Obsah Johnových poviedok je neprerozprávateľný. Jeho talent dať na papier absurdné myšlienky, predstavy a sny, slovíčkarenie - to všetko dáva literatúre nový zmysel. Podľa všetkého chce, aby si každý našiel svoj zmysel, zároveň sa nesnaží aby ho ktokoľvek pochopil. Písal pre seba a o sebe. O tom, čo najlepšie poznal, o tom, čo ho dusilo. Ak trocha poznáte jeho minulosť, v niektorých úsekoch zbadáte, ako priam paroduje svoj život - hlavne jeho prvú etapu, ktorá mu, ako sám uvádza, bola priam kazajkou. "Založil som kapelu, rozpustil som kapelu. Aké jednoduché."
Je to vulgárne, ale natoľko odkrýva svoje vnútro až máte pocti, akoby ste ho veľmi dobre poznali. Celý čas, čo som mala zrak upretý na tú, často nezmyselnú, znôžku písmeniek, zmocňoval sa ma pocit paniky - že som zameškala existenciu niekoho tak výnimočného. Táto hystéria vyústila v nekoncentrovanú žiarlivosť voči žene, ktorá spôsobila toľko problémov a ktorej bol jeho život určený. A aj napriek tomu som musela pri jej závere a poďakovaní uznať, že ho poznala skutočne dobre. Toto mi je ale jedno, je mi to jedno, pretože ju zo srdca nenávidím - mala šancu dať mu všetko a ja si myslím, že tak neurobila. A bola to vôbec ona, kto mu dal toľko hľadanú a takmer nenájdenú voľnosť? Dva tábory a ani jeden z nich nič nevysvetľuje.
Ak vás táto kniha nedoženie k slzám, tak už nič, to mi verte. Našla som, čo som hľadala už dlho. Teraz viem, že je jedno v nakoľko ponurej realite žijete. Kým máte sami seba, netreba sa nad tým nijako pozastavovať.


John Lennon rozhodne bol vynimocny muz a svoju dobu zasiahol tak ako nikto.
Zial fenomen jeho a beatles ide mimo mna no je nespochybnitelne, ze este stale sa dokaze prihovarat mnohym ludom. Mozno by ho mali oznacit za filozofa :)