Listopad 2009

Vedci sa v názoroch na tieto stavy rozchádzajú. Ale...

27. listopadu 2009 v 18:49 | K je psychologický bonbónik |  Letters for Elliot
25.11.2009 - Drahý Elliot,
človek, ktorý sa nevie už mesiac dočkať malých potešení, nevie sa dočkať blahoželaní a dňa, keď sa aspoň chvíľku bude všetko točiť okolo neho, takýto človek by nemal domov chodiť deprimovaný. Koncentrovaná podstata štvrtka infikovala inak idylické stredy a ja prichádzam... vyšťavená, by mohlo byť tým správnym slovom. Paralelné vesmíry sa zhýňajú smerom k peklu.
Aspoň teraz, osamote, môžem nachvíľu rozíjmať. Hoci ma rozhádzala skutočnosť, že nemám mlieko do svojho čaju, večeru mám pomerne nedovarenú a Alexov hlas ma nedokáže obohatiť, ako inokedy, myslím si, že som už na dobrej ceste prestať byť vytrasená z dnešného dňa ("You´re out of beats." - "Out of normal people, in the first place."). Myslím si, že by nebolo rozumné nechať Ťa celé si to domýšťať. Vedz, že okrem nezáujmu o dnešný deň, som si prešla aj nekonečnou potupou, slzami a utužením svojho názoru, ktorý bohužiaľ nevrhá na našich profesorov najlepšie svetlo. Povedzme si to tak: stará škola s priveľkým egom, ohavnou záľubou v lámaní ideálov a slovíčkarením už nie je, čo bývala ("Such a bellend." - "Prick, love, prick."). Hnevám sa a závidím niektorým spolutrpiteľom ich výdrž a odhodlanie.

Čím viac zlomená sa cítim byť, tým tuhšie si uťahujem slučku. Už ma nebaví tvoriť si vlastný psychoprofil, ktorý by mi závidel nejeden Konkordov zverenec. Ale, vieš, je celkom zaujímavé ako na Teba dokáže doľahnúť strach. Keď ležíš v posteli, užívaš si prítomnosť niekoho, kto tam možno nikdy nebude a potom sa ako rana z čistého neba znesie realita a Ty tam stále len ležíž, snažíš sa nedáviť a nemyslieť na to, ako sa zajtra budeš musieť vrátiť do mesta, ktoré ovláda hlúpota a pomerne narušený muž neschopný komunikácie, posmelený ketamínovou striekačkou. Posledné čo si teraz želám je, žiť tu ďalších sedem rokov... prvé zasa, že už chcem chytiť let do Británie. A sestra možno pôjde so mnou.

Som príliš sužovaná prinízkym sebavedomím, aby som sa snažila identifikovať tie explózie za oknom. No možno Ťa poteším aspoň faktom, že jeden z mojich konzumných stromčekov bude vytlačený ako vianočná príloha v Pravde. Na špici tróni ten donut, čo ho máš tak rád - na druhú stranu je však skutočne smutné, že môj prvý honorár vôbec činí 10 Eur a vlastne ani nebol robený z láskou, naviac pochybujem, že vydavatelia a ľudia z marketingu pochopili, čo chcem tou kolážou povedať. Cover pre TLSP bude čoskoro tiež. Pozdravuj všetky ideály tam, v tom Vašom nebi, každý vision trick (chápeš, na koho narážam?), každého, kto si to zaslúži. A nech to dnes oslávia za mňa, zatiaľ čo ja sa budem snažiť preložiť výrazové prostriedky futurizmu do reči tých sprostejších. Tvoja... tá čo jej dnes nikto nevie prísť na meno.


Top 5 Epic Fails of '09: Music.

21. listopadu 2009 v 10:59 | K ako Kat |  Abeceda
Blíži sa nám december, začiatok novej dekády a ja som sa rozhodla prebrať to najhoršie tohoto roka. Pokúsim sa túto sériu nezanedbať. A keďže som si dnes z recesie pustila Musiq 1 a našla neskutočné skvosty, začnem hudbou, ak dovolíte.

5.) Aj keby som chcela, už z dobrej vôle nemôžem túto slečnu umiestniť na prvé miesto. Pretože ju zbožňujú. Všetci ju naprosto a nepolepšiteľne uctievajú. Majli ma však svojim singlom Party in the USA, novými zubami a ešte divokejším šatníkom dostala na kolená:
I hopped off the plane at LAX
with a dream and my cardigan
welcome to the land of fame excess, (woah)
am I gonna fit in?

Jumped in the cab,
Here I am for the first time
Look to the right and I see the Hollywood sign
This is all so crazy
Everybody seems so famous
Billy Ray! For fuck´s sake, toto si nemyslel vážne, či? Podľa mňa ich k tomu donútila vláda, pretože posledný patrioti sa začali strácať kdesi v Iraku...

4.) Kesha. Mladá, pomerne obyčajne (podľa amerického merítka) vyzerajúca a s priemerným (americkým) klipom. Zhodou náhod je z Tennessee (rodičia si zrejme mysleli, že po úspechu MC je priam perfektným kadidátom na niekoho, kto jej má šlapať na päty) a... takto sa vás opýtam: videli ste video rozhovoru s MC u slečny AYAmee? A vypli ste ho po troch sekundách, pretože slečinka mala odporne... odporný hlas? Tak ste to presne vy, kto si nemáte klip Tic Tok od Keshi púšťať. Zošaliete. O veľmi poetickom obsahu pesničky sa už v tomto odseku radšej zmieňovať nebudem. To už nemá dnešná mládež na robote nič okrem chlastu a zlej hudby?

3.) Lady GaGa. Predovšetkým jej Pokerface... pardon, zlý link (Matthew nerobil si aj to proper intro?)... JEJ Pokerface. Viem, že ju všetci pokladajú za extravagantné oživenie hudobnej scény. Moja komunita (jej povolenie mám) súhlasí s pojmami ako: vulgárna, bez mozgu a pozornosť pútajúca. Pretože to je zrejme to, o čo tejto slečne/mladému mužovi vlastne ide (chápete na čo narážam?). Každopádne dosiahla svoje, potlačila scene do úzadia a teraz sa skvie ako klenot na vrchole všetkých rebríčkov. Tak? Už začínate veriť v rok 2012?

2.) Comeback legendárnej Britney bol asi podpásovkou všetkým, ktorý už si s ľahkým srdcom mysleli, že je všetkému KONEČNE koniec. Lenže nie. A ona ešte vytiahne svoje mrte drahé jadrové zbrane. 1 2 3... Trocha sa bojím, že jej napodobovanie Beyonce v klipe vyústilo do neefektného a pomerne zmrveného hádzania umelou hrivou. Prvý krok k tomu, aby som nadoboro prestala pochybovať o jej orientácii... Pozor blížime sa k búrlivému záveru.

1.) Ako správny fanúšik a uctievateľ Arctic Monkeys si toto samozrejme nemôžem dovoliť dať inam ako na prvé miesto.... virble prosím. AM znásilnený P.Diddym. Keď už si možno myslíte, že ste videli všetko. Že ste sa zmierili s rapom a hip-hopom a tým, že to priemerné IQ už NEKLESNE... Príde P.Diddy so svojou TV show a všetko to zmetie na zem.
Ešteže si chalani zachovali chladnú hlavu (Jamie už popravde vyzeral, že sa buď rozplače alebo pôjde a rozbije mu hlavu, po britsky, kriketovou pálkou) a celé to komické a neskutočne trápne vystúpenie odignorovali. O´Malley zrejme zdrhol ešte než to začalo a James Ford sa rovno ožral. A tak tu máme v jednom úpadok gangsta hudby, presnejšie ľudí, ktorí ju robia, a úpadok intelektu v Amerike.

Máte pre mňa niečo lepšie? Vyhlasujem vojnu najhoršej hudbe roku 2009 a prosím vás o FEEDBACK! Sem s tým svinstvom. Nabudúce: 5 biggest Epic Fails of 09: Movies.


Florence + The Machine: Lungs. Romanticky brutálne.

17. listopadu 2009 v 13:28 | K |  Media
Nechcela som ešte recenziu na Flo zverejňovať tak skoro, ale Dog Days are Over ma práve v tejto chvíli napĺňajú šťavnatou energiou a ja musím. "Ako som sa dostala" samozrejme nemôžem vynechať: Xfm Radio as usualy v posledných týždňoch. Jej Rabbit Heart mi rezonuje v hlave každú hodinu, hoci teraz už ju tak často nehrajú. Neprišla mi ničím výnimočná, You´ve got the Love som si tiež celkom obľúbila, ale celé to začalo, až keď som si pozrela jej klipy. Tá ženská je tak šialená, tak staromódna a zároveň inovatívna, tak extravagantná. Ja som ten album proste mať musela. A ani trocha teraz tú pol hodinu času hľadania Lungs neľutujem.

Lungs vyšli tento rok a nemôžem inak, len v dobrom. Florence + The Machine (vlastne ju považujem za sólovú speváčku i keď ide o skupinu, ale muzikanti, čo ju sprevádzajú nebývajú natoľko medializovaný) je veľmi príjemný indie-soul až noise pop, trocha pripomínajúci výber Celtic Circle :P Nemohla som si to odpustiť, mne je na prvé počutie jasné, že sa Flo v mnohých ohľadoch inšpiruje v klasickej britskej a keltickej hudbe, ale dodáva jej lesku. Stiahla som si ju s tým, že aspoň budem mať niečo na relaxáciu pri čaji, keďže pri AM a Kasabian to ani trocha nejde. Lenže som to trocha precenila a teraz sa tu snažím obsedieť a netočiť sa nekontrolovane po izbe. Keď si to zhrnieme, Lungs je mix indie - noise popu - indie popu a dokonca trocha tanečných rytmov (možno to je celé trocha ako konzervatívnejšia Lilly Allen s menej agresívnymi nápadmi a romantickejším štýlom. Zasa ale nie natoľko romantická ako Lenka). Navyše cover You´ve got the Love je oveľa lepší ako jeho radio edit a ja sa už konečne nezlostím, keď ju počujem. Ak nemáte záujem púšťať sa do sťahovania naslepo, môžem vám aspoň odporučiť pozrieť si jej klipy k Rabbit Heart, Drumming Song a Dog Days are Over.

Napriek všetkým pozlátkam a chválam na tetu s ohnivou hrivou však spravím jednu nepredvídateľnú vec. 9/10. Pretože niektoré songy troška krívajú a akoby sa v obmenách opakovala. Ale inak si dovolím tvrdiť, že je to veľmi svieži prínos do hudby tohoto roku. Určite sa ju teraz budem snažiť narvať do prehrávača. Čo poviete, vzdám sa The Gin Riots v jej prospech? You hit me once, I hit you back, you gave a kick, I gave a slap...


Ale no tak, to myslíte vážne toto? So sad.

16. listopadu 2009 v 19:33 | K rozdáva múdra |  Letters for Elliot
Ooo, pozor na mňa, alebo vás dnes zraní môj cynizmus, moja oslňujúca inteligencia alebo plektrum nula šesťdesiatka. Ale dnes machrujem, čo?
Nie, teraz vážne, trocha som sa rozhodla si posvietiť na jednu z tém, ktoré už tu čiastočne rozpitvávané boli. Dnes som si totiž prečítala nie práve optimizmom sršiaci článok jednej mladej slečny, ktorá si trocha neverí. Ak si tento článok prečíta, na nikoho neútočím - svoj názor už som vyjadrila v komentári. Len dávam priestor svojmu rozčúleniu nad dnešnou mládežou...

Idoly cereálnych detí sú nahovno. Myslím to vážne. Baby, čo túžia po krásnych mužoch a obdivujú šestnásťročné deti, ktoré si dovoľujú nazývať sa ženami. Samozrejme, tiež snívam - look at my Turner addiction - lenže si dávam pozor, čo za sny o budúcnosti si vyberám, aby som sa neprepočítala a nakoniec nepreplakala deň niekde v kúte, pretože mám nos ako kvargľu. To mám už za sebou. Vďaka bohu, pretože svoj nos stále nenávidím :D

Nie je dobré sa pýtať na všeobecný názor svojich priateľov. Buď sú totiž až príliš zhovievavý a z dobrej vôle a skutočnej náklonnosti k vám nechcú byť svine, alebo vravia skutočne to, čo si myslia, lenže im neveríte. Háčik je v tom VERIŤ. Sebe. V prvom rade IBA sebe. Keď uveríte tomu, že ste v pohode, skutočne v pohode budete. Našla som si prácu, poriadneho koníčka, konečne nestresujem kvôli prkotinám a o desať rokov sa vidím ako obyčajný priemerný doštudovaný človek s príjemným životom. Nemusí to tak byť, ale viem, že kým sa sústredím na postup a nebudem sa zaťažovať svojím nosom, tak sa mi podarí aspoň sa svojmu ideálu priblížiť.
Kašlite na tie kozy z Disney Channelu, baby! Áno, ony sa tvária, že majú charizmu, ale je to všetko o schopnosti ich rodičov presadiť si svoje. A k čomu to celé vedie? K ukvákaným Sajrusom, kvôli ktorým deti obetujú svoje mačky, k zle spievajúcim Vaneskám a absolútne antitalentným Zekom. Jediné na čo skutočne majú, je pózovať pre shooty, ktoré z nich robia to, čomu dnešná mládež verí - dokonalosť. NIKTO nie je dokonalý. Myšlienky a skutočné ideály - jedine to môže byť dokonalé a úprimne čisté.
Nechcem aby ste predčasne dospeli, aj keď by vám to možno pomohlo sa spamätať. A možno to nikdy nebolo a ani nebude vekom. Je to proste generáciou. Generáciou, ktorá deti v tangáčoch produkuje ako na bežiacom páse a núti tak nádejnú mládež kurviť sa. Nemám pre to iný výraz. Tak pardon.

Myslím si, že AM to v Teddy Pickerovi veľmi pekne vystihli. No nie? - Keby sa ma moje druhé JA tak nebálo, zrejme by vztýčilo svoj nevzhľadný ukazovák v posmešnom geste: "Arctic Addicted!"
Preboha, už som ako... prisahám, že sa už nikdy nebudem Daveovi smiať kvôli jeho závislosti na Simonovi. Friday, Saturday, Sunday... Send!


The Last Shadow Puppets: The Age Of The Understatement

11. listopadu 2009 v 11:39 | K |  Media
Ale už ma to začína štvat. Sťahujem, teším sa a moja MP3-jka odmieta veškeré hudobné zlato prijať. Je toho na ňu priveľa. Hold, vec sa má tak... na YouTube som si síce v súvislosti s Arctic Monkeys všimla klipy Last Shadow Puppets, ale slepo som si myslela, že ide len o nejaký ich projekt. Omyl! Starý dobrý Radiobutt našťastie upozorňuje na podobnosť s kapelami pri každom albume ku ktorému link uverejní a tak sa aj LSP dostali na môj download list. Lenže mi to začalo byť divné a keď som sa pozrela na ich oficiálnu stránku, nielenže mi bolo všetko jasné, ale som cítila nutkavú túžbu album The Age Of The Understatement hneď mať. Stalo sa.

LSP je dvojčlenná kapela skladajúca sa z frontmana Arctic Monkeys, Alexa Turnera a, rovnako bývalej hlavy Rascals (o tých zrejme tiež, ak sa k tomu dostanem), Milesa Kanea, ktorý sú zrejme skutočne priateľmi do dažďa. Na stránke uvádzajú, že texty sa písali takmer samy a preto sa napriek loajalite k vlastným kapelám rozhodli vydať debutový album.

The Age Of The Understatement je niečo medzi Humbugom a Rascalize. Niečo NAD, božské, lepšie povedané, pretože už na prvé počutie je jasné, že si na tom chalani dali skutočne záležať a vyšperkovali songy najviac ako sa dalo. Album už počúvam druhýkrát a zrejme nie naposledy v dnešný večer. Energickejšie a preto chytľavejšie ako Humbug a Favourite Worst Nightmare (ak to vôbec ide) dohromady, rovnako podmanivejšie. Nehovoriac o príjemnom pocite, že ich poznáte do poslednej bunky. Neopíšem vám to, ale celý album sa dá prirovnať romantickému pocitu z Cornerstone, znova tiež môžem popísať psychadelickú zhodu s The Doors - farebné, dynamické, halucinogénne a zamilovaniahodné. 100/10 a hrdo vyhlasujem, že som konečne našla album tohoto roku (hoci vyšiel v 2008, pre mňa ním určite ostane). Prosím, nenechajte si ich ujsť, ak ste milovníkmi introvertnej, militaristicko-mystickej a intelektuálnej hudby.


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...