21.9.2009 - Umieram. Môj mozog rezignoval, tvári sa, že je rozmočeným koláčom a snaží sa dostať von. Ak sa mi lebka pod tým tlakom nerozletí do dvoch minút, tak spácham nejakú extrémne prasivú samovraždu ("Máám jej... ľavú ruku a kúsok ucha - hops, no, toto už jej asi chýbať nebude," a šuch to do vrecák.). Je mi zle, neviem kde je hore a kde dole. A najhoršie je, že som nemohla dosnívať ten prekrásne priemerný sen, lebo som si odkýchla vedomie ("Nemôžem uveriť - byt - povaľači - Manny, vývrtku - bastard - vyhodím." Nebyť asi stovky kníh, ktoré pevne tesnili výklad, počula by viac. No, situácia rozhodne nebola láskavá, pretože inak tradičný IBA Bernard znel teraz ako OSEMDESIAT nasratých Írov, bojujúcich o balíček čipsov). Choroba mi aspoň dáva priestor učiť sa na zajtrajšiu písomku. Nie je to smiešne?
Po tom, čo som včera dopozerala obe série Spaced, začala som z nejakého rozmaru túžiť po obyčajnom trápnom živote. Vždy som behala po palubách lode prinajmenšom triedy Galaxy (Interpid poprípade), alebo som mala všetko lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako to bolo v skutočnosti. Lenže teraz by som bola vďačná za akékoľvek zmätené motanie sa prekážkami, trojizbový byt v Londýne, rána čo by patrili mne, mne a iba mne (Aá aáaaá, áá aáaáá aááaáa a po reklamnom vstupe sa vráti John Humphreys na BBC Radio 4), otravnú domácu, spolubývajúceho, prácu, ktorú by som nenávidela, ale aj tak by som bez nej nevedela žiť, pár skvelých priateľov, najdivnejší vzťah pod slnkom ("Nie, nie, nie. Nepáči sa mi to. Je to smiešne!" - "To si aj ty, keď si spievaš vo vani a aj napriek tomu sa tie malé chlpaté potvory v potrubí nemôžu každý večer dočkať tvojej chorej šou.") a kraviny, ktoré by sa mi, rovnako ako teraz, denne stávali. Obyčajné prevažne nezáživné nič, čo by som zbožňovala a o čom by som vedela, že to má každý lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako ja, ale aj napriek tomu by som to na stretávkach zo strednej/vysokej každému kvalitne vytmavila.
(Ad Revidendum 2020: "Nenávidím to, prídu a, a, a... začnú s tým - tým čo všetko majú: auto, dom, deti, kariéru, Banderasa, bazén, záhradu, Banderasa... a ty tam stojíš a počuješ ich vravieť: mykózu, stres, pocit nepodarenej samovraždy, manželku, prečerpané bankové účty... Nenávidím, keď mi ľudia klamú." - "Tak im to dočerta povedz." - "A čo asi? Držte klapačku, zmiznite mi z očí a odfrčte na tom lacno vyzerajúcom požičanom mercedese?") Možno tomu neuveríte, ale niečo tak podradné je podľa mňa ďaleko zložitejším želaním ako byť teleportovaná na materskú loď.
Chcem, chcem, chcem, chcem. Toto malé vrúcne pokrytectvo vzniklo pod záštitou neprestajného sledovania britských seriálov, ktoré vidia do ľudí a podnecujú ich želania. Teraz si dávam pauzu a budem sa učiť na utorňajšie testy až kým ma to nezahubí. Alebo kým nezoženiem Brass Eye a The Book Group.
("Doma je to trocha zložitejšie, matka je z východu krajiny a otec je z polovice Maďar žijúci na juhu, takže som technicky niečo ako Američan s cockney prízvukom a dolnou polovicou tela pochádzajúcou z Francúzska.") Ďakujem za pozornosť a dobrú noc Bratislava!
Pozn. autora: Vsuvky v zátvorkách nie sú pre vás, sú pre mňa - aby som už nezabúdala svoje rádoby (ne)vtipy splodené v sprche alebo popri iných záživných činnostiach. Kto si dokáže domyslieť súvislosti z toho, čo som prezradila, je buď borec, strašný klamár alebo ja. Neskúste sa na nič hrať.
Po tom, čo som včera dopozerala obe série Spaced, začala som z nejakého rozmaru túžiť po obyčajnom trápnom živote. Vždy som behala po palubách lode prinajmenšom triedy Galaxy (Interpid poprípade), alebo som mala všetko lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako to bolo v skutočnosti. Lenže teraz by som bola vďačná za akékoľvek zmätené motanie sa prekážkami, trojizbový byt v Londýne, rána čo by patrili mne, mne a iba mne (Aá aáaaá, áá aáaáá aááaáa a po reklamnom vstupe sa vráti John Humphreys na BBC Radio 4), otravnú domácu, spolubývajúceho, prácu, ktorú by som nenávidela, ale aj tak by som bez nej nevedela žiť, pár skvelých priateľov, najdivnejší vzťah pod slnkom ("Nie, nie, nie. Nepáči sa mi to. Je to smiešne!" - "To si aj ty, keď si spievaš vo vani a aj napriek tomu sa tie malé chlpaté potvory v potrubí nemôžu každý večer dočkať tvojej chorej šou.") a kraviny, ktoré by sa mi, rovnako ako teraz, denne stávali. Obyčajné prevažne nezáživné nič, čo by som zbožňovala a o čom by som vedela, že to má každý lepšie, krajšie a pohodlnejšie ako ja, ale aj napriek tomu by som to na stretávkach zo strednej/vysokej každému kvalitne vytmavila.
(Ad Revidendum 2020: "Nenávidím to, prídu a, a, a... začnú s tým - tým čo všetko majú: auto, dom, deti, kariéru, Banderasa, bazén, záhradu, Banderasa... a ty tam stojíš a počuješ ich vravieť: mykózu, stres, pocit nepodarenej samovraždy, manželku, prečerpané bankové účty... Nenávidím, keď mi ľudia klamú." - "Tak im to dočerta povedz." - "A čo asi? Držte klapačku, zmiznite mi z očí a odfrčte na tom lacno vyzerajúcom požičanom mercedese?") Možno tomu neuveríte, ale niečo tak podradné je podľa mňa ďaleko zložitejším želaním ako byť teleportovaná na materskú loď.
Chcem, chcem, chcem, chcem. Toto malé vrúcne pokrytectvo vzniklo pod záštitou neprestajného sledovania britských seriálov, ktoré vidia do ľudí a podnecujú ich želania. Teraz si dávam pauzu a budem sa učiť na utorňajšie testy až kým ma to nezahubí. Alebo kým nezoženiem Brass Eye a The Book Group.
("Doma je to trocha zložitejšie, matka je z východu krajiny a otec je z polovice Maďar žijúci na juhu, takže som technicky niečo ako Američan s cockney prízvukom a dolnou polovicou tela pochádzajúcou z Francúzska.") Ďakujem za pozornosť a dobrú noc Bratislava!
Pozn. autora: Vsuvky v zátvorkách nie sú pre vás, sú pre mňa - aby som už nezabúdala svoje rádoby (ne)vtipy splodené v sprche alebo popri iných záživných činnostiach. Kto si dokáže domyslieť súvislosti z toho, čo som prezradila, je buď borec, strašný klamár alebo ja. Neskúste sa na nič hrať.


nie, nic nechapem..iba jedno..si dajaka rozorvana, ale o to kreativnejsia ;)