Drahý Marcus Wright,
nie je to fér. Mňa už nebaví čakať. Všetkých do jedného prijali na školy... všetci idú na VŠVU, strávia spolu ďalších šesť rokov. Ja chytám rapla pri TSP na Masarykovu Univerzitu a hoci viem, že si chcem zamakať, že sa potrebujem potrápiť, už sa prestávam snažiť. Moju hlavu ovládol strach, obyčajný lúzerský strach. Tak čo myslíš? Budem o pár mesiacov sťahovať na milovanú Moravu či na sever? Loviť tresky?
Nie, že by som sa s nimi netešila, Ty vieš, že hej. Zaslúžia si to, po tom všetkom strachu a chorobách a po tom, aký chodili dolámaný. Aj slečnu B. prijali do jej vysnívaných Košíc. Všetci dostali to, po čom túžili. Ja som svoje šťastie možno vyčerpala vyplnením prihlášky do Anglicka. Možno. Monžo to dám, možno... možno budem šťastná aj inde. Ale keď ja... v poslednej dobe... Vôbec neviem čo chcem a či budem spokojná aj s tým, čo mi bude nadelené. Len aby som mala možnosť študovať, to je všetko. Všecíčko. Tak prosím...
A vieš čo chcem najúpenlivejšie? Nejaký hnusný koniec sveta. Apokalpysu. Dvihnúť zadok. Tak. Len ďalšia z tých psychopatov a asociálov, čo tu behajú, ani o tom nevieš. Ale čo, Ty vieš. Ty predsa vieš všetko. Už aby to bolo všetko za nami, alebo ma trafí šľak alebo pôjdem na školu. Tak.
Krásneho Valentína, ktorého ani jeden z nás neuznáva a nemá čas oslavovať (bože ja ten sviatok tak vrelo nenávidím, až by sa ten cit dal stáčať do fľašiek!), Ti želá Tvoja... to je jedno, veď Ty všetko vieš. Všetko, všecíčko. Či?
P.S.: Začínam sa strácať sama v sebe, v tom úmornom dave vzťahov, ktoré sa tvária, že mi chcú meniť život, či čo. Môžete mi vyliezť na hrb, som z vás iba zmätená a rušíte mi pokojný spánok. Ak odo mňa niečo chcete, pokojne si to vezmite, ani mi o tom radšej nehovorte, to by som nezvládla ("If I'm fine? Good. Blowing up planes, getting a muscular dystrophy, forgetting about most important things and unable to sync with our systems. Hilarious."). Tak na a zmiznite mi z očí. Je mi z vás zle. Mám dosť toho, že neviem čo chcem sama. Za hamyžné duše, ktoré majú dosť mojej neprístupnosti, myslieť odmietam. Ste úskočný. Ale ja som viac.


U nás ako prvých na výšky vzali tých najväčších debilov, jeden z nich dokonca potom ani nezmaturoval v riadnom termíne a nie som si istá, či sa mu to vlastne vôbec podarilo na ten druhýkrát (a aj tretí je?) a aj mi je to jedno... Ale prosto ich ako prvých vzali dakam na prírodovedeckú či čo! A ja si tŕpnem až do leta pomaly a darebáci už môžu predoslavovať začiatok vysokoškolského života...! Aj ma to vtedy celkom štvalo, že celkom nespra, ale... Ono to nakoniec vypáli dobre, uvidíš ;-)!