24. dubna 2010 v 14:26 | K
|
Drahý El... hm. Drahý W.C. (WC? To si neuhral),
Mám nutkanie vrátiť sa k tej hlúposti s diktovaním palubného denníka, po pár týždňoch som však začala strácať hlas a papier je predsa tak staromódny. Tiež máš pocit, že sme sa ocitli uprostred zle posunutého časového štvorca? Totiž štvorca... vír je to. Zvrátený a zamotaný, až mi je zle. A to kolotoče znášam dosť dobre.
Okrem včerajšieho absolútne nechutného a spoteného dňa (po šiestich hodinách v škole som takmer nestihla autobus domov - kam som sa, okrem iného, mala dostať po dvoch týždňoch na internáte - pretože som bola nútená vypočuť si prednášku k svojej práci a premávka bola ako naschvál... potom som strávila hodinu v autobuse vedľa nepríjemného pána, s vodičom, ktorý asi praxoval na antigravoch), ide všetko podľa plánu. Čím je všetok ten chaos bližšie, tým viac si začínam uvedomovať svoje plány, trocha sa mi to dáva dokopy. Prijímačky, kurz, matury jedny, matury druhé, opäť prijímačky, významný posun v živote akýmkoľvek smerom, leto. To by som najradšej strávila niekde na domovskom Jupiteri, s niekoľkými Andorianmi a možno nejakým tým Borgom, že by nuda nebola.
Nechcem teraz naznačovať, ako to mám nahnuté vo vzťahoch. Ale v škole sa to medzi nami začalo zvláštne vyostrovať. S pani H. sme k sebe v poslednej dobe až priveľmi úprimné (pozn.: musím svoju rozjarenú socializáciu krotiť, kým si utvorí vlastnú osobnosť a úplne neovládateľne ma ovládne). Nerada si priznávam, že ju skutočne NEMÁM rada, no je to jediný rozumný človek, ktorý má podobné názory ako iný rozumný ľudia, ktorých zatiaľ nepoznám, a nemá smutne nízky prah pozornosti.
A slečna K. (nie, nie ja)! - čím má viac problémov, tým častejšie rezignuje. Dáma si myslí, že sa proti nej spikol celý svet, že je to chudinka, ktorej všetci chcú len zle - a to sa jej len snažíme pomôcť, aby vôbec preliezla k maturitám. Ako by si, prosím ťa, riešil ľudí, ktorí si uvedomujú vlastnú neaktivitu, stagnáciu, strašný počet absencií - už štyri roky - a nič s tým nerobia? Pán D. to, napríklad, rieši úsmevom. Zľahka dvihne kútiky, omotá si nahnevané slečny s veľkým egom okolo prsta a my mu, zas a znova, všetko odpustíme. Vlastne nie. Slečna M. sa mu odmieta zdraviť.
Och, čo to dopekla tí hlupáci robia, keď tu nie sú? (Musím ti však k tejto veci povedať jedno - mám dôkazy o tom, že vlastnia bonsajovú alej - a veru, tá potrebuje istú dávku pozornosti). Už ma unavuje dohovárať niekomu, kto to berie ako mučenie. Vykašlem sa na nich, to si myslíš? Možno to tak bude lepšie, však.
A vieš, čo sa mi páči najviac? Že božie mlyny konečne začali mlieť, a že sa mi opäť vrátili sny, z ktorých sa mám problém prebrať. A keď tak nakoniec urobím, nemám tušenia kde som, čo som a prečo je to tak. Možno by mi pomohla ozdravná kúra. Pôjdem skočiť zo simulovaného útesu. A ty pôjdeš so mnou.
P.S.: Prepáč, že už mi to nejde tak surrealisticky, no pri zvláštnom prízvuku zvláštneho chlapa sa rozmýšľa strašne ťažko a všetku svoju inteligenciu som už vyčerpala na príbeh, ktorý nakoniec skončí niekde v elektromagnetických hlbinách môjho pevného disku. Hnevám sa na seba.
Som videl na to ani neviem ako jednu časť a nejako mierne ma to (ne)pochytilo, ale vĎaka za pripomenutie :-)