Únor 2010

Dajte si pozor na to, o čom sa vám sníva.

26. února 2010 v 18:58 | K |  Letters for Elliot
Vieš ty, čomu som sa chcela vyvarovať? Faktu, ako je tento.
Jen za takových předpokladů mohl Hildebrandt přiřknout snu úlohu varovného faktoru, který nás upozorňuje na skryté mravní újmy naší duše, tak jako podle uznávaných lékařů ohlašuje našemu vědomí dosud nepozorované tělesné choroby.
- Sigmund Freud, Výklad snov

Jediný najmilší,
moja duša trpí hrdinským komplexom. Moja duša mi tvrdí, tvrdí mi to aj moje podvedomie, všetko to logické a vulkánske mi to tvrdí, ževraj je to už neliečiteľné a že na to čoskoro zomriem. Je to zvláštne, však? Som vlastne srab, tak ako k tomu prídem, že som vždy túžila byť vhodená do víru udalostí, ktoré by mohli byť spásou pre ľudstvo?
A ako som na to vlastne prišla? Tri nespavé dni, práve tie to boli. Neviem, či ich možno nazvať nespavými, keďže boli v snovej oblasti skutočne plodné. Ale čo sa mi do rúk dostala tá nešťastná kniha, akoby moje podvedomie prijalo cudzí rozkaz zakódovaný v tých riadkoch. Za tri dni zatiaľ pozorujem dosť radikálnu zmenu, ktorá mi rozvracia už celkom spokojnú existenciu. Dnes som mala menší problém rozoznať sen od reality a ráno už som bola presvedčená, že sa to všetko stalo, že mi Denisa popísala všetky steny ceruzkou a že z toho bude prúser. Lenže ono nič, steny stále rovnako hnusné, snáď i odpornejšie ako inokedy. Dobre, som prepracovaná. Teraz to predsa nevzdám.

Jar, môj drahý! Konečne je tu obdobie, ktoré ma neustále napĺňa optimizmom, všetko sa zelená, všetko konečne nadobúda pôvodnú farbu - nikde už nedominujú tie modrošedé duny depresie. Nevrav, že to nie je úžasné. A objavila som ten najroztomilejší najmenší najdobrejší antikvariát.
Nadišiel tiež kľúčový týždeň prázdnin, ktorý nestrávim, samosebou, vonku. Budem sa učiť literatúru, učiť a učiť až kým neupadnem do bezvedomia. O dva týždne už píšeme testy, dopadne to dobre. A potom o dva mesiace zas. A to už ale bude rozhodujúci krok mojej maličkosti do budúcnosti, ktorá mi, ako verím, bola určená. Nezdám sa ti v poslednej dobre príliš krotká?
Je to pravda, všetko je to pravda, drahý braček. Máš to čierne na bielom. Som nestabilná. Možno vychytralá, ale nestabilná. Trasú sa mi totiž kolená a zápästie ma ešte stále bolí.

P.S.: Zaoberal si sa už svojou existenciou? Pretože čím som viac zo snenia unavená, tým viac sa mi strácaš. A ja sama sebe akoby tiež. Neznášam ten pocit, keď všetko čo duševne vlastníš, je natesnané do zadnej časti inak prázdnej lebky a strašne nahlas to kričí. Auky auau.


ID 4397860. Vraj. Takže asi.

20. února 2010 v 11:40 | K |  Letters for Elliot
Čau. - Ahoj.
Kamže? - Nažrať sa.
Dámy jedia. - Éra dám skončila devätnástym storočím.
And he was like :D
Ešte stále rozmýšľam nad tým, prečo by mi to ten Boris vravel práve takto. Zakorenený antický typ. Fake tales of San Francisco echo trough the room. More point to a wedding disco without a bride or groom.

Môj sladký muž mnohých tvárí,
nehnevaj sa, v poslednej dobe som z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu rozrasenejšia ako obvykle, tak vedz, že to nie tými poštovými dostavníkmi list mešká.
Ale teraz už dosť naivity, tej je život plný aj v situáciách nanajvíš serióznych a intelektuálnych, ako by si niektorý, práve naivný, jedinci mohli myslieť. Mám poštrachané nervy, zápal na ruke a neviem, na čo sa mám sústrediť. Samozrejme, je prvoradé učiť sa na záverečnú skúšku mládí, ale to nie je len tak. Určite nie u nás - hentá donesie film, tamtá sa potrebuje vykecať, ďaľšia... nuž, tá je zrejme jediná s pevnými asociálnymi nervami. Tie sú zárukou dobrých známok.
Otras zo strachu trocha opadol, z roviny uvedomelej sa zosunul do žalúdka, kde sa evidentne prestrojil za obyčajný stres. A teraz si ho vlastne neviem vysvetliť. "Vôbec." Preto dávam Contra už tretiu šancu a začína to vyzerať nádejne. Lenže ty vieš, len kvôli č-komu je to tak. Či to len jeho zelené oči?

Na tento článok som sa včera pripravovala hodinu. Stojac pri zatemnelom okne, sledujúc ulicu, mokrú cestu na ktorú dopadali prvé dažďové kvapky tohoto roku a naivne som si predstavovala jeho nádheru a poslanie. Naivita. Vidíš ju tu sám. V čistej podobe, čistejšej než pravda. A tak tam stojím zas, verím faktu, že za tmy je tento kus Bohom zabudnutej zeme oveľa nádhernejší a snažím sa dať celému tomuto dôvernému blemtu pointu. Viem, viem. Ty žiadne pointy nepotrebuješ, stačí ti moja prítomnosť v každom slove. Ale moje ťažké časy si žiadajú poriadok tam hore. A potom ešte v srdci. Pamätáš si predsa, ako to Kyle vravel. Což, ži si svoj život ďalej bezo mňa, kým sa znova vrátim do snového stavu v ktorom nemáš tri rôzne podoby. Inak... sľúbila som, že už sa nebudem sťažovať. Sľúbila som to entite, keď som videla nádheru farebného západu slnka na dokonalých snehových dunách. Takže sľubujem. Aj tebe. Pretože to má väčšiu váhu.
Tvoja zrejme zaľúbená (do budúcnosti, ktorá začína štvrtým marcom).

P.S.: Dieťa, ktoré celú cestu kašľalo v pravidelnom rytme ehu ehu EH EH cestovalo zrejme potajme, bez nároku na polovičný cestovný lístok a bez doporovodu dospelej osoby.

P.P.S.: Pre Hermove okrídlené Conversy, nikto mi prosím nelezte do kina na Percyho Jacksona, ak ste len trocha znalcami gréckej mytológie. Chápem zemetrasenie na Haiti. Bohovia sa hnevajú.

T2: The Judgment Day. Bang.

14. února 2010 v 10:20 | K |  Media
(Vopred sa ospravedlňujem za recenziu písanú na rýchlo a bez plagátu ako to býva. Nechcelo sa mi. Ale písala som ju od srdca, to by vám mohlo ako dôkaz záujmu stačiť :D)
Wiii wiii. Viete, ťažko povedať čo ma to pochytilo. Na intráku si asi robíme sériový mesiac či čo. Už máme skoro zmáknutý Matrix a teraz sa snažíme o starého dobrého Arnieho. Tomu prispievam ja. A preto recenzia na film, ktorý bol natočený v roku môjho narodenia a bol tak predurčený na úspech :D
Sarah Connorová zavretá na pakárně, mladý Connor je priam ukážkovým bastardom a do mesta znova zavítali stroje. A tak John musí za pomoci terminátora dostať maminku von z blázinca, vyhnúť sa bláznovi T-1000 a zmeniť bláznivú nukleárnu budúcnosť inak, ako niekoľkými vraždami. "You swore!" - "Trust me" :-/

Legendary! Videla som to, keď som mala desať rokov a už som si nepamätala nič okrem I'll be back. Toš... na začiatku som si myslela, že nezvládnem pozerať sa dve a pol hodiny na Arnoldov rakúsky ksicht, o počúvaní jeho prenádherného R v anglickej reči ani nehovoriac. Ale to by proste nebol on. Úplným win je podľa mňa hlavne mečivý vrieskajúci John Connor v podaní Edwarda Furlonga (najnovšie ste si ho možno všimli v jednej epizóde CSI:NY), samozrejme krásne chlapčenská Linda Hamilton a Robert Patrick, ktorému odpustíte aj jeho trpasličie uši (žiadneho iného T-1000 už nikdy nechceme!). Akčná jazda, pri ktorej sa nezdržíte nadšených komentárov, vypleštených očí a hlavne nostalgického úsmevu, ktorý vám pripomenie, aká skvelá bola kinematografia v tomto smere, keď sme ešte boli deti. Možno sú tie triky vo vývine, ale uveríte im bezpochyby všetko. Dej plynulý, napínavý tak ako by mal byť, uvádza do vytrženia. Ach, ako som len rada, že sa môžem chváliť spojitosťou narodenia s niečím takým! :D

James Cameron, po tom čo prekonal svoju krízu, natočil dva z mnoha medzníkov akčného filmu a nalepil Arnoldovi na chrbát nálepku The Terminator. No a čo? Terminátor ho urobil, bez neho by žiadny Schwarzenegger a jeho neskoršie, ako tomu on hovorí "komediálne", role neboli. 10/10. Tak vidíš McG! Žiadne komíny vrhajúce oheň, žiadne sexy ženské, iba kamión kabriolet T-1000 style a film fachčí zdravo a naveky. Skús to raz aj ty.

Posledná a moja najobľúbenejšia hláška: "All you know how to create is death." - "Mom." - "...and destruction..." - "Mom! We need to be a little more constructive here, okay?"


Ja ti dám povinnú položku.

13. února 2010 v 11:45 | K |  Letters for Elliot
Drahý Marcus Wright,
nie je to fér. Mňa už nebaví čakať. Všetkých do jedného prijali na školy... všetci idú na VŠVU, strávia spolu ďalších šesť rokov. Ja chytám rapla pri TSP na Masarykovu Univerzitu a hoci viem, že si chcem zamakať, že sa potrebujem potrápiť, už sa prestávam snažiť. Moju hlavu ovládol strach, obyčajný lúzerský strach. Tak čo myslíš? Budem o pár mesiacov sťahovať na milovanú Moravu či na sever? Loviť tresky?

Nie, že by som sa s nimi netešila, Ty vieš, že hej. Zaslúžia si to, po tom všetkom strachu a chorobách a po tom, aký chodili dolámaný. Aj slečnu B. prijali do jej vysnívaných Košíc. Všetci dostali to, po čom túžili. Ja som svoje šťastie možno vyčerpala vyplnením prihlášky do Anglicka. Možno. Monžo to dám, možno... možno budem šťastná aj inde. Ale keď ja... v poslednej dobe... Vôbec neviem čo chcem a či budem spokojná aj s tým, čo mi bude nadelené. Len aby som mala možnosť študovať, to je všetko. Všecíčko. Tak prosím...
A vieš čo chcem najúpenlivejšie? Nejaký hnusný koniec sveta. Apokalpysu. Dvihnúť zadok. Tak. Len ďalšia z tých psychopatov a asociálov, čo tu behajú, ani o tom nevieš. Ale čo, Ty vieš. Ty predsa vieš všetko. Už aby to bolo všetko za nami, alebo ma trafí šľak alebo pôjdem na školu. Tak.
Krásneho Valentína, ktorého ani jeden z nás neuznáva a nemá čas oslavovať (bože ja ten sviatok tak vrelo nenávidím, až by sa ten cit dal stáčať do fľašiek!), Ti želá Tvoja... to je jedno, veď Ty všetko vieš. Všetko, všecíčko. Či?

P.S.: Začínam sa strácať sama v sebe, v tom úmornom dave vzťahov, ktoré sa tvária, že mi chcú meniť život, či čo. Môžete mi vyliezť na hrb, som z vás iba zmätená a rušíte mi pokojný spánok. Ak odo mňa niečo chcete, pokojne si to vezmite, ani mi o tom radšej nehovorte, to by som nezvládla ("If I'm fine? Good. Blowing up planes, getting a muscular dystrophy, forgetting about most important things and unable to sync with our systems. Hilarious."). Tak na a zmiznite mi z očí. Je mi z vás zle. Mám dosť toho, že neviem čo chcem sama. Za hamyžné duše, ktoré majú dosť mojej neprístupnosti, myslieť odmietam. Ste úskočný. Ale ja som viac.


Sen ktorý (mi) zmenil svet.

7. února 2010 v 10:38 | už ani nevie kto je |  Letters for Elliot
Paríž bol zaliaty dvadsiatimi centimetrami vody, ja na kolieskových korčuliach, maminka cupitala za mnou - išli sme navštíviť deda v domove dôchodcov, ideme po tej vode, po rozbitých chodníkoch, takmer som spadla, maminka mi tlačí chrbát, kričím aby ma pustila, nemám z toho dobrý pocit. Pri parku zahalenom v tme sa k nám pripája sestra, tiež na kolieskových korčuliach a otec a tak ideme, takmer párkrát spadneme, deda stretneme na rohu, má turistickú výstroj, mama sa ho pýta, či mu niečo nechýba, pripúšťa, že áno a vláme sa do nejakého schátralého domu a tak ideme ideme, ideme k jeho domovu dôchodcov, po cyklistickom chodníku, voda už zovšadiaľ opadla. Pridáva sa k nám pán Z., hľadáme, nevieme tú budovu nájsť, dedo vraví, že to nie tu, že to bude inde, z fotky si pamätáme ako ten dom stál na parcele uprostred križovatky, nájdeme vežu, ktorá tomu nasvedčuje, veď bola na fotke, tekže tu je ten domov dôchodcov - pri kostole, nie pozrite sa lepšie, to je cintorín. Mama mi dáva plátenky, v korčuliach sa po výmoľoch pohybovať nedá, víta nás pani, čo to tam má na starosti, leziem na rozkvitnutý biely orgován a viac mu načechrávam vetvičky až vyzerá ako voňavý oblak vaty, pani na mňa zdola kričí, že čo to robím, vravím Nebojte sa, moja mama je záhradná architektka a odpratávam z horobov biele kvety čo popadali, pani prikyvuje a chváli moje načechrané obláčiky vaty. Nevieme sa dohodnúť čo ďalej, vraj nie je fér, že uznali bojové zásluhy iba Francúzom, vraj to treba aj Španielom a našim, veď to takto nejde, niektorí nesúhlasia, naši aj sestra už sú dávno preč, je tam len dedo, pán Z., ja a Marcus Wright. Pribieha neznáma dievčina, reže si sponou do vlasov, do srdiečka čo ho tam má namaľované na hrudi a kričí Krv služobníka tvojho, ničí topánočku čo dostala od otca Telo služobníka tvojho a hádže to všetko do hromádky bielych kučeravých kvetov, chudý muž naproti sa začne triasť, spadne na zem, vyzerá to mučednícky, mám strach a cítim odpor, má záchvat, postaví sa, vidíme mu mŕtve oči a on ide ďalej a ďalej, vraj je zo Španielskej armády a umrel z hladu, vraj Dajte mi jesť, tak utekáme - ja, pán Z., Marcus, starý otec a tá slečna, bežíme do najbližšej reštaurácie, kričíme na ľudí aby im dali niečo zobnúť - okrem toho muža, je takých aspoň dvadsať. Snobi odmietajú, tak tým bytostiam hádžem ich šalát, ale oni chcú viac a viac a my utekáme, krikom ženieme ľudí z reštaurácii a centier ale oni nemajú dosť a my stále bežíme, všetko ma bolí, ale viem, že to dokážeme. Bytosti zaostrili na poslednú požívateľnú vec meste, na nás, bežíme, už nás doháňajú, hádžem jednému svoju ponožku, ochotne ju konzumuje, tak ich lákame do obchodu s odevmi a my bežíme a bežíme, za dvere, ktoré majú namiesto kľučky guľu, tak si myslíme, že tadiaľ neprejdú, ale stále utekáme preč, dole do suterénu, do kníhkupectva, chcem Bibliu, aby som sa mala o čo oprieť, ale nemajú, je tam iba jedna maďarská hodená medzi turistických sprievodcov, tá slečna kričí, našla nejakú knihu, čo nám pomôže, podáva mi ju, Ja neverím, že koradnem knihu z kníhkupectva a tak bežíme ďalej cez presklenú chodbu, vidíme ako sa snažia dostať tie veci von, ale dvere sú zamknuté z oboch strán, sú uveznený na nádvorí, tak utekajú smerom k nám, lepia sa na sklo, otvárame dvere a schováme sa, sme potichu aby nás tie potvory nepočuli, nevideli nás, aby nás nedostali. Tá slečna víde na ulicu, číta z tej knihy čo jej ju držím, stojím tam a zrazu sa snažím dvom slečnám zabrániť aby ma napadli, držím im tváre v dlaniach a tá slečna čo to všetko spôsobila tak sa s nimi rozpráva, chápem čo im hovorí ale vzápätí sa mi ten zmysel stráca, ešte sa ich opýtam či sú sestry, prikývnu a bežia ďalej, nechajú nás tak. Všetko sa to hrnie preč, prší, tá slečna stále číta, ale ja už knihu nenesiem, leziem s Marcusom a starým otcom na pieskovcový kopec, pán Z. už tam nie je, asi sme ho stratili. Na nebi sa zjaví okrídlená tvár Morgana Freemana a Marcus vraj, že či Tento skutok si budú ľudia pamätať, Gabriel, či sa Tam Hore zapíše a archanjel na to, že Hrdinom sa často nedostáva zaslúženého poďakovania a zmizne a stále prší a my tam stojíme, mám strašnú zlosť a tí všetci ľudia už sú zasa ľuďmi.

Trikrát som ten sen skoro stratila, trikrát som potiahla za nitky a po prvý raz sa mi podarilo dať to všetko dokopy. Možno to nedávalo zmysel, ale bol to ten najočakávanejší sen za posledný rok. Obsahoval všetko čo som potrebovala, po čom som túžila a pamätám si z neho každý detail. Bol úžasný. Mám svoj systém.

Škvorecký: Prima sezóna (začína a veľmi rýchlo sa aj končí).

6. února 2010 v 10:23 | K |  Books
Ach, keby som len mohla povedať, že som si túto knihu vzala do rúk z vlastného popudu. Nemôžem. Ja husa som si len nevzala na internát Dickensa, pretože som sa priveľmi spoliehala na rýchlosť a načasovanie milovaného Martinusu. Prestrelila som. Ale našťastie som si práve tento podivný zväzok vybrala z cestovky, aby mi uľahčil. A pomohol mi aj pár dní na to.
Nerobím to často, ale teraz tu fakt nemôžem rozvádzať obsah. Ten by vám prišiel prevažne o ničom, keďže sa jedná o ďalšie pokusy Dannyho Smiřického, ako si nadbehnúť babu a no... pripraviť ju o venček. A nedá a nedá. A ak by aj dala, príde tatík a ty dostaneš přes držku. Chudák Daníček. Život mu nedopraje. Každopádne ale je to jedno zo skvelých diel českej literatúry po štyridsiatom piatom roku. Hoci som myslela, že to pôjde ťažko, prečítala som knihu za dva dni. A to hneď z dvoch dôvodov: 1.) že mi Škvorecký svojim štýlom písania pripomenul Hrabala (má ale viac priamej reči a fakt nepíše presne tak, že na začiatku knihy dá veľké písmeno a na jej konci bodku) a za 2.) že... som proste nemohla prestať! Ide len o obháňanie báb. Ale Danny je také to indivíduum, ktoré aj keď vám príde na začiatku strašne otravné, zbesilé a čojaviemčoešte, na konci ho bezvýhradne milujete - či už ako brata, alebo niečo viac. Máte pocit, že viete, ako sa cíti. Neviete.
Príbeh sa odohráva na pozadí protektorátu, sem-tam sa tam mihne nejaké to nešťastie. A presne toto je to, čo dodáva príbehu šťavu. Že je o vojne, ale keď nechcete, nevidíte ju. Malé epizódky, ktoré Danny zočí na svojich potulkách životom sú často banálne (na vojnovú dobu), ale nezmyselné, treba sa nad nimi zamýšľať... a tak sa bočnými cestičkami dostaneme až nakoniec, nakoniec k smrti Lexovho otca a k Daníčkovmu uvedomeniu si reality. Tá nie je tak omamná a prostá, ako si ju predstavoval.
Chytľavé, dojímavé, zábavné, citlivé, roztopašné, mládežnícke. 9/10. A potom mi dajte vedieť, či by ste dali prednosť "kosteleckému krysaři" Bennovi Mánesovi, alebo Dannymu. Ja mám teraz dilema ;-) - natočený aj seriál (s Geislerkou, Vilhelmovou a Kroutilem).


Ty vole, já nevim, Benno Mánes řikal, že můžu vole...

5. února 2010 v 17:45 | K |  Letters for Elliot
"Zastřelili fotra," řekl Lexa a byl doopravdy, fakticky, Bože, bledý, vstal, zmizel kamsi dozadu, musel jsem do sóla já, všechno se se mnou zatočilo... všechno to končí... touhle válkou to všechno končí... už je začínají sřílet... naše mládí... ty buržousty... Did you ever dream, lucky baby... zavolal jsem bolestně, do ztracena, nikdo mě neslyšel... and wake up... cold... in the dark...
- Josef Škvorecký

Pri konejšivých rytmoch skvelej a brilantnej a fenomenálnej Norah Jones som rada. Som rada, teším sa... z nových prírastkov (The Kinks: State of Confusion a The Beatles: 1962-1966 2LP), z čerstvých lístkov do divadla (Šlitr s námi /a zlý pryč/), z primeraných a rešpektovateľných, roztomilých vzťahov kadetade. Z novonadobudnutých schopností vidieť svet taký aký má byť - nespravodlivý a nanajvíš zvláštny.
Znova mám náladu na filmy z obdobia protektorátu. Na Tmavomodrý svět, na Ostro sledované vlaky. Takú tú krehučkú náladu, ktorá sa stále nevie rozhodnúť či básne a či špina, či kvety a džentlmeni, či domobranci a roboti, či vôbec niečo chce a ak áno, či to prosto má byť teraz a tu a či potom. Ja neviem, vôbec neviem. Ak sa spustím, znova sa zaseknem v rovine nespokojnosti a budem prerábať svoje smerovanie od základov. To nechcem. To znamená, že musím svoj systém nájsť sama, zaviesť ho a byť s ním, rozmaznávať ho, aby mi neodišiel, milovať ho a vážiť. Alebo to zaklincujem v tomto beatnickom chaose. Hm?
Neviem, ako chceš ty a ty to nevieš tiež, takže budeme utekať vpred, stále ďalej, pomedzi parky a secesné domy, popri električkách, popri trolejbusoch, budeme sa vyhýbať autám a drožkám, lodiam bez značenia, vesmíru až kým... kým nás nezrazí niečo opojné, niečo dobre známe a náročné - život. Jazz je ako droga. Poetický a oduševnelý. Už ste ma našli? Tak mi ma vráťte.


Nebolo už dosť tých zbytočných rečí?

3. února 2010 v 10:00 | K |  Letters for Elliot
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska omedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.
- Erich Maria Remarque

Mám tendenciu sa nekontrolovať. Ako sami vidíte. Jeden článok za druhým, život takmer žiadny, zanedbávanie svojich predsavzatí a bezhlavé sťahovanie dát.
Neviem si nájsť pokojný týždeň, ale všetci si myslia, že som sa ustálila, lebo mám vojenský systém v hmatateľnej zložke svojho života. Lenže to je hlúposť. Čím som nestálejšia, tým mám väčší poriadok - pretože sa snažím nájsť duševný pokoj a táto činnosť ho dokáže zaktivovať. Dnes, dnes je to už za mnou. Ani pedantné radenie statkov ma nenapĺňa ako inokedy. Hlava plná snov vyhlásila tomu urevanému zbytku vojnu. Revolúcia horšia ako tá španielska, vojna horšia ako tá ruží. Možno dopadne podobne. Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Kto dopekla ale je ten tretí?

Duševne pendlujem medzi dvoma minulosťami a futúrom. Realita pre mňa nemá žiadny zmysel. Nie keď viem, že môže byť pohodlnejšia. Že sa o mňa druhý postarajú. Som čo som. Lemra a trocha zmrzačená postava troch svetov v ktorých mám slovo. Mám právo. A mám svoje miesto, ktorého dnes zrejme niet. Nemýlim sa? Kto ma tak zmrzačil? Veď do mňa nikto nevidí - aspoň nie tak, ako by som si niekedy želala. Pasívny odpor možno. A možno tie ich pohľady pod ktorými sa lámu železničné koľaje. Veď vy ma vôbec nechápete. Ja vám chcem len dobre. Ale to čo je dobré pre mňa nie je dobré pre vás a ja som ako zašednutý, vráskavý a hnilý, starý diktátor, čo na vás vyskakuje ako pajác zo škatuľky. Mlčky kričím o pomoc. Nikto nikde. Sama na fronte, Kat po boku a Bäumer v zákope. To nie spoločnosť, to ja zle spejem.
Nie som spokojná! Chcem systém!

Terminator Salvation je len plný príťažlivých mužov.

1. února 2010 v 11:46 | K |  Media
... alebo: ako som objavila ďalší "trhák". No čo už si stiahnete na znudené nedeľné popoludnie ak nie poriadne akčné... béčko?
2018. Vojna ľudí proti Skynetu stále pokračuje a veľmi sa im, popravde, nedarí. Svet zažil svoju apokalypsu. Stretávame starého dobrého Connora, ktorý sa snaží nájsť svojho otca, ochrániť ho a zničiť hlavnú základňu Skynetu v San Franciscu. Pomoc sa mu dostane od tajomného Marcusa, ktorý si nepamätá nič, okrem faktu, že bol kedysi popravený.
A potom sa už len veľmi veľa strieľa, naháňa sa za Johnovým pubertálnym "tatkom" a Worthingon prehráva aj samotného Balea. Nebyť faktu, že tam hrá práve trojica Worthington x Bale x Yelchin, film asi ani nesťahujem. Dobre no... nebolo to také zlé. Film obsahuje hneď niekoľko vysoko emočných scén, pri ktorých ste ako na ihlách a len potichu s vypleštenými očami odhadujete ako to skončí (skončí to zvláštne). Ale na nudu je to liečivo celkom účinné. Ovšem temné stránky tohoto akčňáku sú naporúdzi tiež.

McG zrejme nevidel ani jedného Terminátora a tento jeho sequel nemá s predchádzajúcimi filmami spoločné nič okrem Terminátorov samotných (tie T600 - vky sú tak smiešne niečo xD) a zrenovovaného Arnieho ksichtu (on aj jeho prirodzenie sa vo filme mihnú celkovo na desať až pätnásť sekúnd - potom mu vyhodia zadok do povetria). Komíny vystreľujúce oheň a celkovo centrála Skynetu pôsobia na prvý pohľad priam komicky. Ale ako vravím, herecké výkony to celkom šťastne zachraňujú a dvojica Worthington x Yelchin (Chekov z najnovšieho Star Treku) funguje takmer rovnako dobre ako Downey Jr. s Lawom v Sherlockovi. Škoda, že im nedali trocha viac priestoru. Ženy, vy sa možno dočkáte trošky pobúrenia, keď sa frajer väčší obetuje kvôli frajerovi menšiemu. Sama si neviem celkom dobre predstaviť, ako musela byť Blair voči Kate zatrpknutá po tom, čo jej frajer daroval srdce inému mužovi (jedná sa fakticky o orgán, nevysvetľujte si to zle :D). Ale což. A to ma privádza ešte k Bryce Dallas-Howard (Osada) a Helene Bonham Carter - ako ich fanúšička môžem byť len trocha sklamaná, že im obom dali tak malú roličku a výkony mala Bryce tiež už lepšie. Ale celkom to spríjemnili - až na absurdnosť, keď sa Bryce ako tehotná žena vydá do Skynetu, ktorý ide explodovať. Pochybujem, že by jej to drahý mužíček Connor dovolil - ten má našťastie v hrudi železný trám, takže môže len držať hubu.

Proste pár hlúpostí sa rozhodne nájde, ale je to pomerne efektné a niektoré scény budete prežívať fakt bolestivo a tragicky - bojové pole je často šikovne realistické. 6,5/10. McG nemá byť veľmi na čo hrdý, ale povedzme, no... natočil náplasť na víkendovú nudu. Tohoto Terminátora som rozhodne nevidela naposledy. Žánop, Sam? :D


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...