Srpen 2010

TUMBLR. AND WHY TO USE IT.

27. srpna 2010 v 12:02 | K |  Abeceda
Dobre, v prvom rade: mojím zámerom nie je navádzať vás k hromadným nájazdom alebo niečomu podobnému. Je to skôr úctivý článok, písaný z lásky ku komunite, ktorá ma tak nadchýna a ktorá robí každý deň lepším. Pretože, buďme k sebe úprimný, hoci mi na Elliotovi záleží oveľa viac ako na missouton, vy tu, na blog.cz, máte predsalen problém podeliť sa o svoj názor. Vás, niekoľkých svojich ukecancov, si vážim a uctievam vás pri malom farebnom oltáriku z cestovín a paličiek od nanukov.

(1) Prečo Tumblr. používať, keď máme možnosť existovať niekde, kde existuje len malá alebo žiadna jazyková bariéra? Ja osobne som ho začala požívať hlavne preto, aby som sa tejto bariéry zbavila a osvojila si písanú angličtinu a viac výrazov, či vyjadrovacích prostriedkov. Okrem fráz 'I can't even', 'FFFUUU' a 'Forever alone' som skutočne postrehla aspoň malé zlepšenie a schopnosť písať plynulejšie a bez rozmýšľania - dodatočné korekcie sú síce stále samozrejmosťou, no pre mňa je to teda rozhodne pokrok. Navyše, ak dáte ľuďom jasne najavo, že nie ste native speaker a chceli by ste sa niečo naučiť, radi vám pomôžu. Nestrieľam si.

(2) Prečo Tumblr.? Pre svoje pokusy som ho rýchlo uprednostnila pred bloggerom a podobnými výmyslami, kvôli lepšej orientácii. Túto komunitu poznám, odkedy som začala chodiť na obrázky k jedincom, ktorý sa vo vizuále rozhodne vyznajú. Pocítila som túžbu škrečkovať a nebolo skutočne nič jednoduchšie. Tumble blogy sa funkčnosťou podobajú blogu.cz, len v editácii textu majú menej možností a vzhľady fungujú cez CSS a HTML (existujú však stovky nádherných tém, ktoré si pár jednoduchými krokmi upravíte po svojom). Na druhej strane má Tumbler viac výhod: okrem obrázkov, textu, špeciálne vyznačených citátov, linkov a rozhovorov môžete nahrávať na blog hudbu či video priamo z vášho počítača, alebo z externe hostovaných linkov - to znamená žiadne rozčuľovanie sa nad YouTube flash náhradami. Toto je limitované na jednu pesničku denne, iba MP3 a maximálne 10 MB. Naviac, ak nájdete niekoho, koho blog by ste chceli sledovať aj naďalej, stačí kliknúť na Follow a užívať si jeho abstraktných postov na tzv. dashboarde, v administrácii. K postom máte jednoduchý prístup, nemusíte si ich hľadať v zozname, stačí prebehnúť prehľadný archív a editovať priamo cez stránku, nenápadným gombíkom.


A preto Tumblr. už len kvôli technickým prednostiam. Tou najväčšou prednosťou ovšem aj naďalej ostávajú ľudia. Väčšina tých, čo používajú tento hosting, sú ľudia s otvoreným srdcom, milujúci a vážiaci si každého ďalšieho nasledovníka. Ako sa hovorí "Keď si ťa niekto cudzí pridá do Follow na Tumblr., si polichotený. Akonáhle sa to stane na Facebooku, okamžite ho považuješ za úchyla". Niekedy mám pocit, že sme jedna hnusná veľká hlava fungujúca všade po svete, pretože ako si tak predčítam krátke posty, sťažnosti, či chvály, akoby som videla seba. V istej miere sa na Tumbleri dajú vybíjať frustrácie akéhokoľvek charakteru a nikto vás za ne nechce súdiť. Pomôže vám. Tumblr. fanúšikovia MGMT spolu zdieľajú každé vysnívané stretnutie niekoho druhého s mužiskami nie žiarlivo, ale s orgazmickým záchvatom radosti. Boosh fanúšikovia sa cítia zvláštne a každý deň vás zaplavujú tými najlepšími vtipmi a príbehmi, najlepšími snami. Tí ostatní sú akoby z iného sveta, zrejme ani sami nevedia, kde chodia na tie fotografické a osobné skvosty, o ktoré sú ochotný sa s vami deliť. S vami a so stovkami druhých na opačnom konci planéty.

Týmto pozdravujem Siann, ktorej odpovede mi vháňajú slzy do očí, všetkých z fymgmt a fyandrewvanwyngarden, davebrownseyebrows ďakujem za jej lásku k ryšavým mužom v gorilých kostýmoch, peacock-dreams za Dun dun dun... a drahej thepluginbabyx za reblog. Zbožňujem vás.
Vás, moji drahí, budem zbožňovať ešte viac, hneď ako si uvedomíte, že komentáre pre mňa znamenajú asi toľko ako vrelé virtuálne objatie. Nenávidím ťa internet. K's social life, non existent since 1991.


TAJNÁ ÓDA, TAJNÝ SPAM. MGMT.

26. srpna 2010 v 19:15 | K |  Letters for Elliot
Že by tu opäť po dlhej dobe bola jedna z tých skvelých tém týždňa? Dáva mi to trocha priestoru zamyslieť sa nad svojimi vplyvmi a faktom, že je hudba jednou z najdôležitejších vecí nielen v živote mojom, ale živote mnohých, v životoch más. Hudba v nás formuje niečo nové, podnecuje naše fantázie. Rezonuje a objavujeme v nej stále nové a nové, aj napriek tomu, že niektoré skladby počujeme už snáď tisíci raz. Moja alternatíva pre mňa znamená svet, mám v nej zapísaný celý život. V menách kapiel je môj vývoj, moja myseľ.


A keď hovorím kapiel, myslím tým kapely. To predovšetkým VanWyngarden, Goldwasser a spol. totiž spôsobili masívny nával znovu nájdených jesení pri Hendrixovi, časov, keď som si myslela, že som sakra niečo viac. Teraz vidím, že som bola, že som sa nemala dávať strhnúť neistým (ne)vkusom svojich neistých priateľov. Vy, každý jeden, čo vidíte v hudbe niečo viac ako refrén a gitaru, ste totiž všetkým. Vo vašich rukách je celý svet.
Málo ľudí sa môže pochváliť zmenou myslenia vplyvom dobrého hudobníka. A málo dobrých hudobníkov sa môže chváliť tým, že sa im niečo podobné podarilo. Málo hudobníkov sa môže chváliť tým, že existujú prostredníctvom reakcií na svoju hudbu, že sú stelesnením svojich rytmov. Možno by však bolo rozumnejšie vyjadriť sa naopak. Existencia v realite je totiž ťažká, s toľkými vyberavými jazýčkami - preto je intímna komunikácia so svetom cez pár viet a akordov priam hrdinstvom. Hrdinstvom je úprimné zbožňovanie umenia, ktoré robia, nehľadiac na to, či ich živý alebo nie. Preto som ja hrdá, preto byť hrdá môžem, na to, že mi tí nepodarený Američania vniesli do života trocha pokoja a pocitu, že pre niekoho snáď niečo znamenám, i keď ten niekto možno žije hlboko v jadre iných vecí. Preto sakra zbožňujem štvrtú dimenziu, do ktorej sa prepadol celý desiaty december a všetok čas pred ním. Hlboko do refrénov Flash Delirium, v očakávaniach, čo prinesie tých dobre investovaných tisíc korún.


A ak by ste radi vedeli, čo to má znova znamenať, prečo som v poslednej dobe tak hrozne premýšľavá či vnímavá, započúvajte sa dnes večer do prekliatych rytmov MGMT, do návratných melódií The Suburbs od Arcade Fire, do odpornej psychoanalýzy Kasabian a Liars, či do najsvätejšej psychadélie Spacemen 3, Sonic Boom a The Doors.
Nie je to moja chyba, že je pre mňa svetom práve alternatíva. Nevolím si hudbu schválne touto cestou, ťahá ma k nej akási odveká spojitosť trocha citlivejšej analýzy sveta. To rock nemá, tomu punk ubližuje a to metal zavraždil. Už pred mnohými rokmi. Tak to nerobte preto, že by to bol niekto povedal. Robte to preto, že vám je tak dobre. Hudba páničku, hudba to je... neopísateľné všetko, ktoré potichu riadi životy všetkých nás. Je to vlasaté, nosí to okuliare, má to fúzy a je to mod. Tancujú to vlci, spievajú to monštrá, z hlavy to nevie dostať Mesiac ani opice. Sme dobrý. Lebo to tak ktosi zaspieval.


JUJ, ALE MÁM PREMÝŠĽAVÚ.

18. srpna 2010 v 20:54 | K |  Letters for Elliot
Dnes, po úspešnom love na internát - hoc nezdravo nad únosnú kvótu - a vstupenku na tohtoročný ISTROcon (už to nevolám Comics Salón, spreneverila som sa), som nakoniec skončila na Poštovej, bez rozmyslu berúc do rúk najlacnejší rozbor Gombrichovej práce spod pera oceňovaného kunsthistorika, spod tlače Univerzity Masarykovej. A tak som sa opäť, po nie až tak dlhej dobe, dostala späť k úvahám, ktoré ma kedysi priviedli až na cestu, ktorou sa budem od dvadsiateho septembra uberať trocha aktívnejšie: na čo nám je dofrasa umenie?

Samozrejme už vôbec od začiatku vekov je to jedna z najdôležitejších komunikačných a vyjadrovacích foriem. Lenže, dnes, keď už môžeme umením nazvať v podstate všetko - od Duchampovho pisoáru po nezmyselné silikónové frcky na plátne - sa na túto vedu, psychológiu diel, pomaly zabúda - umenie sa stáva pohodlnejším, hojne sa digitalizuje a hoci je akousi výpoveďou autora, odporom voči konvenciám, niečo tomu chýba. Stredovek bol na interpretácie nenáročný, biblické námety, portréty - nebolo veľmi na čom sa vyblázniť. No vezmite si takého Holbeina, Da Vinciho - ako aj napriek tradícii dali do diel niečo zo seba, zamýšľali sa nad výsledkom, vytvorili mystérium, tajomstvo. Aké už len tajomstvo sa ukrýva v rozmazanej maľbe veterána v divokých farbách?


Umelcom však nedáva na výber ani dnešné publikum. Ľudí, ktorých zaujíma skutočná hodnota umenia je málo; ľudí, čo by hľadali vo veciach hlbší zmysel. Od priemyselnej revolúcie je to tiež vec komerčná, záleží na tom, po čom túži distribútor, aké požiadavky si kladie - ani dizajn, hoci sa snaží byť niečím inovatívnym a svojským, individuálnym, už nedokáže zabrániť istému repete. Jednému sa páči to, čo má druhý a tak to už proste raz bude. Takí sme.
Málo ľudí sa už dnes snaží porozumieť umeniu a tí, čo mu rozumejú dobre, vynakladajú až biblické úsilie na to, aby čo najviac poznatkov predali generáciám, ktoré prichádzajú po nich - tím, čo chcú vidieť pod paletu. A ani my si nemôžeme byť ničím istý. Veď Gombrich sám, hoci majster úsudku, bojovník s metafyzikou a filozofiou, nebol si istý, čo sa nám moderné umenie snaží svojou deformáciou sveta ako takého povedať - ak vôbec niečo. Kto vie, či bol Kandinskij skutočne priekopníkom kompozície, či videl všetky vzťahy medzi tvarmi tak, ako to tvrdia jeho nasledovníci - a či si z nás len nerobil bláznov. Lenže presne o tom to zrejme je - všetci vidíme odraz sveta v niečom inom, všetci vidíme zmysel v trocha iných rovinách, iných farbách, iných gestách.

Množstvo z nás už ani nemá vôľu veriť v akýkoľvek zmysel, cieľ. A kým sa niekto z nás nepostaví, neurobí poriadny rozruch, nebudeme zrejme schopný koncentrovať sa v malých spoločenstvách na niekoľko určitých vecí, pretože nám prídu viac či menej nepodstatné. Lenže kým majú schopnosť robiť dni krajšími ako skutočne sú, nevidím dôvod, prečo by sme mali mať potrebu ničiť ich kvôli nesúhlasným názorom ostatných. Žite ako uznáte za vhodné, hoci aj na Jupiteri. Robte tak ale s rozumom a dobrými vlastnosťami, s pestovanou mysľou. Len tak dokážete vstrebať všetko to, čo sa nám snaží naše dedičstvo, zároveň s našou prítomnosťou i budúcnosťou, povedať.


SZIGET FESZTIVÁL 2010 REPORT.

16. srpna 2010 v 16:55 | K |  Letters for Elliot
Na začiatok, o čo ide? Predpokladajme, že ste už mnohí o Sziget Festivale počuli, jelikož sa jedná o najväčší stredoeurópsky multikultúrny festival a vyznačuje sa hlavne typickým dvíhaním vlajok počas koncertov na Nagyszínpade (Main Stage). Ako už tradične, aj tento rok sa Sziget konal na Óbuda ostrove v Budapešti, v polovici augusta, presne 11. - 16.8.2010 - skončil sa teda dnes, za povykov a neopakovateľného neporiadku (v Európe mu v tomto konkuruje možno len Glasto). Pozrieť ste si mohli headlinerov Muse, Kasabian, Faithless, The Cribs, Billy Talent, The Specials, 30 Seconds To Mars, Miku, The Hives či dokonca Iron Maiden, ktorí už hrali v 2008-mom (áno, bola som toho svedkom a poviem vám, tá lakťovka mi za to nestála).

Na Sziget som sa tento rok chystala už po tretíkrát po tom, čo sme ten minuloročný vynechali. Zrejme kvôli nedostatku prostriedkov atď. Keďže ale bývam od Budapešti necelé dve hodiny a otec má v meste, či neďaleko neho, niekoľko spolužiakov, doprava ani ubytovanie zadarmo neboli problém - rodičia si chceli obzrieť mesto, mňa i sestru teda zaviezli a hostiteľ nás veľkoryso zaviedol až neďaleko hlavného vchodu. Prvý raz za tie tri roky sa mi stalo, že sme pred kontrolou uviazli na niekoľko dlhých minút v dave spotených a nadšených ľudí, mnohých s jednodňovými lístkami - rovnako ako my si prišli vychutnať hlavne megalomanský záver headlinerov, Kasabian a Muse.


Sziget, to vám poviem, je zážitkom sám o sebe - aj bez hudby. Stánky každému po chuti, jedlá z celého sveta, vírivka, bungee a Dunajom limitované priestory piesčitého ostrova ponúkajú hodiny a hodiny zábavy. Niečo okolo hodiny pred koncertom (za doznievajúcich rytmov Red Flag - stihli sme len koniec vystúpenia Billy Talent) sme si teda zaobstarali ešte predražené nápoje a obišli sme stánky s antikvárnymi vinylmi, plynovými maskami či národnými vlajkami (Slovensko sme nenašli). Potom odbilo trištvrte na osem a ja som sa snažila dostať čo najbližšie k stageu.

Ľudí bolo neúrekom - to vám vravím na začiatok preto, že sa mi nepodarilo uloviť žiadne detailné fotky, či nejaké fotky vôbec. Prišla som si predsa užiť hudby (krásne fotografie z celého Szigetu si však môžete pozrieť ako na ich oficiálnej stránke, tak na ich Facebooku). Kasabian otvorili svoj takmer hodinu a pol dlhý výstup singlom Underdog, pokračovali s Where Did All The Love Go?, starými vykopávkami či hitmi z Empire. Nabudený Tom Meighan odohral prvé tracky setu trocha neosobne, no po precítenom a dokonalom Dobermanovi pochopil, že si publikom získal. Odložil slnečné okuliare a úprimným "Budapest we love ya. I wanna see your fucking hands in the air!" pokračovala kapela ďalšími piesňami, predovšetkým mojou srdcovkou (inak fenomenálne odohratou) Vlad The Impaler, ktorú som si náramne užila, a takými Fast Fuse či Fire, ktoré už rozsiahla masa ľudí prežívala ako jeden celok. Kasabian boli naživo skvelí, síce trocha surovejší ako na albumoch, ale to k tomu patrí - možno tiež s trocha hlučným ozvučením, ktoré, musím priznať, mali Billy Talent o niečo lepšie. Potom presiaknutý Meighan i vysmiaty Pizzorno sa ešte pred koncom poslednej piesne rozlúčili a urobili miesto hlavnej atrakcii celého tohtoročného Szigetu.

Pred Muse sme sa ovšem išli so sestrou občerstviť bratislavskými rožkami a slivkovým koláčom (vravela som, že tam dostanete fakt VŠETKO?), trocha si posedieť a nechať sa prepadnúť podguráženým fanúšikom Pink Floyd. A bol zlatý. A hotovo. V tej tme sme sa ešte poobšmietali okolo Axe Party stanu, Chuck Norris Pubu a podobných klenotov, potom už sme sa opäť predierali vpred... Masa ľudí však znásobila svoj objem tak trikrát a pochopili sme, že bude bezpečnejšie držať si odstup - na obrazovkách bolo predsalen všetko vidieť dobre. Muse už na začiatku ohúrili novším Uprising, ktorým zhypnotizovali a potom nás dorazili Supermassive Black Hole, ktorá bola nie menej ako božská. Naviac nesklamali ako šou, tak outfitmi - Dom v zrkadlovom obleku bol... proste dokonalý, čo vám poviem. Každá pieseň úžasne doplnená trocha strašidelnou projekciou a takými svetelnými trikmi, aké už asi dlho nezažijem. Boli skutočne fantastický, hoci sme si ich nemohli vychutnať do samého konca, keďže už bol čas ísť.

Tohtoročný Sziget sme opustili v skvelej nálade s predstavou toho ďalšieho, zatiaľ s jedným z najlepších zážitkov tohto leta. Netreba ma dlho presviedčať, aby som popravde vyhlásila, že za tie peniaze to stálo (dňový lístok vychádza asi na 1300,- Sk s tým, že vstup platí od 2:00 hod ráno do 8:00 hod ráno ďalšieho dňa). Určite vyrážame aj v 2011. 
A vy by ste mali tiež. Pretože... čo je lepšie ako spotený Meighan, Dom v obtiahnutej kombinéze, veľkodušný (dobre oblečený) ľudia, skvelá atmosféra, rozmanitosť a dobrodružstvo. Och... aha. Ten koncert MGMT v decembri, na ktorý už mám lístky odložené na bezpečnom mieste. Dokonalý rok 2010.


I HAVE TO TURN MY BACK ON YOU.

12. srpna 2010 v 14:46 | K |  Letters for Elliot
Doma sa človek nestačí ani ohriať a už ho kláti ako angína dekády, tak zvláštne požiadavky zvláštneho okolia a päť hodinová cesta autom na východ. Nie, že by som strýka nevidela rada. Ale spôsobovať paniku svojim zápalovým ochorením v spoločnosti čerstvo tehotnej ženy nie je nič, čím by som sa mohla neskôr chváliť. Zrob sebe sam.
Rozčúliť ma moji, raz už sakra spomínaný, "priatelia" stihli priamo v Anglicku, kde som si zbežne cez mail prečítala správu, ktorá mi zablokovala zdravý úsudok (keďže už pri poslednej príležitosti som ho uisťovala, že určite neprídem). Stálo tam:

"Mohla by si sa v budúcom týždni vyhýbať veciam, ktoré ťa zvyknú vytáčať? Hráme v tom klube tu u nás a chcel by som ťa tam vidieť." - Bastard

Dotyčnému som poslala veľmi chladnú, stručnú a jasne úprimnú správu, ktorá oznamovala ako moju neprítomnosť, tak fakt, že si neviem celkom predstaviť, čo by som JA robila na trash-metalovom koncerte. Trpkou iróniou bolo, že mi oná básnická otázka prišla zodpovedaná:

"Hrala by si sa na groopie, nie? Dvojičky minule spomínali, že dojdú, tak by si eventuelne došla s nimi a počúvala... ma ;-)" - Rovnaký bastard

To som mala dosť, konverzáciu som ukončila vyhlásením, že radšej ani nechcem chápať, čo táto správa mala znamenať a odignorovala som ostatné pokusy o nadviazanie komunikácie tak, ako osoba odignorovala môj sarkazmus, nechuť a námietky ("How's that. I've got a text which is begging for Dee's relationship with Bollo, 'cause 'You and Dave look like very close friends'" - "Have Andrew seen that? - "He did, Yes." - "And?" - "He just smiled. But later that night I realised he stole my blue socks."). Pretože keď ja raz niekomu poviem, že nemám záujem, znamená to, že skrátka nemám záujem. Z toho vyplýva, že ak jedinca poznám už nejaký ten piatok, prirodzene predpokladám z jeho strany vedomosť, že JA KURVA DRAHOTY NEROBÍM.

Je fakt väčšina ľudí natoľko mozgovo zakrpatených, aby jasne videli to, čo sa im snažím nepriamo povedať svojim vyberaným (špeciálne pre nich) slovníkom, zvýšeným hlasom... poprípade veľmi nepríjemným výrazom v tvári? No tak. Vy cítite tú zlosť, ktorá odkvapkáva z každého slova v tomto článku, však ju cítite? Však? Ja už totiž neviem, či si zámerne vyberám známosti komunikačne retardované, či je to len osud a pokus toho tam hore vytvárať vyvážené spoločenstvá. To by mi bolo záhadou, kde sa potom stala chyba, keď som strávila božské štyri roky medzi ľuďmi, ktorý mi pomohli sa nájsť. Heh. Uf.

Vravíte si, prečo tá tak prehnane reaguje - veď chlapec ju má možno rád, čo je tak asociálna a panovačná. Ja ale rada nemám ľudí, ktorí veci berú ako samozrejmosť, nechcú rozumieť veciam okolo seba - veciam, ktoré sa im snažíte naznačiť, nie vychrstnúť do ksichtu, z dobrej vôle k ich citom. Nemám rada ľudí, ktorí majú pocit, že určité veci sa týkajú iba ich, ľudí, ktorí ak požiadajú o pomoc, nevedia sa veci venovať a robia miesto toho dojem na niekoho iného. Nemám rada ľudí neúprimných a hoci sú si istý tým, čo chcú dosiahnuť, svojim prinízkym sebavedomím, ktoré sa snažia kompenzovať neexistujúcim zmyslom pre humor, len všetkých rozčuľujú a privádzajú do rozpakov. Takých ľudí ja nemám rada. A taký ľudia nemajú radi mňa.


LEAVE MY PRIMARK SWEATER ALONE!

4. srpna 2010 v 12:39 | K |  Letters for Elliot
Tak, myšičky, a som doma. Trocha nerada, trocha rada - z halucinácie, ktorú reálnou robia len zápisky, sms-ky, nový priatelia a nové skúsenosti. A nová kúpeľňa, ktorá sa asi postavila sama. Dobre... sme zdravý a šťastnejší ako sme predpokladali. A to prečo, pýtate sa? Pretože UK je krajina v ktorej žijete svoj vlastný sen.
V deň odletu sa ma zmocnila neočakávaná panika a ešte v aute smerom na Viedeň som sa sama seba pýtala, či to fakt chcem. Či nie som magor, zbabelec a megaloman. Ľutovala som všetko, čo som povedala. Na Schwechate, samo o sebe, už som mala iné veci o ktoré sa báť. Susi, naša skupinová vedúca, trocha meškala, chek-in aj let však prebehli v poriadku a bez akýchkoľvek neočakávaných turbulencií. Až na samotný príchod. Čo znamená, že sme sa zasekli na Heathrow, kde sme sedeli štyri hodiny čakajúc na španielsku skupinu, ktorá uviazla v zemi kvôli štrajku francúzskych aeroliniek. No aká to tragédia. Ale šlo sa ďalej. A po menšom teplotnom šoku, niekoľkohodinovom meškaní a prvotnom dokonalom okúzlení East Sussexským krajom, prišla si po nás naša host maminka.


Bývali sme v Langney, jednom z eastbournských predmestí - tých novších, murované radové domy sa nám však pošťastili a už pri vybaľovaní som mala pocit, že do našej skrz-naskrz ružovej izby vtrhne najbližší BBC štáb natáčať nový diel seriálu I want my Mummy. Rodina bola jednou z tých život užívajúcich, rýchlo žijúcich, moderných, s dvoma malými deťmi ("Where are the students? " - "Resting probably." - "Wrestling?!"), mrazeným jedlom a bordelom na zadnom dvorku.
Po nezdare prvého dňa sme konečne dorazili do školy ("So... don't bring any guns into the school. No really. DON'T DO DAT.") - v centre, desať minút od najkrajšej britskej pláže, pätnásť minút od legendárneho Eastbourne Pier ("We're going to the pier now and i'll be like 'This is the pier' okay?") a dvadsať od ešte legendárnejšej Cavendish Bakery (kým ste nemali ich Cherry Pie a Flapjack, neviete, čo je to užívať si). V storočnej budove s masívnym dreveným schodiskom, zákutiami, ktoré nás zmiatli a vysúvacími oknami, znova ako vystrihnuté z Päť detí a To, či Narnie. Lektori boli príkladom rozdielnych anglických vrstiev, či skôr... ani nie sociálnych ako generačných skupín. A veľa nás naučili ("Justin Bieber? The small one? With the brown hair? Okay, let's end this conversation before I get sick."). Hlavne to, ako Usher robí reklamu na mlieko (a ako veľmi patetické to je). Spoznávame trocha zloby, ktorú zo sebou večne nosí španielsky národ - hlučný, arogantný a nezdravý ("Ask Ricarda if she had a Facebook." - " What? Ask Ricarda if she had a fake boob?!"). Poobedňajší, prvý samostatný, výlet do miestneho nákupného centra a vstup do britskej svätyne, HMV zvanej, s cenami 2 za 10 na najaktuálnejších albumoch a filmoch (domov som sa vrátila s dvoma číslami Q, jedným číslom NME, Contra od Vampire Weekend, Oracular Spectacular od MGMT, Becoming a Jackal od Villagers a The Mighty Boosh Special Edition DVD). Zatúlali sme sa aj to Primarku, kde sme potom nakupovali pravidelne, a trocha sklamane sme odchádzali z Topshopu, ktorého ceny spôsobujú rozsiahle modriny. Večer zakončený domácim pastierskym koláčom a božským pudingom. V sobotu sme mali explore "You gonna love it" Londýn, namiesto toho sme však presedeli tri hodiny na stanici kvôli problémom s lístkami. Išlo sa však v nedeľu a...

Londýn je láska na prvé zažitie. Keď som bola v Paríži, či v Ríme, cítila som taký ten uspokojivý pocit zadosťučinenia a megalomanských snov. V Londýne som sa cítila byť vítaná, akoby som tam žila veky, videla všetky tie miesta, poznala všetkých tých ľudí (a že ich tam bolo požehnane) a vôbec. Londýn je spešl. To mi nikto nevezme. Boli sme všade - Trafalgar, Victoria, Westminster, Buckingham, Oxford Street, Piccadilly... a prišli sme neskoro. Domov sme sa dostali dosť pohmoždené ("Oh, my feet are so confused. They absolutely don't know what happened today.").


Potom nasledovali ďalšie nákupy v centre, slaninovo-kuracie sendviče s bežnou crisps prílohou, sľub, že budem šetriť, tradičné anglické raňajky a post-prežraný stav, obchod so sladkosťami ako od Rowlingovej, Beachy Head (transcendentálny a traumatický stav z toho božského miesta a najkrajšie spomienky - "Cliffs and people jumping off them, that's all we have. Welcome to Eastbourne!"), dvadsať minút geniálneho Laser Questu, nové spolubývajúce, BBQ & Pool Party s hromadou vymenených informácií, pol hodina adrenalínu na lifeboate idúcom rýchlosťou 35 knotov a Brighton. Hypo hypo Brighton, s koncertmi a ľuďmi a Lanes a Apes, kde som si konečne reálne podržala v rukách vinyl Congratulations a Beam Me Up!. Brighton je zlatíčko, malý avantgarde brat Londýna naplnený vôňami, zvukmi a vôbec všetkým, čo by ste si dokázali predstaviť.
Posledný deň sme strávili v ekvivalente Black Books, antikvariáte, čo už taký nikde na svete nenájdeme; v centre, v Primarku, v Debenhams, na sendvičoch, v Starbucks, v KFC, v autobuse a v kufroch. Let späť bol ľahký ako vánok, príchod domov šťastný a urevaný v lúčení sa s ľuďmi, ktorý boli dva dlhé týždne vašou jedinou oporou (až keď som videla nové In-ko a reklamu na Shaumu, až vtedy mi došlo, že už som fakt sakra TU, znova u debilov).

A čo sme sa naučili? Že nie sú dva kohútiky ako dva kohútiky, že Angličania sú najotvorenejší a najusmievavejší ľudia, ktorý sa o vás postarajú v dobrom aj v zlom, že krajina sa o svojich ľudí stará a tí sú rovnako sofistikovaný, jemný a hrubý, dobrosrdečný ako ona sama. Že v UK dostaneš všetko po čom ti srdce piští, len sa musíš sústrediť na svoj cieľ, že veci od výmyslu sveta skutočne existujú, že britské seriály sú pravdivé a že sa tam chceme čoskoro vrátiť. Je mi smutno, už teraz, necelých dvadsaťštyri hodín po odlete z Heathrow. S lístkami na decembrový gig MGMT. Život, milujem ťa.

(V priloženom linku odkaz na galériu (správne, táto veta je ten link). Prostredníctvom "i" si môžete prečítať aj krátke popisky k obrázkom - prosím ospravedlňte kvalitu, väčšina ich je robená mobilom. Začnite posledným obrázkom a choďte smerom doľava. Ďakujem.)


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...