12. března 2010 v 19:22 | K
|
Predspev krásnej básni - to všetko ONA to je všetko JEJ chyba. Bola to otrocká práca, nakoniec to ale stojí za to.
Terminátor avatar 18+...Dnes večer, moja premilá, na všetko zabudnime, na vojny a násilia a nájdime si ostrov v čase neskutočnom, inom, ty so svojou írskou whisky a ja s purpurovým vínom, a keď si hviezdy nad nespavým oceánom začnú cestu pliesť, tam po polnoci natrhám ti veniec najjasnejších hviezd... - Robinson Jeffers, Une
Hvězdné datum -312806.2
Palubný denník neznámeho veliaceho dôstojníka hviezdnej lode... tak počkať. Nevravela som, že s tým chcem skoncovať? Ovládaš mi život, ale už dlho nebudeš, to teda nie ty modrooký, prerastený, hláškujúci... charizmatický a naprosto okúzľujúci...
Pomiatla som sa. Prezradila mi to magogská Entita, keď mi dnes všetko jasne napovedalo, že som sa zrazu ocitla na cudzej planéte, no po nepodarených pokusoch porozumieť, mi tento fakt musel byť predložený ručne stručne. Ako inak mi totiž vysvetlíte, že všetko je také iné, krajšie? Celkom podarené dva dni sa síce zvrtli v zasneženú brečku, no... dnešný slnkom prežiarený deň tvrdí niečo trocha iné ("Ano. A po dlouhá léta jsou to taky největší slabosti lidstva." - "Co jako? Přátelství a láska?" - "Ne. Cheeseburgery a černý kafe."). Prekrásna, pokojná, transcedentálna, ničím nerušená a hrejivá cesta autobusom. Skutočne som mala na tú prikrátku hodinu pocit, že som niekde inde. No keď holopaluba na príkazy nereagovala, zistila som, že to určite nie je porucha palubného počítača.
Som to ja, či tí ľudia, čo ich vôbec nepoznám sú stále zvláštnejší a zvláštnejší? Akoby sa môj uhol pohľadu menil deň odo dňa a popravde - ja už tento stav trocha nezvládam. A nejde tu len o cudzincov. Akoby som odrazu mala schopnosť vidieť všetkých takých, akými konečne sú. Neviem, možno taký boli po celé tie dlhé štyri roky a v tom prípade ma mrzí, že ich vidím zdravými očami až teraz - tie osobnosti sú totiž skutočne sympatické, i keď možno stále trocha podprízorné a prispaté. Videla som ich, ale neprizerala som sa. A už vôbec sa nesnažila pochopiť.
Alebo sme len konečne dospeli do štádia, keď si všetci uvedomujeme, že naše životy začali niekam smerovať? Akoby si všetci určili svoj cieľ a len ja tápam mimo orbit a nedokážem sa dostať späť domov. Bude aj mne tá cesta trvať sedemdesiat päť rokov? Nuž, akokoľvek dlho už... aspoň si môžem byť trocha istá, že ma po nej budú sprevádzať len tí najschopnejší dôstojníci ("Počítači - smazat citaci prvního odstavce, uložit záznam." - "Tady Janewayová. Poručíku na můstek." - "Hned jsem tam kapitáne. K konec.").
ja viem, viem to... ale nejde to... i ked by som sa naucila tej uzkosti a strachu sa nezbavim...