19. března 2010 v 18:28 | K
|
"Co to sakra děláš?"
"Celej den se mi vyhýbáš."
"Jo. A co bych jako měla podle tebe dělat?
Čekala jsem, že mi po tom včerejšku aspoň něco řekneš!"
"A co jako? Není zač?"
"Co -... Ty nafoukanej šašku!"
Pri písaní charakteristiky som prišla na to, že som vesmírny prípad. No nie, fakt. Kamarát to nazval samonasieracím efektom. Lenže -... ako mám niekomu povedať "Si kretén a tvoje absurdné návrhy ma poburujú"? Že "Viem po čom by si túžil, ale ja ti to nedám, tak si prestaň hľadať cestičky"? Ak o niekom viem, že sa mi dostáva príliš blízko na kožu (a zároveň o mne nič nevie), mám chuť sa zakukliť. Mám strach z nepoznaného, ja nechcem byť tá mrcha. Prečo to proste nemáme tak jednoduché ako ľudia na Betazede?
Tak je tu aspoň samonasierací efekt - efektný, vskutku. Alebo aspoň býval. Lebo sa to v poslednej dobe míňa účinkom, ľudia sú stále bližšie a bližšie a ja bláznim a bláznim. Čo tak kurnik s tým? Neporadíte mi? Nie som proste typ poručíka, ktorý si púšťa k telu hocikoho. Dnešná civilizácia je totiž paradoxná. Čím viac sa jej straníte, tým viac k vám priľne. Och. A potom prečo sme všetci na pokraji čistého molekulárneho šialenstva.
A viete, už mi je to jedno. Čo som počula v rýchlojedle zvoniť cudzí mobil Bleachom a čo som zaspala Game Expo, pochopila som, že nemá zmysel sa skrývať za maskou niekoho, kým nie som - trocha múdrejšia, večne nasratá a divná. Ale aj po tom mi ostávajú iba zvláštne pohľady. Stretávam sa s nepochopením. Tu, v tomto bode ma už utešuje len jediná vec - že ISTROcon je už o pol roka...
O maturitách ani slovo. Bolo to smiešne, bolo to zvláštne, bolo to - hlavne to konečne BOLO. Ešte prestáť tie odborné, odklepať ústne a... potom si držať palce. Potom už sa len tešiť na let do Eastbourne, na biele britské útesy a trocha oddychu. Toho si dnes veru neužijem. Preto som sa rozhodla, že to nebudem riskovať s WoW-kom a vybúrim si svoje labilné bioneurálne obvody pri STO. Ha!
Palubní deník velícího důstojníka druhé vědecké divize: dodatek.
Akékoľvek pracovné nasadenie zo včerajška ma opustilo a po dlhých úvahách som sa rozhodla radšej nemyslieť na dôsledky svojej práce. Správna technika je totiž relatívny pojem - nevládzem sa koncentrovať na niečo, čo mi nejde, na niečo, čo robím z agresívneho donútenia. Momentálne mám vlastne problém koncentrovať sa na čokoľvek, čo obsahuje len štipku reálneho života. Vznášam sa v oblaku nevedomia, hľadím si na vlastný chrbát, na tie bledé, mŕtvolné ruky, ktoré reflektujú moje myšlienky. Je to ťažké, tento život. Ale aspoň vieme, že žijeme - o existencii pojímať nebudem. Tá je v niektorých rovinách neskutočná. Ak už ste možno správne vytušili - som prepracovaná. A tento stav sa ani zďaleka nekončí. Dotiahnem ho až do štádia, keď sa rozložím na atómy uhlíka a rozletím sa do šíreho, klamlivého sveta dospelých.
Bolo to a nebolelo?