Červenec 2010

GEORGE, KEBY TO BOLO TAK JEDNODUCHÉ.

18. července 2010 v 16:21 | K |  Letters for Elliot
I had a bunch of old school mates on the visit, it was couple of weeks ago... so, the very first day I took them into the radio - to see the studio, meet some people and shit... and shortly before we left, Paul Weller showed up - he was on Camfield's session, right? So I introduced them and they were all 'Hey, nice to meet you' and stuff - so I came to the conclusion they know him or his music at least - but right after I closed the front door behind them they went like 'That's so shite, we thought your job is so much better, that we meet some rockstars, you know'. I was a bit confused so I went like 'What the fuck are you talking about, you just met Paul Weller himself!' ...but the next line ended it all up: 'No you didn't.... Paul who?'
- Differences

Aj takto abstraktne sa dá popísať zvláštny vzťah, ktorý štvorročná izolácia v hlavnom meste vyvolala u mňa a mojich ehm... priateľov. Nepopieram, že ma najviac zaťažujú rozdiely hudobné, no to je opominuteľné, keďže Bratislava sama o sebe je žralokov popových plná (no naše mesto ako by bolo ešte viac ovplyvniteľné vonkajšou slepotou či čo) - ide mi skôr o tie sociálne rozdiely a rozdiely myslenia, humoru a života ako také.
Je to totiž poznať, veľmi výrazne, že sa snažím byť medzi nimi trocha utiahnutejšia, pretože, hoc sedlač chodila na gymnasium, stále sa nedokážem stotožniť s ich náročnými rozhovormi o najfekálnejších zážitkoch z autobusu. A keď už to raz potom urobím, hanbím sa za seba ako pes a teším sa, keď na druhý deň odchádzam za druhou partiou do spomínaného kapitolu, ó buď pozdravený, na všemocnú Tour De Gallery, trocha sa skultúrniť a zodrať si nohy. Možno je to sčasti chyba moja, že nie som tak schopný rečník, aby som svoje názory presadila a zaujala svoje obecenstvo aj čímsi, čo možno letmo počuli z večerných správ, či novín, ktoré si nikdy nekúpia. Je im to ukradnuté a reč sa snažia stočiť smerom k niečomu jednoduchšiemu, ako je pieseň, ktorá sa aktuálne hrá v rádiu a o ktorej som určite musela počuť (stavte sa, že nepočula) a ktorá je tak fenomenálna a tak dokonalá, že všetky na písmeno rovnaké popové texty zmetie zo stola. Na moje reakcie smerované k hraniu N-Dubz Europou 2 prihliadajú s miernym nechutenstvom a mám pocit, že by na mňa najradšej nahuckali toho nedočkavého bígla, ktorý zíza na čajovňu hneď vedľa, za plotom. Nie, nie som Horác, nemám jeho skúsenosti, ani jeho aroganciu.
A nie, nechcem ani myslieť na to, že by som sa podobnému prostrediu musela niekedy prispôsobiť úplne. Preto nastáva obdobie, keď na kolenách ďakujem bohom a inej hávedi za to, že mi je umožnené začať, 20. septembrom, semester na tom najlepšom odbore. Ďakujem.


Teraz nachvíľku predpokladajme, že táto niekoľkoriadková katastrofa je posledným článkom, ktorý sa mi podarí uverejniť, kým odídem do toľko požehnanej zeme za more. Celý utorok sa budeme baliť a panicky krúžiť okolo domu, v stredu nám to zo Schwechatu letí o dvanástej, tak nám držte palce. Pochybujem navyše, že prístup na internet bude natoľko aktívny, aby som vám o sebe mohla dať vedieť. Ak si nebudete istý, opýtajte sa Polly, čo na to Facebook. Môžete sa však naladiť na článok od, dúfam, och dúfam, najšťastnejšieho jedinca pod slnkom. A spomínala som, že možno pôjdem v decembri na MGMT? Pýtam sa vás opäť: no môže to byť lepšie, dofrasa?


OOOOOOH, YOU KINKY SLUT.

12. července 2010 v 17:37 | K |  Letters for Elliot
Som hnusná, pomerne dosť, no kým sa budem venovať vám tu aj im tam, bude to všetko v poriadku a nikto nepríde k ujme. Včera som totiž začala aktívne používať už dávnejšie zmieňované Tumblr, aby som neobťažovala anglickými článkami tých, čo im to vadí a čo sa cítia byť o nevysvetliteľné čosi ukrátený. Nie, fakt to nemyslím zle. Len vám uľahčujem existenciu, ako už toľkokrát predtým. Z tej domény som však nadšenejšia ako z inovácií blog.cz, pretože to musel stvoriť sám blogový boh, také niečo. Je to krásne a inteligentné a môžete si tam robiť čo chcete, neotravujú vás spupné deti, ktoré vidia iba zúrivú pop kultúru a všetci sa tam majú radi. Ja som dnes šťastná ako nikdy, pretože sa konečne cítim byť docenená ako umelec aj ako mysliteľ. Ou je.


No ako už som spomínala tam, spomeniem aj tu. Boja sa ľudia umenia? Chcem tým povedať... boja sa ľudia niečoho nad čím musia tuhšie rozmýšľať, čo má ukrývať hlbší zmysel, nejaký typ obrodenia alebo proste len hlboký a čistý pocit toho, kto tú vec stvoril? Lebo ja potom nevidím iný dôvod, prečo by mali ľudia moju tvorbu považovať za šibnutú, strašidelnú, depresívnu a nenormálnu. Ja fakt nie som na drogách! Že niekto sklopí zrak, trocha sa odmyslí, neznamená to, že je smutný a na práškoch. Niektorý hold vidíme svet viac čiernobielo, či psychadelicky ako obyčajne farebne a predsa sme šťastný, pretože tak to vnímame, tak nás to teší a tak je to... v poriadku a harmonické. Tak už sakra začnite trocha používať TEN dar, ktorý nám bol pridelený. A nemyslím tým genitálie, vy idioti ("Well, we did though. But at the very start we realised it'll be a bit..." - "Pedo?" - "I wanted to say unusual, but however you like it.").

Som tak strašne sklamaná z mladých dnes. Tak čo dofrasa to bude zajtra, za pár mesiacov, rokov? Nebudem sa už nič iné len sťažovať, nebudem nič iné len poučovať? Nebaví ma to. No keď ma neprivádzate na iné ako tieto myšlienky, nejde to inak. No fuj. A to som si nedávno sľúbila, že po všetkom tom neuveriteľnom šťastí, ktoré mi bolo zverené do deštruktívnych rúk, budem na všetkých usmievavá a milá. Budem. Ak budú aj oni. A ak mi dovolia sa otvoriť ich smerom, ak mi naznačia, že ma chcú chápať. Milujem vás, všetkých, čo chápete moje slová a cítite sa rovnako. FYI... Nie som úchyl.


AD/BC A ROCK OPERA & THE MIGHTY BOOSH.

9. července 2010 v 11:17 | K |  Media
Pam pam pam! K ide nemetaforicky recenzovať, lebo už sa dlho nevybláznila :D Ale predtým, ako sa vám rozpíšem o jednej z najlepších kabaretno-surrealistických BBC sérií, chcem vám ešte ukázať jeden milý polhodinový zázrak na ktorý som narazila len pred hodinou a už ho aktívne sťahujem :D 
Jedná sa o rockovú operu s názvom AD/BC A Rock Opera, natočenú hlúčikom starých dobrých BBC comedy hviezd (Matt Berry, Richard Ayoade - ten aj režíroval, Julian Barratt, Noel Fielding, Rich Fulcher) ako špeciál pre sviatočné BBC vysielanie v 2004-tom. Je to aj akási paródia na Jesus Christ Superstar, akože muzikál akože zo sedemdesiatych rokov plný perfektných pesničiek a dokonale napodobených vystúpení. Ide o príbeh majiteľa motela, ktorý je vytlačený iným majiteľom motela, a ktorému sa v chlieve narodí Ježiško - to je ten zlomový moment, keď všetci pochopia, že hádky v živote nemajú miesto a oveľa rozumnejšie je niekde makovať love :D Skvele som sa zabavila, nehovoriac o tej 70's hudbe (práve som si zohnala aj soundtrack a je to viac než dokonalé, mám plné divajse Juliana Barratta a milujem to! I'm sick of it, so sick of it) a vôbec. Celý počin si môžete pozrieť aj na YouTube.

No a... teraz hlavná hviezda dnešného článku: The Mighty Boosh. V prvej sérii sa zoznamujeme z ošetrovateľmi v ZOO, The Zooniverse, Vincom Noirom (Noel Fielding) a Howardom Moonom (Julian Barratt), ktorý vedú neľahký život plný priblblých problémov. Vince je mod a hviezda, Howard tak trocha lúzer s primalými očami a blázon do jazzu. Predstavia vám tiež retardovaného šéfa Boba Fossila (Rich Fulcher), médium a šamana Nabooa (Michael Fielding) a hovoriacu gorilu Bolla (Dave Brown) - a všetky akosi hovoriace zvery... V druhej sérii sa Vince a Howard vracajú, kariéry v ZOO už zanechali, žijú v podnájme u Nabooa a snažia sa preraziť na hudobnej scéne. Práve v tejto sérii nastupujú všetky najznámejšie Boosh postavy ako Hitcher, geniálne spomalený Mesiac, fenomenálny Old Gregg alebo šamanská rada s Tonym Harrisonom. Tretia séria je však klenotom sama o sebe, s Crack Foxom a vôbec všetkými halucináciami, ktoré si v živote môžete privodiť.


Herec Michael Fielding, tiež Noelov brat, sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že druhá a tretia séria The Mighty Boosh sú presne tým, čoho by ste boli svedkom keby ste vliezli do hláv Noela Fieldinga a Juliana Barratta. Spolu s Boosh, ktorá je dnes v Británii kultom, prišiel tzv. crimp, alebo synchrónny spev, a niekoľko vtipných klišé, ktoré keď si osvojíte, budete ich nadšene očakávať každým dielom (okrem toho a iného sa v TMB mihnú aj Richard Ayoade, ktorý spolupracoval na niekoľkých scenároch, v prvej sérii aj Matt Berry ako dobrodruh a majiteľ Zooniverse, ďalej napríklad aj Gary Numan alebo The Horrors). Nasmiala som sa a pochopila som, že nie sme sami metaforický a nereálny. Naviac hudba, ktorú Fielding s Barrattom zložili je nákazlivá až strach a preto mi teraz mobil zvoní ich Pancake crimpom (ten YouTube panel tu).

Ak už ste dávno nezažili dobrý origoš britský humor, veľmi vám túto show odporúčam (aj ich The Mighty Boosh Live: Future Sailors Tour), ale počas prvej série si k nim musíte nachádzať cestu a ich srandičky brať s rezervou. To je prvý krok k ich neskoršej genialite. Nezačínajte ale poslednou sériou, to by všetko pokazilo. Tá prvá je ľahký nástup k tej psychadelii, ktorá na vás tam niekde čaká. Len pekne do toho. 10/10 (inak, zohnala som si ďalšie seriálo-show z dielne týchto britských géniov, BBC Three a Channel 4 - Snuff Box a Garth Marenghi's Darkplace - takže sa máte na čo tešiť).


NMTB IMPROVISATION.

7. července 2010 v 9:22 | K |  Letters for Elliot
N: It does remind me on you actually, K.
K: I've slipped!
D: What? What, what?
K: No-ho! Shut up for heaven's sake!
N: She fell of stairs.
D: That's it?
N: Her first words after opening her eyes were 'Was it too embarassing?'
K: That's not true.
N: Common... You still don't believe me that nobody noticed.
K: Nobody noticed? You had to stop Rich from calling the emergency! He was turned with his back on me all the time. And after the gig director's wife stopped me with the question if it's hard to learn a back flip like that.
D: I actually didn't know.
K: You do now. And the whole Britain does as well. Remember me. I'm the hurded one.
D: But after all... she was a good income for... for the show, wasn't she?
N: Yes sir. With all those morbid quotes of hers.
K: I have people for that, you know...
D: Have you?
K: I do... In... The Middle Europe.
N: Oh, shut up. Stop hiding yourself. Everybody knows where are you from already.
K: Except from you. And we're working past three years together!
N: All this for one little mistake? Just 'cause I thought the Czechoslovakia didn't split yet?
K: Oh... Point for you, sir.
N: I believe there's one, sir.


Thank you London, we're the whole week here! Guesthosted by DO'L tonight - The TMB special round. Yes, that's it. I really should find a proper hobby. Or a job - that would be better. Feeding the cows... or sheeps for instance. My mom's gonna kill me. But... how she used to say: We'll be in the telly at least. Yes, yes! Thank you London, you were an great audience! I am the crimp master, behold.

ČO DOKÁŽE PÁR NEVINNÝCH RIADKOV.

1. července 2010 v 9:36 | K |  Letters for Elliot
Otázočka: Prečo majú s nadchádzajúcimi prázdninami krízu kríz? Že by končila škola, nemá nám čo opantávať myseľ, nemá nás čo rozptyľovať? Ach, sladké časy nevedomosti. Pamätajte - nie je dôležité, čo považujete za problém, ale to, ako ho vyriešite - či panicky, spoločenskou samovraždou; či s chladnou hlavou, potichu a múdro.

Cítim sa byť... po dnešnej noci sa cítim byť priam znovuzrodená. Ordo ab chao. Už sa necítim zle a myseľ mi hystericky nelieta všetkými smermi. Uvedomujem sa a uvedomujem si celý sveta okolo seba. Uvedomujem si svoju myseľ ako zdroj celej svojej osobnosti. Uvedomujem si svoje slová ako komunikačný kanál medzi sebou a svetom. Zamysleli ste sa už nad tým niekedy? Slová, vety, hlas. Priamy odraz vašej múdrosti a vás samých. Zvláštne ale je, že ak nerozprávate, stále počujete svoje myšlienky jasne a hmatateľne. Keď ich však nevyslovíte, stratia sa navždy niekde v hĺbke vašej duše? Či predsa pohnú svetom? A ako je vôbec možné, že rozumieme svojim myšlienkam, že nie sú len pletencom predstáv, že sú jasne formulovanými symbolmi? Oxymoron.


Ja som ja v tej najčistejšej podobe, uväznená v trocha nemotornom ekvivalente svojich predstáv. A predsa milujem svoj život a svoju múdrosť - či máme väčší poklad? Veď nie je pre človeka nič uspokojivejšie ako fakt, že dokáže vstrebať učenie a zmeniť svet len svojimi predstavami. Možno si to neuvedomíme, ale už len túžba po niečom podobnom dokáže meniť - nás samých. A to je najdôležitejšie.
Uvedomí si to niekto o pár rokov? Verím, že priehršť mladých možno. Ak však nie, mám pocit, že až vtedy nastane koniec civilizácie. Koniec vedenia. Veď každý máme motorický talent na niečo iné. Tieto rozličnosti však určujú kto si múdrosť cení a kto nie
A vy?

Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...