Po únavnej ceste do školy, cez všetok ten sneh a vodu, som sa rozhodla neísť na dnešnú teóriu, jakožto mám už všetky známky uzavreté, a proste som si povedala, že odovzdám chýbajúce veci a zdrhnem domov. Ja zo seba otroka robiť nebudem. Už vtedy mi bolo jasné, že dnešný deň bude pomerne ohavným. Nie však pre mňa.
O deviatej som vyrazila zo školy a len sa dostať na Nivy zasneženou Blavou mi trvalo trojnásobok času, čo normálne. Naviac som stihla autobus, ktorý zrejme robí okružné jazdy po južnom Slovensku a všetkých Potôňach, ktoré v okolí nášho okresu existujú. Úspešne som však po pol druha hodine cesty (ktorá obvykle trvá 45 minút) dorazila domov, odhrnula sneh, vypočula si pár hysterických záchvatov do telefónu, pár záchvatov cez Facebook, odpratala chrachliaceho psa a teraz som rozhodnutá si trochu oddýchnuť pri čoraz geniálnejšom soundtracku k Holmesovi. Zimmer, boh ti žehnaj.
Nedávno som dočítala druhý zväzok dobrodružstiev Sherlocka Holmesa, na recenziu sa určite tešte, bude to pekné uzavretie obdobia po filme. Tiež môžem do poličky odložiť Nanebepění od Johna Lennona, ktoré som si odniesla z Panta Rhei po trojhodinovej prehliadke celého objektu. Svoje texty pre Beatles si môže strčiť za klobúk. Poviedky, ktoré písal majú v sebe odkaz, niečo z čoho bláznim. A mám pocit, že ho poznám viac a viac. Z toho celého tiež vzišiel fakt, že neviem čo si o Yoko myslieť. Jej apatický prístup k celému ich vzťahu ma prestáva baviť a stále zdieľam názor niektorích, že ho určite nemilovala toľko, ako on ju. Možno sa mýlim. Ale mužovi ako je on, s jeho pohľadom na život, by som dávala svoje city najavo inak ako prázdnymi rečami svojho pseudoumeleckého Ja. Nemám ju rada. A ani ju mať rada nebudem.


Videla, videla som ten obal na devArte, páčil sa miii :-D