close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Oświęcim & Kraków (15. a 16.4.2010)

18. dubna 2010 v 17:59 | K |  Letters for Elliot
Viem, nezvyklé nepočuť o mne viac ako predpísaný týždeň, ale bola som trocha... indisponovaná. Dva dni sme totiž boli v Poľsku a tento víkend som zas obehala celý náš kapitol, sčasti kvôli potrebe kúpiť si nové nohavice (tie moje dvoje totiž... proste som ich nepekne zahubila nešetrným zaobchádzaním), sčasti som cítila, že je správne stráviť niekoľko hodín s rodinou, ktorú som nemala vidieť dva týždne. Máte pravdu, dcéra som priam ukážková. Ale nie o mojej ideálnej oddanosti tu bude reč.

V rámci 65. výročia konca druhej svetovej vojny sme absolvovali poznávací výlet do Auschwitzu, Birkenau a Krakowa. Po vyčerpávajúcej ceste cez pol Slovenska, ktorú sprevádzal nejeden problém, dážď a pomerne... poskladaná nálada, sme dorazili na miesto určenia. No po výklade našej profesorky dejín umenia, a histórie ako takej, sme začali pochybovať o rozhodnutí túto cestu absolvovať. Tie fakty boli hrozivé; ja sama nie som žiadny čajíček, znesiem kadečo, no tie tvrdenia ma vyviedli z miery a začala som sa úprimne báť lokácie ku ktorej sme smerovali.
Do Auschwitzu (Osvienčimu) sme dorazili okolo druhej poobede, pobledlí a neistý. Nakoniec to však vôbec nebola skúsenosť na ktorú sme sa pripravovali. Neviem, sama sa cítim trocha previnilo kvôli tomu, že vo mne ten tábor nevyvolal toľko ľútosti a rešpektu, ako by sa predpokladalo. Boli to skôr protichodné pocity nepochopenia NO uvedomovania si, koľko zla a zvráteností je schopný človek voči človeku vykonať. Pozostatky hmotných statkov zasklené a uchované boli silná káva, ale stále sa necítim byť poznačená a zúčastnená. Nemôžeme tvrdiť, že si dokážeme vďaka tým artefaktom predstaviť, čo sa dialo. Diskutabilné a zarážajúce, áno. Ale nie, že by som to nosila so sebou po zvyšok života.

V Birkenau sme sa zdržali krátko. Len samotná železnica, na ktorej končila cesta všetkých tých nevinných ľudí vo mne vyvolávala silnejšie emócie, ako cyklonom B poznačené vlasy tisícok žien. Myslite si, že som zvrátená. Nie som však jediná, kto prijímal svoje vnemy rozpačito.

Druhý deň sme navštívili centrum Krakowa, predovšetkým prenádherný a monumentálny Wawel. Poviem vám, očarujúcejší zámok som ešte nenavštívila. Možno to bolo dobrosrdečnosťou ľudí, či celkovo vľúdnou atmosférou, neviem. Zapôsobil na mňa, rovnako tak vernosť Poliakov svojmu ľudu a tisíce sviečok pod Katyňským krížom a Mariánskym kostolom. Poľsko je tou najmysterióznejšou a najospalejšou krajinou, akú som kedy navštívila. Tichá, utiahnutá a predsa zo seba dáva to najlepšie.

Keď sme sa vracali domov, po dlhých daždivých dňoch opäť vyšlo slnko. Na poliach niekoľko kilometrov pred Trnavou som na dvadsať krátkych minút videla z okna autobusu budúcnosť človečenstva - nebotyčné vesmírne doky a večnú nadvládu Polárky. Nebo sa na mňa usmievalo, pod hviezdami kvitli čerešne a ja som skutočne uverila v potenciál dobra tohto sveta. Pošetilé? Zrejme. No bol to jeden z najkúzelnejších večerov, aké som tu za tie štyri roky zažila.

V závere sa chcem ospravedlniť každému, kto si myslí, že moje pocity z tragédie jeden a pol milióna ľudí boli nesprávne. Nemám v úmysle vás tu poburovať, no nechápem to. Vraví sa, že kto nepozná svoju históriu, je povinný ju zažívať znova. A hoci som bola akýmsi svedkom výsledku zloby minulých storočí, nedokážem povedať, že ma to vydesilo. Dalo by sa predsa predpokladať, že zvrátenosť je akýmsi... dôsledkom zla v ľuďoch. Budem rada ak sa tí, čo už na zmieňovaných miestach boli, podelia o svoje zážitky. Týmto končím hlásenie o svojej rozčarovanosti. Pohov.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly | Web | 18. dubna 2010 v 18:06 | Reagovat

toto mi hovori kazdy, ze cakal viac zucasnenosti, ktoru by to v nom vyvolalo a potom mi ukaze fotky a na to si stale myslim, ze by som na to nemala nervy...

2 K | Web | 18. dubna 2010 v 18:09 | Reagovat

[1]: Presne toto mi povedala aj spolubývajúca, keď som jej o tom vravela. Ale verte mi, obe, že by ste na to nervy mali. Neprestaneš sa nad tým, čo sa tam stalo zamýšľať, ale mám pocit, že tie reči o vracaní sú trocha prekombinované.

Každopádne... máme sa nad čím pozastavovať. Hlavne slovensko-česká expozícia v národnom pavilóne hovorila za všetko. Nikdy by som nepovedala, že aj u nás sa toho dialo toľko.

3 myšmamá | E-mail | Web | 18. dubna 2010 v 18:43 | Reagovat

...víš, byla jsem "pouze"v Terezíně, ale to že celé město bylo vlestně jeden lágr..potom malá pevnost..krematorium atd...měli by tam v určitém věku vozit děti, aby pochopily ty hrůzy, co se děly...a ne jen na karlštejn nebo do Prahy na památky spojené s nákupem...děkuji za zajímavé čtení...

4 La Duchesse | Web | 18. dubna 2010 v 18:47 | Reagovat

Když jsem byla v Krakowě, taky jsme jeli i do Osvětimi. Musím říct, že kdybych věděla to, co vím teď, nikdy bych tam nevkročila - neměla bych na to sílu. Tehdy, to mi bylo asi čtrnáct, jsem si myslela, že tam ti lidi "jenom" přijeli a prakticky hned šli do plynu. I to je sice děsivá a nehezká skutečnost, ale vědomí, že existoval někdo jako Mengele, něco jako kárný blok, nekončící tyranie, hlad, tyfus a naděje v nedohlednu, to by mi nedovolilo vkročit.
Návštěva Osvětimi mě i tak vzala hodně. Ještě týden se mi zdálo o těch dětech, co jsem viděla na fotkách a na ten pocit, co jsem měla, když jsem stála uprostřed plynové komory, nikdy, nikdy nezapomenu.

5 big-snow-in-salzburg | 19. dubna 2010 v 12:57 | Reagovat

hm, ja čo poznám ľudí, čo tam boli, tak to dosť prežívali... hlavne sestra mi opisovala, že revala - bo jeden jej spolužiak (teraz už bývalý) je Žid, ktorému starí rodičia (?) skončili v plynových komorách.... celá trieda bola na tom dosť emočne zle...
možno v tom to je - si sa nevedela naplno stotožniť s tým, aké to tam vtedy bolo, predsalen si nevidela priamo žiadneho človeka, ktorý to zažil... len pozostatky, fotografie a tak... ale to všetko už poznáme z filmov. Vyznieva to asi strašne, ale fakt si to myslím... Ako sa hovorí: "človek musí zažiť aby pochopil".

6 K | Web | 19. dubna 2010 v 13:44 | Reagovat

[5]: No, to je presne ono. Bohužiaľ. Cítiť tam isté rozpaky a nervozitu, keď vidíš tie fotky, mená, ktorými si ľudia označovali kufre... ale kým ti niekto nesprostredkuje skutočný zážitok inak ako z filmu... ja sa do toho nedokážem vžiť. Hold, dnes už máme trocha utvrdenejšiu psychiku, raz darmo.

7 yana | 19. dubna 2010 v 17:36 | Reagovat

[6]: pred pár dňami som už so spomínanou sestrou kecala práce o tomto - že nech sa ľudia nečudujú, že decká novej generácie sú bezohľadné a akési "citotvo odolnejšie" - keď vo filme umrie zo 20 ľudí, ani ľúto ti to nepríde... Neporovnávam ťa teraz s tými nevychovanými, agresívnymi deckami, len chcem poukázať na to, že človek sa už nemá prečo cítiť nejako "šokovaný" pri pohľade na krv - keď z každého rohu na nás číha násilie v tých najrôznejších podobách (vo filmoch dokonca vo forme zábavy :/ )

8 Shiori Raien | 19. dubna 2010 v 17:46 | Reagovat

Slečno K, drahý Elliote,

konečně jsem se dočkala článku, i když ne epochálního, ale přesto tématem mé osobě známého.
V Osvětimi jsem byla, jednou, a abych byla upřímná, hluboký dojem to v mé osobě nenechalo, nejspíš jsem příliš zahleděná do sebe či co, ale cyklon ani jejich příbytky či snad spousta fotografií v budovách na mne moc nepůsobila. Sna pouhý fakt, že jistý dr. Mengele a příslušníci gestapa tam vykonávali odporné činy, to být snad vše.

9 Shiori Raien | 19. dubna 2010 v 17:48 | Reagovat

[8]: Hmm, nějak jsem zapomněla dokončit myšlenku ohledně dr. Mengele a gestapa, takže, znovu, .....vykonávali odporné činy mi tak trochu otevřel mé svědomí a donutil mne litovat ony jedince, kteří nepřežili.

10 destiny | Web | 19. dubna 2010 v 18:06 | Reagovat

Ja som tam nebola. Ale videla som nespočetné množstvo filmov a obrázkov. Bola som nasraná. Na ľudí ako mohli dovoliť aby sa niekto tak zvrátený ako hitler dostal k moci. Pohlad na tú vec mi priblížil film vlna.
A po tom som bola nasraná na rodičov. Ktorý furt kidajú na cigánov. Ja ich tiež nemám rada. Ale sú to tiež iba ľudia.
Nasraná na hitlera že zomrelo Tak veľa nevinných ľudí.
Ako si hitler mohol myslieť, že je boh ? Že môže rozhodovať o živote a smrti.
Ale dosť už lebo vyzerám ako psycho. A to ja nie som. Len som háklivá na druhú svetovú vojnu.
Inak pekný design :-)  :-)

11 Becky | Web | 20. dubna 2010 v 18:35 | Reagovat

a te´d chcem kapesníček. Neumím vyjádřit soucitnos, kdykoliv mi někdo řekne o nějaké tragedii, může to dokonce vypadat, že je mi to lhostejné a že se to uvelebilo někde u vznešené díry do mého zadele. Ale tam někde hluboko si vždycky pobrečím, a usínám s pocitem že já jsem rozmazlená, a že je to nespravedlivé že já se mám dobře a jiní ne. A jsme zase u černoušku v africe.  

(a začala sem u Osvětima, aha, super :D)

12 Korienka | 18. května 2010 v 10:36 | Reagovat

Škoda, že vás nemal kto upozorniť na samotný Wawel - je to veľmi silné miesto.Nazývajú ho aj jupiterskou čakrou.Tá zvláštna nálada, ktorú si spomínala s tým úzko súvisí. Určite ste si všimli ľudí postávajúcich pre stene v strede nádvoria - za tou stenou je kaplnka a v nej prebehli rôzne výskumy. Nad jej oltárom sa vznáša modrá guľa.....to modré svetlo je však možné vnímať v celom areály. Dôležité sú však výpovede rôznych ľudí (dobré zakúpiť si literatúru) a tiež osobné vnímanie - to sa zhoduje v tom, že človek tam dostáva chuť do života, do tvorby, lepšie sa mu "ustelú" plány, je to čosi ako znovuvzkriesenie ľudského ducha. Spolu s priateľmi navštevujeme toto miesto aspoň raz do roka.
Všimla si si ten pokoj... ešte nikdy sme tam v meste nepočuli napr.reprodukovanú hudbu...
Pekný deň a keď sa dá navštív ten Wawel (ako v rozprávke)..."KEĎ BUDEŠ V NAJVäČŠEJ NÚDZI"...

13 Korienka | 18. května 2010 v 10:41 | Reagovat

http://www.youtube.com/watch?v=fAGDzIRumz8

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...