Osobne si myslím, že človek by sa po svojej stužkovacej slávnosti NEMAL doma psychicky zrútiť a vravieť si, aké to bolo nahovno. Každý si robil čo chcel, nikto nikoho nepočúval a hoci som rada, že sme spolu strávili aj gala chvíľku, neprestávam tvrdiť, že to celé bola strata času.
Je to len raz za život... ale ja si aj tak nič nepamätám. Naviac som deprimovaná, vlasy mám suchšie ako Gobi, na nohe odtlak veľkosti Austrálie a stratila som topánky. Tak na čo to teda bolo dobré?
Na celom tomto snobizme je najhoršie, že sa vlastne vzťahy viac rozbijú ako utužia. Mnohí, o ktorích sme si iba mysleli, že sú to kokoti, nimi skutočne sú. Tí čo sú menej komunikatívny si zrejme uvedomili svoje postavenie v kolektíve a duševne to nezvládli. A niektorí najlepší priatelia už spolu zrejme neprehovoria ani slovo. Je zvláštne aká dokáže byť spoločnosť premenlivá. Možno je to len malá teplotná inverzia. Možno nie.
Nemám vám k tomu viac čo povedať. Som sklamaná - nemala som síce žiadne očakávania, ale aj napriek tomu ma to serie. Nič mi nepomáha, ani tona čokolády, ani Roy, ani Moss, ani Douglas. Stužku asi surovo odložím do zásuvky a už na ňu v živote nepozriem.


Fíha, to to bolo až také zlé? Po pravde som sa po svojej stužkovej rozplakala aj ja, pretože moja mamina sa chovala úplne šibnute, čo doteraz vlastne neviem, že prečo (som tuším písala článok, nie :-D?), ale inak... Ja som práveže žasla nad tým, aký sme nakoniec vlastne dobrý kolektív... Boli hnusné momenty, kedy mal každý nerv, ale celkovo...
Hm, mrzí ma, že vám to teda nevyšlo, no... :-|