What? I'm lovemaking! na Blog.cz

Jejeje, mám nápad na ďalšiu reťazovku pre všetkých, čo sa radi rozpisujú a sú úchylný na interiéry a predstavivosť. Určite ste si totiž aspoň raz, niekedy v slabej chvíľke, predstavovali, ako by vyzeral váš vysnený byt/dom. Ružové záclonky, francúzsky park hneď za oknom... Nehovoriac o tom, že je to jedna z konverzačných tém na jazykoch xD Takže som si navarila a teraz pekne do toho...

Vždy som chcela bývať v dome na samotke, v ktorej okolí by sa samozrejme náhodou nachádzala aj škola a domy všetkých kamarátov. Ale toto obdobie už je za mnou a ja snívam o dvoj - troj izbovom bytíku v nejakom veľkomeste. Vchádzalo by sa rovno do priestoru o ktorý sa delí obývačka (napravo) a kuchynský kút (naľavo). Obývacia izba zariadená skôr stroho, jednoduchý biely alebo svetlošedý nábytok doplnený o nejaké tie starožitné kúsky. Najzašitejší roh by okupovala akustická gitara, Fender Stratocaster a žltá basa (odkedy snívam, že naňu raz budem hrať, vždy si ju predstavujem nažlto :D), na combo nesmieme zabúdať. Stena (oproti vchodovým dverám ale troška západnejšie) s televízorom (pokojne aj vykopávkou) a multifunkčnou knižnicou, ktorá by bola dominantou celého priestoru. Obvyklé kraviny - stolík, koberček :D
A dlážka! Vždy som snívala o niečom nevídanom práve v tomto smere. Nechcem obyčajnú plávajúcu podlahu, predstavujem si dlážku z masívnych drevených trámov, aké bývali v starých domoch... Tak teda... takzvaná televízna stena by vlastne oddeľovala obývačku od úzkej chodbičky, ktorá by viedla do spálne a kúpeľne... o kúpelke nebudem nič, nikdy som sa k predstavám o nej nedostala, okrem detailu o vani na štyroch nožičkách - nebola by zamurovaná. Neviem ako v týchto prípadoch riešia odpady, ale čo už :D
Spálňa by mala byť maličká s jedným okienkom a útulná. Veľká posteľ, za jej záhlavím ďalšia knižnica (nepripadá vám to už trocha divné?) a hlavne stena medzi kúpelkou a touto izbou by mala byť tehlová, bez tapiet a omietky. Som romantičná dušička.... Oproti posteli stolík a kreslo zo starožitníctva, najlepšie niečo barokové, na tom dlabnutý notebook na osobné vybavovačky a blogovanie ;-) Ešte masívna skriňa a tu končíme.

Stratili sme sa a o druhej polke bytu už nebola zmienka... kuchyňa zariadená tiež nejako moderne - ale hlavne funkčne. Nie som žiadny Corbusier, ale mám rada čisté a funkčné priestory... A teraz príde ten háčik, ktorý ostane asi len v predstavách. Vlastne mi tam mal za kuchyňou vzniknúť ďalší priestor, ktorý od spálne delí stena. Tento priestor - pracovný kút - som si vysnívala od kuchyne oddelený pozostatkom nejakého trámu (videla som to nedávno v jednej čajovni a strašne mi to učarovalo, aj keď sme to museli stále preskakovať). Tu znova jedno okno, dva veľké stoly - jeden na kreslenie, druhý pre počítač. A v celom tom interiéry vysia čiernobiele, zrkadlovkou fotené, fotky priateľov, rodiny a vecí, čo milujem.
Nedáva to celé veľmi zmysel, len som to proste potrebovala dať do ucelených slov - všetky tie hmlisté a krásne obrazy, ktoré vidím takmer každý večer pred spaním. Viem, skutočnú radosť z prvého vlastného bývania to určite nenahradí a aj napriek megalomanským snom verím, že aspoň zlomok mojich predstáv sa mi podarí uskutočniť.
Tak a teraz už mi ostáva len sa opýtať: kto ďalší? Odkedy som to vymyslela, neviem obsedieť a snažím sa predstaviť si vás v nejakom priestore, podľa toho, čo o vás viem. Trpím :D

Obrázok len jeden, bol kreslený v priebehu asi desiatich minút centrofixkou, preto to celé doslova letí. Perspektíva nula bodov, v škole by som dostala výprask. Ale pre lepšiu orientáciu to stačí :-)

Túto recenziu som mala zrejme napísať už dávno. Ale akosi som na starého dobrého šamana Nanaa zabudla, keď som sa furt hore-dola sťahovala z jedného blogu na druhý. Lenže rok uplynul a teraz je skutočne čas na trocha životodárnych veršov.
Nanao Sakaki je básnik, šaman a cestovateľ. Človek moderný, no zenový a natoľko spätý s prírodou a svetom, až vás to začne napĺňať neznámou túžbou po cestovaní len tak... bez všetkého, naboso. Výbor z jeho básní mi dávno pradávno dala maminka, ktorá ho čítala na výške. Je to malá samizdatová knižočka, pomaly sa rozsypáva a popravde... v knihkupectvách som nič od Nanaa nenašla, takže sme asi aj jedna z mála domácností, ktorý podobný skvost vlastnia.
Nie sú to tradičné básne. Trochu dadaistické, asociatívne, akoby ich písal skutočne samotný dážď. Píše o všetkom... o cestách, o mestách, o dojmoch a dokonca narazíte aj na nesúhlasnú báseň o toaletnom papieri. Jeho verše som mala vždy rada a popri Máchovi a Erbenovi ostane jedným z mojich obľúbených poetikov. A nielen preto, že je mojím malým tajomstvom, pretože ho vlastne nikto nepozná. Vždy ma dokázal rozosmiať svojím spôsobom kritizovania konzumnej spoločnosti. A možno táto východno-západná poézia nie je pre každého. Ale že nie som mrcha, tu máte malú ochutnávku:

Wau. Tak a teraz je to už skutočne rok, čo sa poznáme. Tiež Ti to príde ako večnosť (vyjímajúc fakt, že nech si ktokoľvek, tiahneme to spolu už od nepamäti)? Viem, že nenávidíš nostalgiu a všetko, čo je s týmto zhubným ochorením spoločné, ale pochybujem, že sa odhodláš poslať antrax (či iné svinstvo) jedinej osobe, ktorá Ťa nosí v srdci. Doslova.

Okrem toho, že som zhodila toľko pestované dlhé vlasy, ktoré si nenávidel a prešla si úplnou zmenou myslenia a, napokon, i šatníka, som s rokom, dá sa povedať, skôr nespokojná. Viac sťažností na Nadsilu, ktorá sa nás snaží niečo naučiť, už by sa nedalo zniesť, to mi dáš za pravdu, či? Ale na ten nadchádzajúci sa teším. Vstupujem do obdobia, o ktorom som snívala, odkedy som intelektuálne vyspela (čo bolo na pomery nášho mestského priemeru už za batolenia) - výška, útek do Británie, inšpirácia v každej note, budúcnosť, ktorá začína rozvoniavať a verím, že bude čoskoro hmatateľná.

Čím sme si to ešte prešli? Zatiaľ čo ja som radikálne menila hudbný vkus a ustálila sa v jednom smere, ktorý mi udala neuveriteľná náhoda (vyhľadávač + Chris O´Dowd + seriál + film = strong indie addiction), Ty si prechádzal snáď najnáročnejšími zmenami podoby, pudov a výrazu. Ale teraz si, čo si - vytvarovaný, aby si mi presne sadol do náručia a tak už to dúfam ostane. Nerozčuľuj sa, prosím Ťa. Sám si povedal, že Ti to takto vyhovuje - stick to the new status quo.

Minule si mi vytrvale, celý večer, tvrdil, že sú predsavzatia hlúposť. Ale ja si myslím (uuuh, dangerous), že ak sa týkajú niečoho úprimného, čo Ti podvedomie vyplavuje každú cestu električkou, každú sprchu, každú chvíľu, ktorá si nevyžaduje sústredenie, každú... čo som to chcela povedať? Predsavzatia sú super.

Tak všetko najlepšie, neprežeň to ako naposledy a na Vianoce Ťa všetci horečnate čakáme. Poslednú otázku, ktorá visí vo vzduchu (a znie: Kto dopekla vlastne si?) si už necháme nabudúce. Nie je tu pre ňu miesto. A ja tvrdím, že kým niečo miluješ, netreba to riešiť. Chceš sa riešiť? Nechceš. Tak Mazel Tov, Elliot.

Tvoja Nevypočítateľná, s úchylkou pre roztomilé šaty (ktorých zbierka sa úspešne rozrastá) a line "But I´m struggling..." spievaný tým najpríťažlivejším hlasom na svete.

P.S.: Ostatným odkáž, že si ich pravidelných návštev vážim, ich nepravidelných komentárov ešte viac (pretože viem, aká je táto generácia lenivá dávať na obdiv svoje obnažené myšlienky) a že sa teším na ďalší rok s nimi. Čo myslíš, tešia sa tiež? Dúfam. PF, lebo neviem, či Ťa na Nový Rok skontaktujem. Som zabila, čo?

Hiya, my little gremlins. Ak máte pocit, že titulok tohoto článku indikuje čiastočnú prepnutosť a nadnáladu zo včera, nečítajte už prosím toto zverejnenie ďalej. Radšej si prepnite na The Strops a pozrite si devätnásť minút čírej brilancie v podobe avantgardného osvetlenia a geniálnej projekcie. Brilantné. Moje nové obľúbené slovo. Get over it. (Inak, viete, že má Elliot v nedeľu narodeniny. Už nakúpené?)

Včera sme mali kapustnicu, no napriek tomu, že bola naša posledná, musím prispustiť, že to bol poriadny fail. Keďže šikovný štvrtáci boli na teórii, neboli taniere (nakoniec plytké), nebol chlebík (nakoniec každý po krajci) a neboli sviečky (nakoniec jedna, obhoretá, ktorá slúži na zadymovanie grafík). Napapali sme, inteligentne sme pohovorili - my, nadsila - a išli sme domov. Ale už dlho som sa necítila taká povznesená. Posledné týždne odchádzam zo školy v strachu, že ma svojou prítomnosoťou obšťastní Ketamínový fantóm a včera... Včera mi to bolo dosť jedno. Bola tma, príjemne sviežo - snežilo a ja som s Royal Bangs a Arctic Monkeys v ušiach ("I won't pretend I really understand what she's up to. But I don't care because she's a born bitch.") kráčala najkrajšou bratislavskou štvrťou. Čo na tom, že okolo mňa postávajú pochybné týpky z Hlavnej, čo na tom, že už som znova hladná, čo na tom, že mi je zima. Na intráku sme pojedli na kilá cestovín s grankom - výživa jak sviňa - dva cereálne rožky a išli sme haji buvi. Brilantné.

A keďže sa dnes oficiálne začínajú vianočné prázdniny (pre mňa teda určite), ktoré síce budú prevažne pracovné, ale což, urobili sme si pohodlie. Pozvánka na talentové skúšky (VUT v Brne, kto by mal o túto informáciu záujem) už mi prišla a ja sa akosi podvedome neviem dočkať. Poetika a lyričnosť mojich posledných textov sa vyparila, nastúpila postmoderna a tá bude veselo kraľovať len dnešný večer. Tuc.

Tak a sme späť a aj napriek skutočnosti, že sa mi tento rebríček písal dosť ťažko. Sľúbila som predsa, že ho nezanedbám. A sľuby sa dodržiavajú.

5.) Toto miesto sa stalo viac či menej kompromisným. Pretože Harry Potter 6 bol obrovským sklamaním, ale napriek tomu sa mi vcelku páčil. Možno to bolo tým, že som sa v kine už dlho tak neuvoľnila a soundtrack bol jedným z najlepších. Knihy sa však zato nedržali vôbec, Potter ani v šiestom ročníku zjavne nezvláda kúzlo, ktoré by mu zaistilo sklíčka v okuliaroch a Michael Gambon sa rozhodol, že keď ho to nebaví, má to celé predramatizovať. Jedny vravia, že sa predviedol, mne sa páčil najmenej odkedy do role Dumblyorra nastúpil.

4.) X-Men Origins: Wolverine. Bez diskusií. Láme mi to srdce, ale inak to proste nešlo. Dva predlhé roky, odkedy som sa o projekte vôbec dozvedela, som sa tešila na Jackmana, na Sabertootha inak ako na neandertálca a o Gambim ani nehovoriac. Z kina som vychádzala pobúrená. A aj keď je pravdou pravdúcou, že si ho niekedy rada pozriem na DVD, z nudy a keď už nie je do čoho kopnúť, rozhodne sa Wolvi stal sklamaním. Radšej sa vrátim ku klasickejšej X-Men dvojke.

3.) Na toto miesto som bohužiaľ vhodný film nenašla. Ak máte nejaké návrhy, píšte.

2.) Twilight. Z mosta do prosta aj o dôvode: keď fičíte na sérii, fičíte na všetkom, čo sa jej týka. Jasperove vlasy, Jacobova tvár a Kirsten Stewart v retrospektíve mi len pripomínajú, ako STRAŠNE som sa zmenila. Nehnevajte sa na mňa, fans, ale ja som nemohla inak. Je mi ľúto.

1.) 32 a stále slobodná, alebo New In Town. Už dávno som nezažila toľké prevapenie z neustáleho vyťahovania najstarších klišé. Slobodná, úspešná, pekná žena z LA príde do zapadákova, kde sneží aj v lete a je nútená prepúšťať ľudí z miestnej firmy, samozrejme sa akosi s tými ľudmi skamaráti, zamiluje sa do najväčšieho sedláka, on sa zamiluje do nej, ona zachráni firmu a všetko je dokonalé. Koniec. Veruže.

Och, dlho som sa vám už neozvala, did I? Je ťažké nájsť si chvíľku na malé radosti, keď vám za zadkom na plné pľúca kričí hektika života a nedovolí vám ani len si... No. Veď vieme. Každopádne sa mám fenomenálne. Paradoxná. Požuvali ma a odhodili. Ale aj tak budem cez víkend tančiť a piecť tony vianočného pečiva! ("Well... we watched Chitty Chitty Bang Bang." - "I cannot believe you raped my parents!" - "Actually, love, we raped HER.")

S klauzúrami nás dobehli. Cover pre album vlastnej voľby a obal platne Stravinského Svätenia jari. Mohli si to odpustiť. Neviem, či si neuvedomujú, že tie tri týždne prázdnin budeme sedieť neprestajne nad prácami do portfólií, ktoré musíme niektorí odovzdávať už o mesiac (MESIAC! Swoot...). Tak som si urobila radosť. Samozrejme spracovávam Humbug (a nielen pretože som hrdým vlastníkom jeho originálu, ktorý som ako posledný uniesla z Panta Rhei pred dvoma dňami). Zatiaľ som na tom dobre, všetkým sa to údajne páči, mne najviac a verím, že všetkých tromfnem :D

Najradostnejšou správou tohoto týždňa je však definitívne vypisovanie prihlášok do Eastbourne na leto! Konečne mám hmatateľný dôkaz toho, že sa mi plnia sny. Je mi do plaču a hruď sa mi vzdúva šťastím a obavami ("Do you get it?"- "I do, unfortunatelly." - "What it means?" - "That means that he is a awkward bastard."). Nie je nič krajšie ako mať niečo, pre čo sa opatí túžiť po zajtrajšku. Deň odo dňa som bližšie raju, veríte tomu? Ja totiž nie. What do you know? Oh, you know nothing no. But I'm still take you home...
Pred sebou mám už teda len posledné dilema: rozbehla som sa a neviem čo s tým, dopekla. Grafický design či dejiny umenia? Make the poll, I beg you.

Znova budem veľmi múdra a budem predpokladať, že ste počuli singel To Kingdom Come, ku ktorému majú Passion Pit aj celkom milý klip. Ak ste ho videli, máte aspoň približný obraz, ak nie... pozrite si ho a ten obraz si urobte.

Je to celé na hlavu, ako by osadenstvo Big Bang Theory dvihlo zadky a vymenilo svoje Wii nástroje za tie skutočné. Výsledkom je hudba od nerdov pre nerdov a remix Phoenix. Vlastne je to celkovo niečo podobné, electronic indioidné (chlapci používajú len samply a syntetizátory + basa a bicie)a ukvičané, označujú sa však za popovú skupinu (normálne výnimka v mojom, v poslednej dobe, až zaujímavo vyhradenom žánri) - tentokrát však ide o pop POP, nie o "pop". Každopádne by som vás rada varovala, pretože mám pocit, že Passion Pit sú jedna z tých kapiel, ktorá buď niekomu výhradne nesedí, alebo ju miluje. Zatiaľ som sa vo svojom okolí nestretla s nikým, kto by ich nemusel ale zároveň by mu nevadili. Problémom je ich spev vo vyššej notovej hodnote a dosť zložité rozoznávanie textov. Moje Phoenixom vycvičené ucho to však považuje za hudbu rozprávkovú a nadzmyslovú, za taký oddych od energických línií Arcitc Monkeys a Kasabian. Oddychové ale štavnaté a extrémne farebné. Ja hodnotím tak na 8/10, ako už tradične, pretože recenzie na extrémne shity nepíšem a táto Cambridgská kapela má niečo do seba, hlavne svojou originalitou. Spolubývajúca na druhú stranu vraví 2/10 ako vyznávateľ tradičnejšej a komerčnejšej hudby. Risknete to niekto?

A tak poďme na to... ak sa niektorí pohybujete v tomto hudobnom smere, iste ste už zachytili všelijaké tie kecy o tom, ako sa Arctics utrhli z reťaze, že sa nedržia roviny, ktorá im ide a do ktorej patria. Bez urážky, to sú obyčajné voloviny. Tiež som nebola jedna z tých, ktorej by Humbug sadol na prvýkrát, ale ako to krásne vystihol Rick Shaw, je to jeden z albumov "na ktoré keď si zvyknete, už vás nepustia a veľa vás naučia".

Pravdou je, že sa vytrhli z kontextu samých seba. Alex sa pohráva s hlasom viac ako inokedy a zdá sa, že texty sú intímnejšie a menej spoločensky kritické. Niekto môže označiť za, na Arctic Monkeys, "prisladké". Nie je to celé tak živé, ako sme zvyknutý, experimentujú so zvukom, s polohami, ale aj tak nestrácajú na kvalite.

Viete, že sa subjektivite nevyhýbam a všetky moje recenzie sú písané hlavne týmto smerom, navyše je Humbug zrejme z tých najosobnejších, pretože taký Cornerstone pre mňa veľa znamená, nehovoriac o skvelom coveri Red Right Hand od Nicka Cavea a The Bad Seeds. Určite to nie jeden z ich najlepších albumov, ale nesporne jeden z ich najnetradičnejších. Či už ostanú takíto, alebo sa vrátia k svojim rozkošnícky satirickým príbehom už sa predpovedať nedá. Ja im nič nezazlievam, veď sú to moji milášci. Rovnako 8/10 a tiež sa do toho púšťajte len na vlastnú zdpovednosť, ak sa bojíte, že by ste ostali sklamaný.

"To čo je zač toto?" - "The Strokes." - "The Strops?!" - "STROUKS. No... dobre priprav sa, stlačím to, tak vieš čo máš povedať." - "No poď na to." - "No...no... no." Mačk.

KT: "Stále sme tu s dnešnou témou o tom, či Facebook kazí mládež, spolu s odborníkom na sociálne siete!"

ODBORNÍK: "Dobrý deň."

KT: "To čo máš za hlas, snáď si žena."

ODBORNÍK: "Ale šak si povedala odborník."

KT: "Tak odborníčka... máme tu odborníčku na Facebook drahí poslucháči."

ODBORNÍK(ČKA): "No áno, tak Facebook. Veď viete, to je proste... tak áno, ono to je... proste to, poznáte to."

KT: "Hm uhm... tak volajúci, máme tu volajúceho. Erik, počuješ nás?"

ERIK NA TELEFÓNE: "No..."

KT: "Uznávaš Facebook?"

ERIK NA TELEFÓNE: "Čeho?"

KT: "Či uznávaš Facebook."

ERIK NE TELEFÓNE: "Co?"

BE-BE: "Vieš, to máš takú stránku, kde sa registruješ a..."

Rozpačitý ERIK NA TELEFÓNE: "Jáj, já sem ti nerozuměl."

KT: "Tak uznávaš Facebook?"

Zastrašený ERIK NA TELEFÓNE: "Ano."

ODBORNÍK(ČKA): "Tak a tu presne vidíte to o čom som rozprávala. Facebook má jasný vplyv! Je to... nepoužívajte to! Nie, nesmiete! Nepoužívajte to!"

KT: "Zrejme sa nám tu niekto nervovo zrútil, preto si pustíme Hang On Sloopy od The Turtles (Alter ego detailista: The Turtles? The Turtles? The McCoys, ty bukvica) a vrátime sa hneď ako zoženieme nového hosťa."

KT: "Sme späť a s nami aj posledný jednorožec!"

POSLEDNÁ DENISA: "Hiijaa... prrr."

KT: "Ako si mám vyložiť pohadzovanie hrivou? Možno by sme mali zavolať cvičiteľa."

Hrali ste sa už niekedy na rádio aj s proper DJ pultom a volume tlačidlami? Skúste to, aspoň raz za čas. V podstate na tom nie je nič zvrhlé, aj keď máme osemnásť. Keby sme mali LEGO, hráme sa na Hana Sola a Lukea. A užili sme si to, aby ste vedeli. Volajte ak by ste sa, nebodaj, chceli nabudúce pripojiť, chýbali nám ľudia.