Ach, keby som len mohla povedať, že som si túto knihu vzala do rúk z vlastného popudu. Nemôžem. Ja husa som si len nevzala na internát Dickensa, pretože som sa priveľmi spoliehala na rýchlosť a načasovanie milovaného Martinusu. Prestrelila som. Ale našťastie som si práve tento podivný zväzok vybrala z cestovky, aby mi uľahčil. A pomohol mi aj pár dní na to.
Nerobím to často, ale teraz tu fakt nemôžem rozvádzať obsah. Ten by vám prišiel prevažne o ničom, keďže sa jedná o ďalšie pokusy Dannyho Smiřického, ako si nadbehnúť babu a no... pripraviť ju o venček. A nedá a nedá. A ak by aj dala, príde tatík a ty dostaneš přes držku. Chudák Daníček. Život mu nedopraje. Každopádne ale je to jedno zo skvelých diel českej literatúry po štyridsiatom piatom roku. Hoci som myslela, že to pôjde ťažko, prečítala som knihu za dva dni. A to hneď z dvoch dôvodov: 1.) že mi Škvorecký svojim štýlom písania pripomenul Hrabala (má ale viac priamej reči a fakt nepíše presne tak, že na začiatku knihy dá veľké písmeno a na jej konci bodku) a za 2.) že... som proste nemohla prestať! Ide len o obháňanie báb. Ale Danny je také to indivíduum, ktoré aj keď vám príde na začiatku strašne otravné, zbesilé a čojaviemčoešte, na konci ho bezvýhradne milujete - či už ako brata, alebo niečo viac. Máte pocit, že viete, ako sa cíti. Neviete.
Príbeh sa odohráva na pozadí protektorátu, sem-tam sa tam mihne nejaké to nešťastie. A presne toto je to, čo dodáva príbehu šťavu. Že je o vojne, ale keď nechcete, nevidíte ju. Malé epizódky, ktoré Danny zočí na svojich potulkách životom sú často banálne (na vojnovú dobu), ale nezmyselné, treba sa nad nimi zamýšľať... a tak sa bočnými cestičkami dostaneme až nakoniec, nakoniec k smrti Lexovho otca a k Daníčkovmu uvedomeniu si reality. Tá nie je tak omamná a prostá, ako si ju predstavoval.
Chytľavé, dojímavé, zábavné, citlivé, roztopašné, mládežnícke. 9/10. A potom mi dajte vedieť, či by ste dali prednosť "kosteleckému krysaři" Bennovi Mánesovi, alebo Dannymu. Ja mám teraz dilema ;-) - natočený aj seriál (s Geislerkou, Vilhelmovou a Kroutilem).
Nerobím to často, ale teraz tu fakt nemôžem rozvádzať obsah. Ten by vám prišiel prevažne o ničom, keďže sa jedná o ďalšie pokusy Dannyho Smiřického, ako si nadbehnúť babu a no... pripraviť ju o venček. A nedá a nedá. A ak by aj dala, príde tatík a ty dostaneš přes držku. Chudák Daníček. Život mu nedopraje. Každopádne ale je to jedno zo skvelých diel českej literatúry po štyridsiatom piatom roku. Hoci som myslela, že to pôjde ťažko, prečítala som knihu za dva dni. A to hneď z dvoch dôvodov: 1.) že mi Škvorecký svojim štýlom písania pripomenul Hrabala (má ale viac priamej reči a fakt nepíše presne tak, že na začiatku knihy dá veľké písmeno a na jej konci bodku) a za 2.) že... som proste nemohla prestať! Ide len o obháňanie báb. Ale Danny je také to indivíduum, ktoré aj keď vám príde na začiatku strašne otravné, zbesilé a čojaviemčoešte, na konci ho bezvýhradne milujete - či už ako brata, alebo niečo viac. Máte pocit, že viete, ako sa cíti. Neviete.
Príbeh sa odohráva na pozadí protektorátu, sem-tam sa tam mihne nejaké to nešťastie. A presne toto je to, čo dodáva príbehu šťavu. Že je o vojne, ale keď nechcete, nevidíte ju. Malé epizódky, ktoré Danny zočí na svojich potulkách životom sú často banálne (na vojnovú dobu), ale nezmyselné, treba sa nad nimi zamýšľať... a tak sa bočnými cestičkami dostaneme až nakoniec, nakoniec k smrti Lexovho otca a k Daníčkovmu uvedomeniu si reality. Tá nie je tak omamná a prostá, ako si ju predstavoval.
Chytľavé, dojímavé, zábavné, citlivé, roztopašné, mládežnícke. 9/10. A potom mi dajte vedieť, či by ste dali prednosť "kosteleckému krysaři" Bennovi Mánesovi, alebo Dannymu. Ja mám teraz dilema ;-) - natočený aj seriál (s Geislerkou, Vilhelmovou a Kroutilem).


No, K, tak ráda bych ti teď napsala nějaký šíleně dlouhý a ještě šíleněji inteligentní komentář, skutečně ze srdce ráda. Jenže ... Asi tak, jméno Škvorecký mi toho moc neříká :D. Vlastně, teď jsem jen tak rychle očima přejela to tvoje menu a co nevidím, můj odkaz! Vážně jsi mě potěšila, musím přiznat, je to pro mě čest mít odkaz u tebe. A ještě k jednomu tvému staršímu komentáři, pravdou je, že i já mám k Británii a jejímu jazyku jistý obdiv. Hledala jsem jen co nejlepší přídavné jméno do článku a nějak se mi to nepovedlo :D.