Duben 2010

ZHEN DE SHI TIAN-CAI.

29. dubna 2010 v 15:50 | K |  Media
Viete, nechápem jedno: prečo som s tým toľké roky otáľala. A je to všetko chyba Istroconu. Nebyť faktu, že si Firefly zaradím medzi mnou nenávidené sáj fáj seriály typu Stargate či Battlestar, už viem o tejto droge dávno. Nebudem tu teraz urážať fandomy spomínaných seriálov, ani svoj vlastný, trekkerský... ale Firefly to všetko zmietlo jediným dielom. Proste... tak.

Možno nie je celkom pravda, ako poznamenala spolubývajúca, že je to sedliacky Trek. Nebudem tu snobsky tvrdiť, že do toho nevidí - bola to trefná poznámka. No Firefly nie je ani tak o riešení sociálnych problémov, ako o charakteroch jednotlivcov. Už nepočetná posádka dáva tušiť tomu, že okrem zbesilých letov z planéty na planétu sa dočkáme aj labužníckeho rozpitvávania osobností. Od spoločnice Inary cez arogantného, trocha geniálneho kapitána a divnú River (inak tiež mei-mei istého, dobre stavaného, doktora), až po natvrdlého Jaynea. A všetky tieto postavy, akokoľvek chybujú, sú napísané špeciálne tak, aby ich nebolo možné nenávidieť. Zrada, vražda, trocha nevhodné morálne zásady... čo na tom?
Okrem bohatých charakterov oplýva tento seriál, čítajúci jednu sériu o štrnástich dieloch plus jeden film, aj príjemným humorom, rozvláčnym príbehom, zdravým sedliackym rozumom a nápaditými výmyslami tvorcu Jossa Whedona (Buffy, Angel). Je to science fiction krížené s westernom - hudba, kostýmy, životné podmienky. Je to pestré a zároveň tak vidiecke, že chvíľami môžete cítiť starý dobrý hnoj. Okrem tohoto neklišé si ma tiež získalo ticho vo vesmíre. Presne tak, ako to má byť. A nie, že nie.

Whedon nám predkladá svet budúcnosti ani nie tak odlišný od toho dnešného. Samozrejme až na technológie a fakt, že bez čínštiny by to nebola až taká sranda (tú totiž tvorcovia prezieravo použili na frázy, ktoré by inak museli cenzurovať). Svet bez štipky úcty, s malou zásobou tradícií, kde sú ľudia pekné svine a kde vesmír ovláda Aliancia. Bez mimozemšťanov, bez transportérov, zato s kravami, zlodejinou a - čo nemá každý - Plieniteľmi.

Čo sa mi často nedarí, je zaujať svoje drahé priateľky nejakým multimédiom... skutočne hocakým. Áno, sem-tam si ten Star Trek so mnou pozrú, ak už nie je čo. Ale Firefly, ten ich zaujal už od začiatku a nebola som tak jediná, kto mal problém vydržať absenciu nových dielov. A toto je presne ten dôvod, ktorý potrebujete vy, aby ste si utvorili predstavu ako veľmi Firefly dobrý je. 100/10. Predpokladajme predsa, že ak niečo prekoná moje presvedčenie, že ma raz teleportujú preč, tak to musí sakra stáť za to. A hej... kam sa hrabe nejaká Enterprise na ten najohavnejší šrot triedy Firefly. Serenity/Mal/Simon/Inara fandom. Right now.

P.S.: Sledovať môžete na iSerialy.sk, sťahovať na warlink.net aj s českými titulkami. A ak vás nepresvedčím ja, možno to urobí strhujúci trailer k filmu Serenity. Keďže sa ale jedná o uzatvorenie seriálu, neodporúčam pozerať zvlášť, nemuseli by ste poznať všetky súvislosti - hoci... sama som ho ešte nevidela, takže neviem ako presne je stavaný. Dám vedieť. Inak všetkým, čo sa nechali nachytať želám príjemnú zábavu :-)
Edit 2.5.: Serenity bol jeden z najlepších sci-fi filmov, ktoré som kedy videla. Seriál poznať nemusíte. A ak vás to predsa chytí, odporúčam aj dojímavý fan document Done the Impossible z 2006- teho roku. Ťažko uveriť čím všetkým si browncoati prešli.


SARKASTICKÉ POJEDNANIE O SVETE(OCH).

24. dubna 2010 v 14:26 | K |  Letters for Elliot
Drahý El... hm. Drahý W.C. (WC? To si neuhral),
Mám nutkanie vrátiť sa k tej hlúposti s diktovaním palubného denníka, po pár týždňoch som však začala strácať hlas a papier je predsa tak staromódny. Tiež máš pocit, že sme sa ocitli uprostred zle posunutého časového štvorca? Totiž štvorca... vír je to. Zvrátený a zamotaný, až mi je zle. A to kolotoče znášam dosť dobre.

Okrem včerajšieho absolútne nechutného a spoteného dňa (po šiestich hodinách v škole som takmer nestihla autobus domov - kam som sa, okrem iného, mala dostať po dvoch týždňoch na internáte - pretože som bola nútená vypočuť si prednášku k svojej práci a premávka bola ako naschvál... potom som strávila hodinu v autobuse vedľa nepríjemného pána, s vodičom, ktorý asi praxoval na antigravoch), ide všetko podľa plánu. Čím je všetok ten chaos bližšie, tým viac si začínam uvedomovať svoje plány, trocha sa mi to dáva dokopy. Prijímačky, kurz, matury jedny, matury druhé, opäť prijímačky, významný posun v živote akýmkoľvek smerom, leto. To by som najradšej strávila niekde na domovskom Jupiteri, s niekoľkými Andorianmi a možno nejakým tým Borgom, že by nuda nebola.

Nechcem teraz naznačovať, ako to mám nahnuté vo vzťahoch. Ale v škole sa to medzi nami začalo zvláštne vyostrovať. S pani H. sme k sebe v poslednej dobe až priveľmi úprimné (pozn.: musím svoju rozjarenú socializáciu krotiť, kým si utvorí vlastnú osobnosť a úplne neovládateľne ma ovládne). Nerada si priznávam, že ju skutočne NEMÁM rada, no je to jediný rozumný človek, ktorý má podobné názory ako iný rozumný ľudia, ktorých zatiaľ nepoznám, a nemá smutne nízky prah pozornosti. 
A slečna K. (nie, nie ja)! - čím má viac problémov, tým častejšie rezignuje. Dáma si myslí, že sa proti nej spikol celý svet, že je to chudinka, ktorej všetci chcú len zle - a to sa jej len snažíme pomôcť, aby vôbec preliezla k maturitám. Ako by si, prosím ťa, riešil ľudí, ktorí si uvedomujú vlastnú neaktivitu, stagnáciu, strašný počet absencií - už štyri roky -  a nič s tým nerobia? Pán D. to, napríklad, rieši úsmevom. Zľahka dvihne kútiky, omotá si nahnevané slečny s veľkým egom okolo prsta a my mu, zas a znova, všetko odpustíme. Vlastne nie. Slečna M. sa mu odmieta zdraviť.
Och, čo to dopekla tí hlupáci robia, keď tu nie sú? (Musím ti však k tejto veci povedať jedno - mám dôkazy o tom, že vlastnia bonsajovú alej - a veru, tá potrebuje istú dávku pozornosti). Už ma unavuje dohovárať niekomu, kto to berie ako mučenie. Vykašlem sa na nich, to si myslíš? Možno to tak bude lepšie, však.

A vieš, čo sa mi páči najviac? Že božie mlyny konečne začali mlieť, a že sa mi opäť vrátili sny, z ktorých sa mám problém prebrať. A keď tak nakoniec urobím, nemám tušenia kde som, čo som a prečo je to tak. Možno by mi pomohla ozdravná kúra. Pôjdem skočiť zo simulovaného útesu. A ty pôjdeš so mnou.
P.S.: Prepáč, že už mi to nejde tak surrealisticky, no pri zvláštnom prízvuku zvláštneho chlapa sa rozmýšľa strašne ťažko a všetku svoju inteligenciu som už vyčerpala na príbeh, ktorý nakoniec skončí niekde v elektromagnetických hlbinách môjho pevného disku. Hnevám sa na seba.


YOU ARE UGLY AND USING STUPID LONG WORDS

22. dubna 2010 v 12:41 | K |  Media
Viete predsa ako sa vždy teším, keď môžem byť jednou z prvých na tejto blogovej scéne, ktorá vám sprostredkuje nové, dobré seriály. Tramtadadám... The Guild. Ten som ja objavila nedávno, keď som po surfovaní na Brittaninom blogu narazila na videoklip k akčnej pesničke Do you wanna date my Avatar? od osadenstva (vypustený bol ako jeden z bonusov k druhej sérii). Guild som nakoniec začala sledovať najprv na YouTube, nakoniec som sa prepracovala k ich oficiálnej stránke, kde majú všetky série vždy s predstihom. Tak teda, ehm...
Je to stream mini-séria z pera Felicie Day, ktorú ste mohli vidieť napríklad v Dr. Horribles Sing-Along Blog. Ako sama tvrdí, The Guild je "seriál od gamera pre gamerov o gameroch". Je to séria príbehov o skupine hráčov, ktorý sa spoznajú prostredníctvom istej nemenovanej *coughtwowcought* MMORPG hry a nakoniec si preniknú až do reálnych životov mimo virtuálnej reality - a že to nebude len tak.

The Guild je príjemný, krátkometrážny (epizódy prvej série majú do troch minút, tie ďalšie do sedem) a v prvom rade inteligentný seriál s milým humorom. Samozrejme vás musím vystríhať, že to nie je pre každého. Bláznivú šestku si zamiluje len ten, kto sa dokáže s nimi stotožniť aspoň na akej-takej úrovni. Postavy sa snažia ukázať niekoľko zaužívaných archetypov gamerov a hlavne problémy, ktoré so sebou každý charakter prináša. Všetci sú na hre až závislý, a preto všetky série smerujú k napraveniu tohto problému a zdravšej spolupráci guildu - už v reálnom živote.

Okrem pestrých postáv ma tiež potešil výber hercov, hoci je vlastne viac ako deväťdesiat percent osadenstva neznámeho. Okrem fenomenálnej Felicie, ktorá dokázala predostrieť svet hráčov z vlastnej skúsenosti, sa v tretej (a zrejme aj štvrtej, ako to tak vyzeralo vo finále, žánop?) mihne aj náš milovaný Wil Wheaton (keby ste tak videli moju reakciu na jeho prvý výstup tam xD), jakožto vedúci Axis of Anarchy - nepriateľského guildu - a dokonca zvodca asociálnej Codex.

Seriál má zatiaľ "len" tri série (keďže sa takmer nedočkal ani druhej - všetky môžete sledovať na YouTube alebo na www.watchtheguild.com, aj s bonusmi a nepodarenými scénami), no už pred týždňom nám všetkým verným fanúšikom bolo oznámené, že sa v máji chystá aj štvrtá, pretože dobrosrdečný Microsoft bude sponzorovať ďalej. Pozerá sa príjemne, ak vám nesadne po prvých epizódach nezúfajte a preskočte ich... Predsalen nie je náročný, je to skôr taká jednohubka na neplánované chvíle pridlhého voľna. Ja som však hrdá na to, že som našla ďalšieho pešiaka do svojej zbierky nekomerčných skvostov a neviem sa dočkať ďalších kravín, ktoré guildies spáchajú. Odo mňa teda - och, tak nečakané - 9/10 (to kvôli finálnej scéne poslednej epizódy :D). A môžem len odporúčať, inak by som vám o tom ani nehovorila. Pretože hoci je to produkcia americká, veľmi mi pripomenuli Black Books. Čo je v tomto smere veľké plus. Už aby bol máj.


Oświęcim & Kraków (15. a 16.4.2010)

18. dubna 2010 v 17:59 | K |  Letters for Elliot
Viem, nezvyklé nepočuť o mne viac ako predpísaný týždeň, ale bola som trocha... indisponovaná. Dva dni sme totiž boli v Poľsku a tento víkend som zas obehala celý náš kapitol, sčasti kvôli potrebe kúpiť si nové nohavice (tie moje dvoje totiž... proste som ich nepekne zahubila nešetrným zaobchádzaním), sčasti som cítila, že je správne stráviť niekoľko hodín s rodinou, ktorú som nemala vidieť dva týždne. Máte pravdu, dcéra som priam ukážková. Ale nie o mojej ideálnej oddanosti tu bude reč.

V rámci 65. výročia konca druhej svetovej vojny sme absolvovali poznávací výlet do Auschwitzu, Birkenau a Krakowa. Po vyčerpávajúcej ceste cez pol Slovenska, ktorú sprevádzal nejeden problém, dážď a pomerne... poskladaná nálada, sme dorazili na miesto určenia. No po výklade našej profesorky dejín umenia, a histórie ako takej, sme začali pochybovať o rozhodnutí túto cestu absolvovať. Tie fakty boli hrozivé; ja sama nie som žiadny čajíček, znesiem kadečo, no tie tvrdenia ma vyviedli z miery a začala som sa úprimne báť lokácie ku ktorej sme smerovali.
Do Auschwitzu (Osvienčimu) sme dorazili okolo druhej poobede, pobledlí a neistý. Nakoniec to však vôbec nebola skúsenosť na ktorú sme sa pripravovali. Neviem, sama sa cítim trocha previnilo kvôli tomu, že vo mne ten tábor nevyvolal toľko ľútosti a rešpektu, ako by sa predpokladalo. Boli to skôr protichodné pocity nepochopenia NO uvedomovania si, koľko zla a zvráteností je schopný človek voči človeku vykonať. Pozostatky hmotných statkov zasklené a uchované boli silná káva, ale stále sa necítim byť poznačená a zúčastnená. Nemôžeme tvrdiť, že si dokážeme vďaka tým artefaktom predstaviť, čo sa dialo. Diskutabilné a zarážajúce, áno. Ale nie, že by som to nosila so sebou po zvyšok života.

V Birkenau sme sa zdržali krátko. Len samotná železnica, na ktorej končila cesta všetkých tých nevinných ľudí vo mne vyvolávala silnejšie emócie, ako cyklonom B poznačené vlasy tisícok žien. Myslite si, že som zvrátená. Nie som však jediná, kto prijímal svoje vnemy rozpačito.

Druhý deň sme navštívili centrum Krakowa, predovšetkým prenádherný a monumentálny Wawel. Poviem vám, očarujúcejší zámok som ešte nenavštívila. Možno to bolo dobrosrdečnosťou ľudí, či celkovo vľúdnou atmosférou, neviem. Zapôsobil na mňa, rovnako tak vernosť Poliakov svojmu ľudu a tisíce sviečok pod Katyňským krížom a Mariánskym kostolom. Poľsko je tou najmysterióznejšou a najospalejšou krajinou, akú som kedy navštívila. Tichá, utiahnutá a predsa zo seba dáva to najlepšie.

Keď sme sa vracali domov, po dlhých daždivých dňoch opäť vyšlo slnko. Na poliach niekoľko kilometrov pred Trnavou som na dvadsať krátkych minút videla z okna autobusu budúcnosť človečenstva - nebotyčné vesmírne doky a večnú nadvládu Polárky. Nebo sa na mňa usmievalo, pod hviezdami kvitli čerešne a ja som skutočne uverila v potenciál dobra tohto sveta. Pošetilé? Zrejme. No bol to jeden z najkúzelnejších večerov, aké som tu za tie štyri roky zažila.

V závere sa chcem ospravedlniť každému, kto si myslí, že moje pocity z tragédie jeden a pol milióna ľudí boli nesprávne. Nemám v úmysle vás tu poburovať, no nechápem to. Vraví sa, že kto nepozná svoju históriu, je povinný ju zažívať znova. A hoci som bola akýmsi svedkom výsledku zloby minulých storočí, nedokážem povedať, že ma to vydesilo. Dalo by sa predsa predpokladať, že zvrátenosť je akýmsi... dôsledkom zla v ľuďoch. Budem rada ak sa tí, čo už na zmieňovaných miestach boli, podelia o svoje zážitky. Týmto končím hlásenie o svojej rozčarovanosti. Pohov.


AKO SI VYCVIČIŤ DRAKA :3

11. dubna 2010 v 9:34 | K |  Media
Na úvod sa chcem znova poďakovať yane, že sprostredkovala svoj zážitok a podnietila tak moju túžbu si tento film pozrieť... a ospravedlniť sa Shiori, že si na epochálny článok bude musieť počkať. Nejde mi to. Možno v priebehu týždňa nájdem nejaký podnet (mali sme totiž ísť do Osvienčimu a Krakowa - čo z toho bude, kvôli šátnemu smútku - pri spomienke na včerajšiu katastrofu ma ešte teraz mrazí :(, neviem).

No! Tak... Dej sa točí okolo trocha klišoidného profilu malého hláškujúceho lúzra (nič v zlom, zamilujete si ho už na začiatku, predpokladám) Štikúta, ktorý akosi nie je schopný stať sa výstavným (XXL :D) vikingom na obraz svojho otca, náčelníka. Keď sa mu však raz v noci podarí "skoliť" obávaného draka Nočného Besa, ktorý spolu s ostatnými druhmi sužuje ich dedinu, obráti sa jeho život naruby.
Nie, ja spoilerovať nebudem. Čo sa udeje ďalej, to si pekne pozriete sami, v kine (popríp. na iných divajsoch). Ale rovnako ako kolegyňa spomínaná vyššie, som unesená. Nebola som na 3D-čku a navyše bol film so slovenským dabingom, to mu však na pôvabe ale vôbec neuberá (až na niektoré, trocha zle povyberané postavy - tiež by som radšej počula Astrid v originálnom podaní Americy Ferrery alias Škaredej Betty). Tento animák je proste dokonalou komédio-drámou, oddychovkou a fantazijným zážitkom nadchádzajúceho leta. 
Najviac sa mi zahovárali asi samotné postavy, ich výraz a charakter - animátori si dali záležať na prirodzenejšom vyjadrení emócií a pohybov (keď som videla Astrid popri rozhovore dýchať - fakt, že sa jej dvíhala hruď! - to som prosto ešte nezažila). Samotný design jednotlivcov dotváral ich charakter a bral si aj zo samotných dablérov. Ani slovenský dabing mi nebránil poznať v náčelníkovi Gerarda Butlera lebo... lebo to bol proste celý on! O dráčkoch nehovoriac (z tých beštií na začiatku sa vykľujú tie najroztomilejšie čičinky!) - pár hodín po filme som mala pocit, že sa čoskoro vrátim domov do Berku a skvele si zalietam :D

Popri nadnesených ohlasoch publika, hodnotia tento film dobre aj databázy. Na IMDb získal tuším 8.3 a na ČSFD dokonca vynikajúcich 89% a zaradil sa medzi najlepších 200 filmov vôbec! To už niečo znamená. Ja mu dávam 10/10 - body zo mňa vyžmíkali v tomto poradí: Bezzubý, Štikút, Štikútove vlasy, Gerard Butler, veľké odporné monštrum, srdcervúce scény, úvodná a záverečná hláška o dedine a geekoidný Fishlegs (na slovenský preklad už si nespomínam xD). Hor sa na to. A ja po tomto zážitku budem natešená asi len na nasledujúcu epizódu BBT. Wheatooooooon!


EŠTE STÁLE MÁME DOSŤ JADROVÝCH HLAVÍC.

9. dubna 2010 v 21:03 | K |  Letters for Elliot
Marína moja! sveta búrov (lodí Federácie)
duch môj tichý sa nebojí,
vulk(c)ánskych sa neľakne kúrov (Spockov),
nezľakne krvavej zbroji (klingonov),
svedomie čisté svetov plameň (červená hmota) -
čaká pokojne v ten hromov (zničenia planéty) deň...
- Sládkovič/Nero, Marína/Elégia za Romulus

Tak. Kto chce kam, pomôžme mu tam. Sládkovič sa v hrobe obracia, Kollár keď začul Dcéru Slávy deti recitovať miesto Slávy dcéry, vzdal sa očistca a do pekla sa prepadol.
Každopádne! Mám sa dobre, ako tvrdia moje statusy na tviťery. Objavujem trocha jednoduchšiu náladu, preto si dnes dáme trocha oddych od tých mojich "veľavravných", zneisťujúcich básnických popevkov a vybavím to ručne stručne: mám rada svoj intelekt.
Začínam sa chytať, čo sa numerického myslenia TSP týka a z dolnej hranice sa moje výsledky prehupli nad polovicu správnych odpovedí v tejto časti testov. Takže strach trocha opadá a... ten voňavý teplý papier z Masarykovej univerzity je len dôkazom toho, ako závratne sa ten ôsmy máj blíži. Och, Marína. Na teba, slečinka, ódy písali, ja si musím vystačiť s vlastným pocitom zadosťučinenia.

Dnes som si po dlhej dobe kúpila SME (áááách ranná vôňa čerstvého ofsetu!) - nielenže sme so slečnou R. uzavreli selý summit START svojou spokojnosťou, dozvedela som sa tiež, že dnešná mládež nevie čítať! No prosím. Písmenká to pozná, no to im stále nie je dosť! Im to treba pekne olúpať a pred nos na tanier položiť. Vraj už dnes tínedžeri nie sú schopný dedukcie a romány svetovej literatúry v nich nevyvolávajú dostatočné emócie. Áno, presne toto je dôvod, prečo priečky predaja obsadzuje TvojLajt sága - jednoduché, napínavé, trocha korenené (zvláštne plodnými živými mŕtvymi a Lochneskami). Spolu s Meg Cabotovou, ku ktorej sme vzhlíželi, keď sme mali osem. Kam sa podeli žiarivé časy Troch pátračov? To je vám literatúra! Kam sa nejaký Edvard (áno, uvedomujem si, že sa moje EXobľúbené mužské meno píše s W) hrabe na Jupitera Jonesa!

Nuž, áno. Tento víkend hodlám oddychovať (po totálnej prehre s vedomosťami o umení 20.storočia na písomke z DVK *fail*) pri Wesleyho orieškových očiach, očiach univerza *nenapraviteľne zabuchnutá do Wila Wheatona*. Okrem toho ešte doladím nejaké detaily na novom vzhľade. 
Možno sa vrátim s tou svojou lyrizovanou prózou, zakončím víkend nejakou poetickou skutočnosťou, oplačem čitateľské preukazy, ktoré mládež spálila svojou nenávisťou, prípadne sa svojim novelistickým črevom obtriem o tému týždňa. Uvidíme. Teraz nič neplánujem. Náplanujte ma vy, nech ma naplánuje vesmír. A dnešný sveta môjho ohlas zakončím večným "Osud. Chráni bláznov, deti a... lode menom Enterprise." Amen.


PROJEKT PRINTSCREEN

6. dubna 2010 v 12:27 | K |  Abeceda
Nedávno som u Brittany (od ktorej hanebne čerpám takmer všetky TNG avatary, ktoré ste tu mohli vidieť) na livejournale našla tento zaujímavý pseudoreťazák. Urobila som ho až teraz, keď bol čas a konečne chuť zrekonštruovať si plochu xD Kroky sú nasledovné:
  1. Prestaň robiť čo robíš. Print screen.
  2. Zoscreenuj svoju aktuálnu plochu.
  3. Ak máš otvorený Photoshop, print screen.
  4. Ak máš otvorený hudobný prehrávač, print screen.
  5. Vyber si jednu zložku, otvor ju a... print screen.
Ja som odfotila všetko, čo som mala otvorené - čiže chýba Photoshop, v ktorom som aktuálne nepracovala. A nedeste sa môjho maďarského Winu :D Mali sme zlé technické obdobie a táto verzia bola ako jediná po ruke, ako inak u nás v meste, žánop. Takže... pod perexom máte zmenšené náhľady, ktoré sú zároveň odkazmi na tie väčšie. Originálnu veľkosť 1440x900 pixelov som bohužiaľ musela zmenšovať kvôli veľkosti súborov. Zapojíte sa? Je celkom vtipné zverejňovať bordel v zložkách ľuďom, ktorý možno vôbec netušia ako vyzerá vaše virtuálne pracovisko :D Ak sa zapojíte, budem veľmi rada, ak mi dáte vedieť do komentárov. S "ako bývate" alebo "ako by ste bývať chceli" mi to vtedy trocha nevyšlo, tak sa snáď o vás dozviem niečo aspoň touto cestou.


MLÁTI SA PO HLAVE KUTÁČOM A ZVERSKY KRIČÍ

3. dubna 2010 v 14:04 | KT |  Letters for Elliot
Hviezdny dátum -312746.37. Palubný denník zastupujúceho veliaceho dôstojníka druhej výskumnej divízie: dodatok - Opäť ma začali ťažiť nevysvetliteľné sny. Teda... nevysvetliteľné. To je relatívny pojem. Možno ma ťažia, pretože sú až pridobre čitateľné. Symbolika je zložitá, no výpovede zúčastnených postáv snáď hovoria za všetko - neviem čo chcem dosiahnuť. "Tak čo, prišla si si pre ďaľšiu pravdu?" - táto otázka ma dnes v noci zaskočila.

Pretože bola pokladaná osobou, od ktorej by som niečo podobné nečakala. Práve ona rozhodne nie je tou, kto by mi mal rozdávať múdra o tom, ako sa mám správať. Ale to, ako som ju odsunula stranou možno bolo znamenie toho, že si to uvedomujem a mala by som to zmeniť. Keď ale k svojim spoluexistovateľom chováte zášť - no, zrejme to nebude tak jednoduché ako to tvrdí moje zranené, schizofrenické podvedomie.

Hlodá vo mne nadšený pocit. Rozhorená guľa vzrušenia. Nie je to stres ako taký, no možno som to len ja, kto sa mýli. Ale to práve on je zrejme dôvodom môjho nesústredenia a nevšímavosti, ktorá prepukla v plnej sile a pomerne... okamžite. Zrazila ma k zemi, moje intelektuálne obdobie opäť prestriedal pocit naprostej prázdnoty a buranstva (ospravedlňte prosím čechizmus, výraz "sedlák" sa mi za zdal prihrubý).

Ďalej je tu nezvrátiteľný proces virtualizácie môjho života - poprvý raz som ochotná pripustiť si závislosť na svedomitosti svojho druhého ja a virtuálnej realite. Nie je to nič, čo by sa nedalo predvídať. Denne tu strávim šesť hodín a aj napriek práci, ktorú odvádzam bokom si pripadám jemne sfanatizovaná a mimo. Žijem už len neživot, ktorý som si vymyslela, možno mi pomôže s adaptáciou (s akou adaptáciou? Ja už sa nemám kam adaptovať...). A aj keď už som v mnohých ohľadoch dospelá, chovaním aj vyjadrovaním, čosi mi tvrdí, že na toto tvrdenie nemám právo

Zasa už sa iba sťažujem? Viete vy čo, máte pravdu. Lenže keby som to nerobila, zvrtol by sa tento pocitový výklad iba v bežný sled dnešných udalostí, ktoré sú nezáživné až strach. Pac a pusu (a perex je zrejme najdôležitejším vizuálnym spracovaním mojich terajších predstáv o tom, čo by pre mňa bolo dobré /veľmi vyculený pubescentný smajlík/...).


VAMPIRE WEEKEND: VAMPIRE WEEKEND

1. dubna 2010 v 14:27 | K |  Media
Svoje city k tomuto albumu odkladám nehanebne dlho a už dlhšie nemôžem. Sľuby sa sľubujú a mali by sa aj plniť a preto, namiesto toho, aby som tu sedela nad recenziou na ST TNG, ktorý sa snáď nedá poňať lepšie, ako to kedysi urobila Polly (keďže ona žije s týmto seriálom dlhšie), rozhodla som sa... splniť jeden zo sľubov, ktorý by snáď mohol obohatiť aj vás tak, ako to urobil s Coco ;-)

Samozrejme, ako už v poslednej dobe nie inak, aj k tejto skupine ma priviedlo Xfm. Keď sa o nich pôvodne Berry s Camfieldom bavili, mala som pocit, že si robia žarty a plánujú zasa nejaké divné akcie. Až po niekoľkých opakovaniach ich A-Punk som prestala byť scestná. Potom nastúpili ich Cousins a kým som čakala na Contra, stiahla som si z dlhej chvíle predošlý a debutový album Vampire Weekend, o ktorom tu dnes bude tak trochu reč. Ach, buďte požehnaní, vy alternatívny muži newyorskí.
Ak by som vám ich musela priblížiť, je to štýlovo niečo podobné nášmu Polemicu. Kvalitatívne ale tak o 250% lepšie :D Orientujú sa na riffy RnB až dramáču (výrazné v piesňach Oxford Comma a One /Blake's Got a New Face/), stále však ostávajú v rovine indie rocku. Je to svieže, iné a tak trochu ekvivalent anglických Bombay Bicycle Club. Sú jednou z mála amerických výnimiek, ktoré som prijala do svojej pure britskej rodiny. Zaslúžia si to v plnej miere.
Púšťam si ich aj keď na nich nemám náladu, pretože oni sa nakoniec prepracujú cez všetky tie depresívne vrstvy a urobia vám deň. Texty nesú aj určité posolstvo a sú racionálnou zmesou rôznych zážitkov a hádaniek. Ezra Koenig ako ich autor sám je, ako aj ostatní členovia formácie (Chris Baio, Chris Tomson a Rostam Batmanglij), nesporne výnimočný. Nedávno som počúvala rozhovor s nimi a zalichotilo mi, že sú to skutočne inteligentný chalani s rozhľadom. Nevravím, že ostatní hudobníci sú idioti, predsalen scéna, na ktorej sa pohybujem ja je obohatená a hneď niekoľko rozumných ľudí - ide o to, že ma zaskočili. A je to príjemné prekvapenie.

Okrem relaxácie sa dá na ich hudbe aj vyblázniť, tiež sú veľmi inšpiratívny a akoby nežný takým puberťáckym spôsobom (takými sú pre mňa hlavne skladby Campus, Bryn a Mansard Roof, najlepšie ale tieto pocity vyjadruje ako pieseň Cape Cod Kwassa Kwassa, tak predovšetkým videoklip k nej). Vyvolávajú vo mne podobné pocity ako AM, neoplývajú však takou satirou a preto sú trocha dospelejší, čo je trocha ironické, keďže ich gitarové sóla akoby skladal škôlkar (skladby A-Punk a novšia Cousins z ich druhého albumu), ktorému sa dostalo do rúk plektrum. Majú najrýchlejšie ruky, akých som bola doteraz svedkom :D
Hoci bol Contra trochu sklamaním, môj celkový pohľad na nich sa nezmenil, ani môj názor. Stále ich platonicky ľúbim a budem ľúbiť ďalej. AM sú moji chlapci do nepohody medzi hlupákmi, VW mojimi slniečkami. 10/10 a ďalších veľa veľa veľa bodov. Ak už ste dlho nenarazili na nič príjemné, čo by vaše podvedomie učičíkalo alebo čo by vyjadrilo nastupujúcu jar - máte ich tu naservírovaných na zlatom podnose. Do toho (a neskôr sa tešte na album Kings & Queens Jamieho T. alebo Incredibad od The Lonely Island /pozor, výskyt hip-hopu na mojom blogu :D/ - môžete si už dopredu očekovať).


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...