moju poznámku o tom, že aj u susedov sú dobré školy, reagujú nechutne opovržlivým pohľadom. "Ale ty to berieš z inej stránky. Nechcem skončiť na intráku." - "Nechápem, to chcete prežiť celý život v jednom zasranom meste?" - "Tak... nie. Keby som bola na intráku v Paríži tak nepoviem. Ale tu je to všade nechutné." Bez mozgu. Seriózne.

Je mi jedno v akom smrade budem žiť, ja chcem mať vzdelanie! Nechcem zhniť na nejakej katedre bez akreditácie, aby som vyhodila desať rokov suverénneho štúdia do kontajnera! Chcem preč, už neznesiem tie pohľady plné arogancie a nevtipné poznámky o (rozhodne nie) monotónnom hlase jednej z najlepších historičiek, z ktorej slečnám stávajú vlasy dupkom, pretože neocení ich oplzlý humor a záľubu v nízkom IQ.
Kam ma to uvrhli? Do posledného roku, najhoršieho roku z tých štyroch prekrásnych. Z tých rokov, počas ktorých som maskovala sociopatické záchvaty neovládateľným kašľom a bolestivým prevracaním očí. Bude to o pote, slzách a mojom "kto sa smeje naposledy". Tento raz to budem určite ja, kreténi.


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...