Oświęcim & Kraków (15. a 16.4.2010)
18. dubna 2010 v 17:59 | K | Letters for ElliotKomentáře
[1]: Presne toto mi povedala aj spolubývajúca, keď som jej o tom vravela. Ale verte mi, obe, že by ste na to nervy mali. Neprestaneš sa nad tým, čo sa tam stalo zamýšľať, ale mám pocit, že tie reči o vracaní sú trocha prekombinované.
Každopádne... máme sa nad čím pozastavovať. Hlavne slovensko-česká expozícia v národnom pavilóne hovorila za všetko. Nikdy by som nepovedala, že aj u nás sa toho dialo toľko.
...víš, byla jsem "pouze"v Terezíně, ale to že celé město bylo vlestně jeden lágr..potom malá pevnost..krematorium atd...měli by tam v určitém věku vozit děti, aby pochopily ty hrůzy, co se děly...a ne jen na karlštejn nebo do Prahy na památky spojené s nákupem...děkuji za zajímavé čtení...
Když jsem byla v Krakowě, taky jsme jeli i do Osvětimi. Musím říct, že kdybych věděla to, co vím teď, nikdy bych tam nevkročila - neměla bych na to sílu. Tehdy, to mi bylo asi čtrnáct, jsem si myslela, že tam ti lidi "jenom" přijeli a prakticky hned šli do plynu. I to je sice děsivá a nehezká skutečnost, ale vědomí, že existoval někdo jako Mengele, něco jako kárný blok, nekončící tyranie, hlad, tyfus a naděje v nedohlednu, to by mi nedovolilo vkročit.
Návštěva Osvětimi mě i tak vzala hodně. Ještě týden se mi zdálo o těch dětech, co jsem viděla na fotkách a na ten pocit, co jsem měla, když jsem stála uprostřed plynové komory, nikdy, nikdy nezapomenu.
hm, ja čo poznám ľudí, čo tam boli, tak to dosť prežívali... hlavne sestra mi opisovala, že revala - bo jeden jej spolužiak (teraz už bývalý) je Žid, ktorému starí rodičia (?) skončili v plynových komorách.... celá trieda bola na tom dosť emočne zle...
možno v tom to je - si sa nevedela naplno stotožniť s tým, aké to tam vtedy bolo, predsalen si nevidela priamo žiadneho človeka, ktorý to zažil... len pozostatky, fotografie a tak... ale to všetko už poznáme z filmov. Vyznieva to asi strašne, ale fakt si to myslím... Ako sa hovorí: "človek musí zažiť aby pochopil".
[5]: No, to je presne ono. Bohužiaľ. Cítiť tam isté rozpaky a nervozitu, keď vidíš tie fotky, mená, ktorými si ľudia označovali kufre... ale kým ti niekto nesprostredkuje skutočný zážitok inak ako z filmu... ja sa do toho nedokážem vžiť. Hold, dnes už máme trocha utvrdenejšiu psychiku, raz darmo.
[6]: pred pár dňami som už so spomínanou sestrou kecala práce o tomto - že nech sa ľudia nečudujú, že decká novej generácie sú bezohľadné a akési "citotvo odolnejšie" - keď vo filme umrie zo 20 ľudí, ani ľúto ti to nepríde... Neporovnávam ťa teraz s tými nevychovanými, agresívnymi deckami, len chcem poukázať na to, že človek sa už nemá prečo cítiť nejako "šokovaný" pri pohľade na krv - keď z každého rohu na nás číha násilie v tých najrôznejších podobách (vo filmoch dokonca vo forme zábavy :/ )
Slečno K, drahý Elliote,
konečně jsem se dočkala článku, i když ne epochálního, ale přesto tématem mé osobě známého.
V Osvětimi jsem byla, jednou, a abych byla upřímná, hluboký dojem to v mé osobě nenechalo, nejspíš jsem příliš zahleděná do sebe či co, ale cyklon ani jejich příbytky či snad spousta fotografií v budovách na mne moc nepůsobila. Sna pouhý fakt, že jistý dr. Mengele a příslušníci gestapa tam vykonávali odporné činy, to být snad vše.
[8]: Hmm, nějak jsem zapomněla dokončit myšlenku ohledně dr. Mengele a gestapa, takže, znovu, .....vykonávali odporné činy mi tak trochu otevřel mé svědomí a donutil mne litovat ony jedince, kteří nepřežili.
Ja som tam nebola. Ale videla som nespočetné množstvo filmov a obrázkov. Bola som nasraná. Na ľudí ako mohli dovoliť aby sa niekto tak zvrátený ako hitler dostal k moci. Pohlad na tú vec mi priblížil film vlna.
A po tom som bola nasraná na rodičov. Ktorý furt kidajú na cigánov. Ja ich tiež nemám rada. Ale sú to tiež iba ľudia.
Nasraná na hitlera že zomrelo Tak veľa nevinných ľudí.
Ako si hitler mohol myslieť, že je boh ? Že môže rozhodovať o živote a smrti.
Ale dosť už lebo vyzerám ako psycho. A to ja nie som. Len som háklivá na druhú svetovú vojnu.
Inak pekný design :-) :-)
a te´d chcem kapesníček. Neumím vyjádřit soucitnos, kdykoliv mi někdo řekne o nějaké tragedii, může to dokonce vypadat, že je mi to lhostejné a že se to uvelebilo někde u vznešené díry do mého zadele. Ale tam někde hluboko si vždycky pobrečím, a usínám s pocitem že já jsem rozmazlená, a že je to nespravedlivé že já se mám dobře a jiní ne. A jsme zase u černoušku v africe.
(a začala sem u Osvětima, aha, super :D)
Škoda, že vás nemal kto upozorniť na samotný Wawel - je to veľmi silné miesto.Nazývajú ho aj jupiterskou čakrou.Tá zvláštna nálada, ktorú si spomínala s tým úzko súvisí. Určite ste si všimli ľudí postávajúcich pre stene v strede nádvoria - za tou stenou je kaplnka a v nej prebehli rôzne výskumy. Nad jej oltárom sa vznáša modrá guľa.....to modré svetlo je však možné vnímať v celom areály. Dôležité sú však výpovede rôznych ľudí (dobré zakúpiť si literatúru) a tiež osobné vnímanie - to sa zhoduje v tom, že človek tam dostáva chuť do života, do tvorby, lepšie sa mu "ustelú" plány, je to čosi ako znovuvzkriesenie ľudského ducha. Spolu s priateľmi navštevujeme toto miesto aspoň raz do roka.
Všimla si si ten pokoj... ešte nikdy sme tam v meste nepočuli napr.reprodukovanú hudbu...
Pekný deň a keď sa dá navštív ten Wawel (ako v rozprávke)..."KEĎ BUDEŠ V NAJVäČŠEJ NÚDZI"...


toto mi hovori kazdy, ze cakal viac zucasnenosti, ktoru by to v nom vyvolalo a potom mi ukaze fotky a na to si stale myslim, ze by som na to nemala nervy...