Březen 2010

VZŤAŽNÝ DIALÓG ČÍSLO DVA

29. března 2010 v 11:17 | K |  Poviedkárske úvahy
"Asi by ste sa mali porozprávať."
"Čo - Data! No tak to je skvelé. Myslela som si, že aspoň ty si na mojej strane!"
"Strane? To tu máme najnovšie aj tábory?"
"Nevrav mi, že je to novinka akurát pre teba, mamin maznáčik."
"Ale no tak! Preboha... nechceš už s tým prestať?"
"Wesley pozri sa... Po prednáške tvojej matky som sa začala cítiť previnilo. Ale ja proste viem, že je to tak nesprávne."
"Takže to ja som ten, čo nesie plnú vinu?"
"To my obaja. Veď máme iba osemnásť! Nepredpokladám, akokoľvek do toho zasahuje naša obludná genialita, že sme uspôsobení k niečomu podobnému. Nie je pravda, že neuznávam svoj podiel na celom tom omyle. Ale potrebujeme proste viac času."
"Na tisíc vzťahov pred nami."
"No práve. Nie, že by som sa nechcela viazať, ale asi to berieme za zlý koniec."
"Spacifikujem mamu."
"Spacifikujem Rikera."
"Je mi to ľúto."
"To mne tiež. Mne tiež."

Nie je miestami až ohavné, ako sa mladý snažia riešiť svoje vzťahy skôr, ako sú na to pripravený? Kto udal hranicu, keď máme mať pocit, že po svojom boku potrebujeme niekoho viac ako dobrého priateľa? Keď sami nevieme, čo môže pobláznenie spôsobiť, ak si ho zle vyložíme? V poslednej dobe sa s tým stretávam až pričasto. Trocha ma to desí, desí ma, že sa dobré priateľské vzťahy ničia jednostrannou platonickou láskou, ktorá je viac než v mnohých prípadoch klamná. Protest proti pubescentným párom za dymovými zrkadlami.

JA MYSLÍM, ŽE MA CARROLL NARUŠIL.

28. března 2010 v 17:19 | K |  Letters for Elliot
Za sebou mám niekoľko zaujímavo úspešných písomiek, zadanie tém odborných maturitných prác (plagát A1 a boulletin A5 pre ľubovoľné divadelné predstavenie z repertoáru slovenských divadiel), ďaľšiu meditačnú cestu autobusom (začínam veriť v nadnesenú krásu Žitného ostrova), pár hodín namáhavej temperovej maľby a pár hodín temperovej maľby pred sebou. Tiež nám otvorili zrenovovanú a luxusnú Jednotu v Rači. Život má opäť zmysel.

Vraciam sa ku koreňom. Čím viac mám pocit šťastia a pocit vznášania sa nad vlastným telom pripútaná ako balónik, tým viac si uvedomujem prítomnosť más ľudí, ktoré ma denno-denne oblkopujú. Nikdy by som nepomyslela na to, že si budem skutočne vedomá niečoho podobného, ale je to tak a je to magické. Akoby z každého vyžarovala hmatateľná, či aspoň citeľná dávka energie - každým jej dotykom si uvedomuješ, že si stále nažive a máš sa z čoho tešiť. Občas som na dne, ale potom mi práve tieto nevysvetliteľné maličkosti pripomenú, že to stojí za to, tancovať ten opotený valčík ďalej.

Začínam byť neovládateľne spontánna. Kým sa stihnem pre niečo malé racionálne rozhodnúť, nohy už ma tam berú. Trocha ma to desí, ale to ešte nie je dôvod k panike. Či? Doteraz som totiž skôr odmietala robiť veci, ktoré by narušili môj harmonogram. Vieš, je to divné, takto sa postupne meniť a plne si to uvedomovať. Či si to skôr spôsobujem sama a naschvál? Že by som si podvedome budovala osobnosť, ktorú som si predpísala pred rokmi ako sen o vyrovnanej a úspešnej dospelosti
A najhoršie na tom je, že z toho vôbec nie som zmätená. Teším sa. Teším sa zo svojich (surr)realistických snov, ktoré si vždy do puntíku pamätám, teším sa z úspechov v škole, byť hlúpych a nedôležitých. Teším sa, že už to budem mať zachvíľku celé za sebou, toto skúšanie. Jediné čo ma neteší je, že budem musieť opustiť priestory, ktoré som si práve začala obľubovať...

VZŤAŽNÝ DIALÓG ČÍSLO JEDNA

24. března 2010 v 20:02 | K |  Poviedkárske úvahy
"Stále sa hneváš?"
"Hnevám? Či sa - strelila si mi. Ty si mi suverénne vrazila!"
"Môžem otázku?"
"No prosím!"
"Nezachoval by si sa rovnako? Keby sa ťa niekto snažil... emocionálne znásilniť? Vo víťahu? Nie, počkaj! Viem, mala by som sa naučiť lepšie formulovať vety, ty zakuklená zvrátenosť. Cítila som sa byť napadnutá."
"Nedotkol som sa ťa."
"Nie priamo. Možno... to bolo horšie. Mám krehkú vnímavosť, Tom."
"Vylez mi so svojou krehkou vnímavosťou na hrb McCoyová! Povedz mi - pochopil som ťa zle? Zle som si to vyložil?"
"Čo ako? Nikdy som nepovedala, ani neurobila nič, čo by sa mohlo týkať môjho osobného vzťahu k tebe. Pozri - nebudem klamať, záleží mi na tebe. Páčiš sa mi. Ty to vieš však? Vieš to, pridobre. A to nechápem. Vždy sa cítiš byť tak samozrejme istý samým sebou, odmietavosť u žien si vysvetľuješ ako prejav silnej náklonnosti."
"A... ak podvolím? Ak ti poviem, že máš pravdu?"
"Č - Blázon."
"Pozri... nemáš pocit, že po tom, ako som sa dvakrát zúfalo pokúsil dostať sa ti... takpovediac natelo, ža potom všetkom už by si mi mohla aspoň trochu veriť?"
"Veriť? Nie tak týmto typom emócii bohužiaľ neoplývam - ako ťa vôbec mohlo niečo podobné napadnúť?! To čo si robil, robil si násilne a nepríčetne. Akt zúfalstva? Skôr strata sebadôvery. Nebuď smiešny, ja nepreferujem túto cestu. Šašo."
"Podľa teba robím zo seba hlupáka?"
"A nie je práve toto údel muža vo vzťahu? Dať žene pocit, že je rovnováhou?"
"Nabudúce poručík, keď skutočne osamieme, neručím za svoje správanie."
"Nie, za to vám neručí nikto. Preto ste príjemným psychoanalytickým prekvapením."
"A kto je tu vraj bláznom."
"Máš pravdu, máš úplnú pravdu - ako sa kedysi tvrdilo: Pod lampou býva najväčšia tma."

Slečna D. sa vraj v tejto výpovedi našla. A vy ako? Aspoň troška... Pripomenulo vám to niečo? Snáď, lebo s týmito sladkými úvahami rozpitvávajúcimi medziľudské vzťahy a psychológiou nedocenených osôb môjho okolia budem pokračovať. Všetko sa to tak nádherne zrkadlí v mojich predstavách o pozemskom svete! Niet nad tváre ľudí okolo vás - tie tváre, čo nevedia, ako pozorne ich čítate, nevedomosť, och ty najsladšia.


NEZDRAVÁ MONOLOGIZÁCIA

23. března 2010 v 18:43 | Katka |  Letters for Elliot
Čo blázniš prosím ťa? Chováš sa ako mrcha nastavená na nenávisť.
Drž hubu, môžeš? Som taká, aká si myslím, že si ma zaslúžia všetci tí analfabeti mať. Ty, ty v prvom rade by si to mala chápať K. Presne ty, ktorá o tom rozmýšľaš každú sekundu svojho života. Ty, ktorá kričíš, že chceš von z tej páchnucej hnilej kobky môjho hypotalamu. Možno by si sa s tou nenávisťou mala zmieriť. Si jej strojcom, si vinná.

Nepravda. Vďaka mojim pocitom by si mala dospieť k rovnováhe. Dospieť v prvom rade.
Tvoje pocity sa v poslednej dobe stávajú relatívnym pojmom. Nevieš čo chceš, miluješ muža a chlapca, snažíš sa skrývať svoju nevyrovnanosť za dokonalú psychológiu a pracovné nasadenie. Si obyčajná klamárka, majster dymových zrkadiel. Malý, elegantný, klamársky a premúdrelý bastard.

Podobné správanie si vyprosím. Bezomňa by si bola obyčajná bláznivá nula.
Bez teba by mi bolo lepšie. Bez teba by som žila nohami pevne na zemi, neodlietala by som z našich vesmírnych dokov každý boží deň, každú božiu minútu.

A bez toho by si už... nebola.
Dostávam sa k jedinej nevýhode svojej individuálnej existencie. Bez teba, K... bez teba, by som bola len priemerný občan, priemerného sociálneho štátu. Bez teba by som si síce sama seba uvedomovala lepšie, nebola by som však tým, čím som vždy chcela byť. Nebola by som každý mesiac niekde inde, podľa toho, čo potrebujem k svojej rovnováhe, stálo by ma to veľa síl, udržať si čistú myseľ. V súčasnosti som totiž trocha vystrašená z toho, ako rýchlo sme dospely ku koncu bezstarostnosti. Viem, že i ty, ty nekonečná múdrosť, máš strach z toho, či to v podobnom súžití zvládneme ďalej. Prevažuje tento strach nad všetkým, čo sme doteraz dosiahli? Nad všetkým, čo chceme dosiahnuť? Pulzuje ako nepokojné pozitronové jadro, prudko mi žiari do očí a ty nevieš čo s tým. Zachvacuje ťa tak, ako si nikdy nechcela - ako si tvrdila, že ťa nič ovládnuť nemôže. Prichádza stále bližšie. Je tu. Podáva nám obom pomocnú ruku, pretože tento strach odteraz bude našou súčasťou. S týmto sa musíme vyrovnať, toto je to, čo sme odmietali niekoľko rokov nazývať životom. Za pár týždňov naša duša dosiahne hranice dospelosti, ja to viem. Sme už len krôčik od toho, aby sme splynuli v jedno a ja už nikdy nezažijem život v bezprostrednej blízkosti žiariacich hviezd, ktoré mi boli vodcami a vždy mi našepkali správnu cestu. Sme na konci, začíname novú etapu. Do kopca. Veľa šťastia, bezmoc.

Hviezdny dátum - 312775.95 Palubný denník veliaceho dôstojníka druhej vedeckej divízie.
Po nedávnych skúsenostiach som trocha znepokojená vlastným psychologickým profilom. Ten mi jasne (jasne, hoci potichu) napovedá, že niečo nie je v poriadku s mojimi emóciami, s mojou osobnosťou. Zatiaľ mám strach zdôveriť sa s tým komukoľvek (okrem istého zastupujúceho poručíka juniorského stupňa), no cítim, že čoskoro príde čas, keď budem musieť odstúpiť z funkcie. Dôsledky by totiž neskôr mohli byť zdrcujúce.
Pred najbližšou misiou zrejme povedieme s kapitánom trocha dlhší dialóg - je náročné priblížiť svoju schizofréniu niekomu tak... ako to formulovať? Dôstojnému? Vyžaruje z neho pokoj. Závidím mu... Vymazať posledný odstavec. Uložiť záznam.


MŮŽU SI ŠÁHNOUT? (3 SEZONY V PEKLE)

21. března 2010 v 9:13 | K |  Media
Uf. Tak konečne. Už dávno sa neobjavila žiadne recenzia a ja som hrdá na to, že ju píšem práve na tento film. 3 sezóny v pekle som chcela vidieť radšej ako Alicu (o ktorej už si, mimochodom, neviem čo mám myslieť) a keď prišiel tento film k nám do mesta, nezaváhala som. A aspoň sme sa najedli v najlepšejšej reštike :D... *cought* teď k věci.

3 sezóny v pekle sú milostná dráma natočená na motívy života Egona Bondyho (áno, to bol ten básnik/filozof/marxista, čo sa kamarátil s Hrabalom a Boudníkom, deti) - tri sezóny/tri roky, ktoré zahŕňali aj obsadenie republiky a nástup socializmu. Mladý Ivan Heinz, rebel srdcom aj dušou, nádejný básnik a revolucionár s týmto režimom nesúhlasí a búri sa voči nemu ako len môže. Keď na večierku svojho priateľa stretne mladú Janu Frankovú, všetko sa zmení - zamiluje sa a dá životu trocha nový zmysel. S Janou sa rozhodnú emigrovať do Francúzska a preto dlhý čas žijú ako príživníci, len s minimom a v otrasných podmienkach. A práve, keď už si myslia, že sa všetko podarilo a oni bezpečne odídu, zatknú Ivana na hraniciach Rakúska, kam pašoval lieky a Jana otehotnie. Na záver si budete musieť počkať.

Ha. No a môžem povedať, že som našla svojho nového českého favorita. Je to síce trocha ťažší film, ako Tmavomodrý svět alebo srandovné Pelíšky, no rozhodne stojí za to ho vidieť - a určite nie len raz. Nemusíte veľmi rozmýšľať, len možno treba trocha poznať vtedajšiu politickú situáciu - pri tomto filme sa stačí nechať unášať vírom osudu a Bondyho básnickými výstrelkami. No... no. HOVNO.

Kryštof Hádek (Ivan Heinz) fenomenálny (rozumej úžasný, detský a mladistvý, neohrabaný a proste pastva pre oči) ako obvykle, nečudo, že za tento výkon dostal aj Českého leva a ide ďalej do Cannes. Poľka Karolina Gruszka (Jana Franková) pripomínala mladú Edith Piaf - vie čo chce, je zmyselná a nespútaná. Popri týchto nich je tu aj náš Ľuboš Kostelný, ktorý vie zahrať záporákov skutočne presvedčivo už len kvôli svojim neopakovateľným očiam. No a štek Táni Pauhofovej, ktorý nestojí za reč :D
Ďalší Český lev putoval kamere, ktorá sa dostala do rúk Islanďanovi (!) Karlovi Óskarssonovi. Celá stopáž má spomienkovú či snovú formu - niekedy akoby ste sa sami pozerali na Ivanov život spoza zábradlia, či zo schodov. Tento ujec vie čo robí. Tlieskam.
No a tie kostýmy! Boli totiž použité reálne šaty zo 40-tych rokov, nešili sa špeciálne pre film. Poviem vám... och, ešte dlho budem na Karolinine svetríky žiarliť. Aj ja chcem.
A teraz virbleeee - 3 sezóny v pekle dostanú odo mňa 10/10 a bonus 100 bodov za Kryštofov zadok :P Škoda, že to na Oscarov nedotiahli, na mňa však dojem urobili a to je predsa dôležitejšie.


STOPPING THE TURBO-ELEVATOR...

19. března 2010 v 18:28 | K |  Letters for Elliot
"Co to sakra děláš?"
"Celej den se mi vyhýbáš."
"Jo. A co bych jako měla podle tebe dělat?
Čekala jsem, že mi po tom včerejšku aspoň něco řekneš!"
"A co jako? Není zač?"
"Co -... Ty nafoukanej šašku!"

Pri písaní charakteristiky som prišla na to, že som vesmírny prípad. No nie, fakt. Kamarát to nazval samonasieracím efektom. Lenže -... ako mám niekomu povedať "Si kretén a tvoje absurdné návrhy ma poburujú"? Že "Viem po čom by si túžil, ale ja ti to nedám, tak si prestaň hľadať cestičky"? Ak o niekom viem, že sa mi dostáva príliš blízko na kožu (a zároveň o mne nič nevie), mám chuť sa zakukliť. Mám strach z nepoznaného, ja nechcem byť tá mrcha. Prečo to proste nemáme tak jednoduché ako ľudia na Betazede?
Tak je tu aspoň samonasierací efekt - efektný, vskutku. Alebo aspoň býval. Lebo sa to v poslednej dobe míňa účinkom, ľudia sú stále bližšie a bližšie a ja bláznim a bláznim. Čo tak kurnik s tým? Neporadíte mi? Nie som proste typ poručíka, ktorý si púšťa k telu hocikoho. Dnešná civilizácia je totiž paradoxná. Čím viac sa jej straníte, tým viac k vám priľne. Och. A potom prečo sme všetci na pokraji čistého molekulárneho šialenstva.

A viete, už mi je to jedno. Čo som počula v rýchlojedle zvoniť cudzí mobil Bleachom a čo som zaspala Game Expo, pochopila som, že nemá zmysel sa skrývať za maskou niekoho, kým nie som - trocha múdrejšia, večne nasratá a divná. Ale aj po tom mi ostávajú iba zvláštne pohľady. Stretávam sa s nepochopením. Tu, v tomto bode ma už utešuje len jediná vec - že ISTROcon je už o pol roka...

O maturitách ani slovo. Bolo to smiešne, bolo to zvláštne, bolo to - hlavne to konečne BOLO. Ešte prestáť tie odborné, odklepať ústne a... potom si držať palce. Potom už sa len tešiť na let do Eastbourne, na biele britské útesy a trocha oddychu. Toho si dnes veru neužijem. Preto som sa rozhodla, že to nebudem riskovať s WoW-kom a vybúrim si svoje labilné bioneurálne obvody pri STO. Ha!

Palubní deník velícího důstojníka druhé vědecké divize: dodatek.
Akékoľvek pracovné nasadenie zo včerajška ma opustilo a po dlhých úvahách som sa rozhodla radšej nemyslieť na dôsledky svojej práce. Správna technika je totiž relatívny pojem - nevládzem sa koncentrovať na niečo, čo mi nejde, na niečo, čo robím z agresívneho donútenia. Momentálne mám vlastne problém koncentrovať sa na čokoľvek, čo obsahuje len štipku reálneho života. Vznášam sa v oblaku nevedomia, hľadím si na vlastný chrbát, na tie bledé, mŕtvolné ruky, ktoré reflektujú moje myšlienky. Je to ťažké, tento život. Ale aspoň vieme, že žijeme - o existencii pojímať nebudem. Tá je v niektorých rovinách neskutočná. Ak už ste možno správne vytušili - som prepracovaná. A tento stav sa ani zďaleka nekončí. Dotiahnem ho až do štádia, keď sa rozložím na atómy uhlíka a rozletím sa do šíreho, klamlivého sveta dospelých.


Forget the protocol, I'll take Your hand...

12. března 2010 v 19:22 | K |  Letters for Elliot
Predspev krásnej básni - to všetko ONA to je všetko JEJ chyba. Bola to otrocká práca, nakoniec to ale stojí za to. Terminátor avatar 18+...
Dnes večer, moja premilá, na všetko zabudnime, na vojny a násilia a nájdime si ostrov v čase neskutočnom, inom, ty so svojou írskou whisky a ja s purpurovým vínom, a keď si hviezdy nad nespavým oceánom začnú cestu pliesť, tam po polnoci natrhám ti veniec najjasnejších hviezd... - Robinson Jeffers, Une

Hvězdné datum -312806.2
Palubný denník neznámeho veliaceho dôstojníka hviezdnej lode... tak počkať. Nevravela som, že s tým chcem skoncovať? Ovládaš mi život, ale už dlho nebudeš, to teda nie ty modrooký, prerastený, hláškujúci... charizmatický a naprosto okúzľujúci...
Pomiatla som sa. Prezradila mi to magogská Entita, keď mi dnes všetko jasne napovedalo, že som sa zrazu ocitla na cudzej planéte, no po nepodarených pokusoch porozumieť, mi tento fakt musel byť predložený ručne stručne. Ako inak mi totiž vysvetlíte, že všetko je také iné, krajšie? Celkom podarené dva dni sa síce zvrtli v zasneženú brečku, no... dnešný slnkom prežiarený deň tvrdí niečo trocha iné ("Ano. A po dlouhá léta jsou to taky největší slabosti lidstva." - "Co jako? Přátelství a láska?" - "Ne. Cheeseburgery a černý kafe."). Prekrásna, pokojná, transcedentálna, ničím nerušená a hrejivá cesta autobusom. Skutočne som mala na tú prikrátku hodinu pocit, že som niekde inde. No keď holopaluba na príkazy nereagovala, zistila som, že to určite nie je porucha palubného počítača.

Som to ja, či tí ľudia, čo ich vôbec nepoznám sú stále zvláštnejší a zvláštnejší? Akoby sa môj uhol pohľadu menil deň odo dňa a popravde - ja už tento stav trocha nezvládam. A nejde tu len o cudzincov. Akoby som odrazu mala schopnosť vidieť všetkých takých, akými konečne sú. Neviem, možno taký boli po celé tie dlhé štyri roky a v tom prípade ma mrzí, že ich vidím zdravými očami až teraz - tie osobnosti sú totiž skutočne sympatické, i keď možno stále trocha podprízorné a prispaté. Videla som ich, ale neprizerala som sa. A už vôbec sa nesnažila pochopiť.
Alebo sme len konečne dospeli do štádia, keď si všetci uvedomujeme, že naše životy začali niekam smerovať? Akoby si všetci určili svoj cieľ a len ja tápam mimo orbit a nedokážem sa dostať späť domov. Bude aj mne tá cesta trvať sedemdesiat päť rokov? Nuž, akokoľvek dlho už... aspoň si môžem byť trocha istá, že ma po nej budú sprevádzať len tí najschopnejší dôstojníci ("Počítači - smazat citaci prvního odstavce, uložit záznam." - "Tady Janewayová. Poručíku na můstek." - "Hned jsem tam kapitáne. K konec.").


Kde její ruka málem dotkne se...

6. března 2010 v 18:33 | K |  Letters for Elliot
Je nebezpečné dotýkat se hvězd spadlých z nebe, je nebezpečné dotýkat se tebe...
Každú voľnú chvíľku posledných pár dní trávim úvahami. O sebe. Ako inak - keď sa jedinec bojí, že zadal nesprávny kurz niekam dopreč. Asi som... ja som skutočne spadla z Mesiaca. Teraz už to viem.

Viete, keď som bola mladšia, prišla mi moja odolnosť voči realite samozrejmosťou. Pár rokov na to však začali moje reality trocha miznúť, nemohla som sa sústrediť na jeden cieľ, rovnako tak tomu bolo pred niekoľkými týždňami. Začínam uvažovať nad tým, či je možné aby moje fantázie o pár rokov úplne zmizli. Nehodlám sa tejto možnosti hrdinne postaviť. Bojím sa toho. Fakt, že som tak trocha schyzofrenik ma činí jedinečnou a preto sa cítim byť existenčne menej v stredoveku (i keď - ten nový vlastenecký zákon!).

Apropo... stredovek. Štvrtočný výlet do divadla ma trocha presvedčil aspoň o čiastočnej kultivovanosti istej vrstvy ľudí. Nevadí mi ani to, že som v hlavnom hľadisku komorného DPOH bola jediným humanoidom do veku 30 rokov. Bol to zážitok na celý život, som neskutočne vďačná Entite, že zoslala na Račko ten pútač a mne do rúk lístky. Aspoň toto malé predstavenie je mi dôkazom toho, že som bola svedkom existencie skvelých nasledovníkov revolučného Osvobozeného divadla. Keď sme stratili Šlitra, bola to tragédia. Ale v ten večer, verím, že sme si ho uctili dostatočne. Bol géniom čistého ducha.
Divadlo je však zážitkom samo o sebe. Ľudia akoby v ten večer boli všade priateľskejší a menej výbušný, menej chamtivý a násilnícky. Sú k sebe dobrosrdečný a bližšie, pretože ich spája aspoň trocha lásky ku kultúre. Pomaly to ustupuje do úzadia, ale to už raz prísť muselo. Snáď sa mýlim.

Odbočila som. Tak to ale občas býva, keď sa chcete nenápadne dostať k tomu, o čom chcete napísať report už mesiac. Nezáleží na mojich pocitoch a strachu z osamenia. Reality sa stratia, až keď každá ich čiastočka bude nahradená ekvivalentom niekde tu, v tejto galaxii. To sa... to sa samozrejme nestane ak nečakáme zvrat vo vývoji. A presne pre toto by som si mala vydýchnuť a užívať si svoje sny o návrate na rodnú planétu niekde na okraji tohoto kvadrantu.


Pane Parisi, nejvyšší rychlost směrem ke skáze.

1. března 2010 v 17:45 | K |  Abeceda
Nuž, Megavideo ma opäť poslalo na miesto, kde chrbtu končí slušné meno a medzi Voyagerom a... vlastne ničím... čo sa nezapojiť a znova si nedvihnúť tlak pri jednej z najmenej vďačných tém vôbec :D
Ekológia. Ľudia, pre túto "VEC" zanietení, tvrdia, že aj malou aktivitou - triedením odpadu, používaním plátených tašiek miesto igelitových, využívaním hromadnej dopravy miesto vlastného auta - že aj takýmto spôsobom pomôžeme našej matičke Zemi, vraj ju budeme menej ničiť. Ale je to skutočne tak?

Len niektoré skupiny ľudí žijú skutočne ekologicky. A ja sa pýtam sama seba - je možné, aby táto menšina prekonala dnešnú industrializáciu? Predpokladajme, že tretina obyvateľstva, by dnes žila ekologicky a robila by skutočne VŠETKO pre to, aby neškodila planéte. Stále tu však máme milióny fabrík a úkonov - snáď desať až stonásobky škodlivín voči samaritánskym počinom, ktoré rozdupú všetky pokusy zastaviť náš warp smerom ku skaze. Možno dopad emisií a odpadov spomalíme o niekoľko rokov, nakoniec však asi výrobcovia, v tesnom závese so spotrebiteľmi, zabrzdia rozmach ekológie - znova sme svedkami ľudského pokrytectva. Len málo továrnikov je dnes ochotných prispôsobiť svoju výrobu tak, aby množstvom emisií závažne neznečisťovali mestský vzduch, len málo ľudí je ochotných vymeniť vlastné auto za preplnenú emhádéčku, niektorí sa dokonca ekológii venujú len z dôvodu aktuálnosti a pretože je to "IN" - veľké reči, ale skutek utek.

Komercia a obchod sú dnes pre mnohých niekoľkokrát dôležitejšie ako zamýšľanie sa nad nejakým prežitím. Veď je to aj tak jedno, keď nás to zasiahne, už dávno nebudem nažive, tak čo by som svoj voľný čas obetoval nejakej ekológii, nemám pravdu?
Teraz sa vás niečo opýtam a položte si ruku na srdce - myslíte si, že sa spamätáme skôr ako dôjde ku ekologickej katastrofe? Alebo sa budeme snažiť pribrzdiť našu svetelnú rýchlosť klčovania vlastných zdrojov až keď bude neskoro?

Teraz už mi neostáva nič iné ako poďakovať našim drahým a čím ďalej kreatívnejším adminom za skvelý nápad témy týždňa, ktorá snáď donúti ľudí pohnúť rozumom a raz za čas napísať trocha "iný" článok - snáď sa to ujme a vydrží. Za akýkoľvek diskusný príspevok rozdávam sladké bozky :-)


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...