Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska omedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.
- Erich Maria Remarque
Mám tendenciu sa nekontrolovať. Ako sami vidíte. Jeden článok za druhým, život takmer žiadny, zanedbávanie svojich predsavzatí a bezhlavé sťahovanie dát.
Neviem si nájsť pokojný týždeň, ale všetci si myslia, že som sa ustálila, lebo mám vojenský systém v hmatateľnej zložke svojho života. Lenže to je hlúposť. Čím som nestálejšia, tým mám väčší poriadok - pretože sa snažím nájsť duševný pokoj a táto činnosť ho dokáže zaktivovať. Dnes, dnes je to už za mnou. Ani pedantné radenie statkov ma nenapĺňa ako inokedy. Hlava plná snov vyhlásila tomu urevanému zbytku vojnu. Revolúcia horšia ako tá španielska, vojna horšia ako tá ruží. Možno dopadne podobne. Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Kto dopekla ale je ten tretí?
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.
- Erich Maria Remarque
Mám tendenciu sa nekontrolovať. Ako sami vidíte. Jeden článok za druhým, život takmer žiadny, zanedbávanie svojich predsavzatí a bezhlavé sťahovanie dát.
Neviem si nájsť pokojný týždeň, ale všetci si myslia, že som sa ustálila, lebo mám vojenský systém v hmatateľnej zložke svojho života. Lenže to je hlúposť. Čím som nestálejšia, tým mám väčší poriadok - pretože sa snažím nájsť duševný pokoj a táto činnosť ho dokáže zaktivovať. Dnes, dnes je to už za mnou. Ani pedantné radenie statkov ma nenapĺňa ako inokedy. Hlava plná snov vyhlásila tomu urevanému zbytku vojnu. Revolúcia horšia ako tá španielska, vojna horšia ako tá ruží. Možno dopadne podobne. Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Kto dopekla ale je ten tretí?
Duševne pendlujem medzi dvoma minulosťami a futúrom. Realita pre mňa nemá žiadny zmysel. Nie keď viem, že môže byť pohodlnejšia. Že sa o mňa druhý postarajú. Som čo som. Lemra a trocha zmrzačená postava troch svetov v ktorých mám slovo. Mám právo. A mám svoje miesto, ktorého dnes zrejme niet. Nemýlim sa? Kto ma tak zmrzačil? Veď do mňa nikto nevidí - aspoň nie tak, ako by som si niekedy želala. Pasívny odpor možno. A možno tie ich pohľady pod ktorými sa lámu železničné koľaje. Veď vy ma vôbec nechápete. Ja vám chcem len dobre. Ale to čo je dobré pre mňa nie je dobré pre vás a ja som ako zašednutý, vráskavý a hnilý, starý diktátor, čo na vás vyskakuje ako pajác zo škatuľky. Mlčky kričím o pomoc. Nikto nikde. Sama na fronte, Kat po boku a Bäumer v zákope. To nie spoločnosť, to ja zle spejem.
Nie som spokojná! Chcem systém!


ja chcem zmenu systemu xD ... revoluciu xD .. hehe...
ale nie.. *to len ten pohlad na vyplatnu pasku, co mi tu lezi...
...
ani remarqua som necitala, vymenila som ho v skole za Rolanda....