close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

LEAVE MY PRIMARK SWEATER ALONE!

4. srpna 2010 v 12:39 | K |  Letters for Elliot
Tak, myšičky, a som doma. Trocha nerada, trocha rada - z halucinácie, ktorú reálnou robia len zápisky, sms-ky, nový priatelia a nové skúsenosti. A nová kúpeľňa, ktorá sa asi postavila sama. Dobre... sme zdravý a šťastnejší ako sme predpokladali. A to prečo, pýtate sa? Pretože UK je krajina v ktorej žijete svoj vlastný sen.
V deň odletu sa ma zmocnila neočakávaná panika a ešte v aute smerom na Viedeň som sa sama seba pýtala, či to fakt chcem. Či nie som magor, zbabelec a megaloman. Ľutovala som všetko, čo som povedala. Na Schwechate, samo o sebe, už som mala iné veci o ktoré sa báť. Susi, naša skupinová vedúca, trocha meškala, chek-in aj let však prebehli v poriadku a bez akýchkoľvek neočakávaných turbulencií. Až na samotný príchod. Čo znamená, že sme sa zasekli na Heathrow, kde sme sedeli štyri hodiny čakajúc na španielsku skupinu, ktorá uviazla v zemi kvôli štrajku francúzskych aeroliniek. No aká to tragédia. Ale šlo sa ďalej. A po menšom teplotnom šoku, niekoľkohodinovom meškaní a prvotnom dokonalom okúzlení East Sussexským krajom, prišla si po nás naša host maminka.


Bývali sme v Langney, jednom z eastbournských predmestí - tých novších, murované radové domy sa nám však pošťastili a už pri vybaľovaní som mala pocit, že do našej skrz-naskrz ružovej izby vtrhne najbližší BBC štáb natáčať nový diel seriálu I want my Mummy. Rodina bola jednou z tých život užívajúcich, rýchlo žijúcich, moderných, s dvoma malými deťmi ("Where are the students? " - "Resting probably." - "Wrestling?!"), mrazeným jedlom a bordelom na zadnom dvorku.
Po nezdare prvého dňa sme konečne dorazili do školy ("So... don't bring any guns into the school. No really. DON'T DO DAT.") - v centre, desať minút od najkrajšej britskej pláže, pätnásť minút od legendárneho Eastbourne Pier ("We're going to the pier now and i'll be like 'This is the pier' okay?") a dvadsať od ešte legendárnejšej Cavendish Bakery (kým ste nemali ich Cherry Pie a Flapjack, neviete, čo je to užívať si). V storočnej budove s masívnym dreveným schodiskom, zákutiami, ktoré nás zmiatli a vysúvacími oknami, znova ako vystrihnuté z Päť detí a To, či Narnie. Lektori boli príkladom rozdielnych anglických vrstiev, či skôr... ani nie sociálnych ako generačných skupín. A veľa nás naučili ("Justin Bieber? The small one? With the brown hair? Okay, let's end this conversation before I get sick."). Hlavne to, ako Usher robí reklamu na mlieko (a ako veľmi patetické to je). Spoznávame trocha zloby, ktorú zo sebou večne nosí španielsky národ - hlučný, arogantný a nezdravý ("Ask Ricarda if she had a Facebook." - " What? Ask Ricarda if she had a fake boob?!"). Poobedňajší, prvý samostatný, výlet do miestneho nákupného centra a vstup do britskej svätyne, HMV zvanej, s cenami 2 za 10 na najaktuálnejších albumoch a filmoch (domov som sa vrátila s dvoma číslami Q, jedným číslom NME, Contra od Vampire Weekend, Oracular Spectacular od MGMT, Becoming a Jackal od Villagers a The Mighty Boosh Special Edition DVD). Zatúlali sme sa aj to Primarku, kde sme potom nakupovali pravidelne, a trocha sklamane sme odchádzali z Topshopu, ktorého ceny spôsobujú rozsiahle modriny. Večer zakončený domácim pastierskym koláčom a božským pudingom. V sobotu sme mali explore "You gonna love it" Londýn, namiesto toho sme však presedeli tri hodiny na stanici kvôli problémom s lístkami. Išlo sa však v nedeľu a...

Londýn je láska na prvé zažitie. Keď som bola v Paríži, či v Ríme, cítila som taký ten uspokojivý pocit zadosťučinenia a megalomanských snov. V Londýne som sa cítila byť vítaná, akoby som tam žila veky, videla všetky tie miesta, poznala všetkých tých ľudí (a že ich tam bolo požehnane) a vôbec. Londýn je spešl. To mi nikto nevezme. Boli sme všade - Trafalgar, Victoria, Westminster, Buckingham, Oxford Street, Piccadilly... a prišli sme neskoro. Domov sme sa dostali dosť pohmoždené ("Oh, my feet are so confused. They absolutely don't know what happened today.").


Potom nasledovali ďalšie nákupy v centre, slaninovo-kuracie sendviče s bežnou crisps prílohou, sľub, že budem šetriť, tradičné anglické raňajky a post-prežraný stav, obchod so sladkosťami ako od Rowlingovej, Beachy Head (transcendentálny a traumatický stav z toho božského miesta a najkrajšie spomienky - "Cliffs and people jumping off them, that's all we have. Welcome to Eastbourne!"), dvadsať minút geniálneho Laser Questu, nové spolubývajúce, BBQ & Pool Party s hromadou vymenených informácií, pol hodina adrenalínu na lifeboate idúcom rýchlosťou 35 knotov a Brighton. Hypo hypo Brighton, s koncertmi a ľuďmi a Lanes a Apes, kde som si konečne reálne podržala v rukách vinyl Congratulations a Beam Me Up!. Brighton je zlatíčko, malý avantgarde brat Londýna naplnený vôňami, zvukmi a vôbec všetkým, čo by ste si dokázali predstaviť.
Posledný deň sme strávili v ekvivalente Black Books, antikvariáte, čo už taký nikde na svete nenájdeme; v centre, v Primarku, v Debenhams, na sendvičoch, v Starbucks, v KFC, v autobuse a v kufroch. Let späť bol ľahký ako vánok, príchod domov šťastný a urevaný v lúčení sa s ľuďmi, ktorý boli dva dlhé týždne vašou jedinou oporou (až keď som videla nové In-ko a reklamu na Shaumu, až vtedy mi došlo, že už som fakt sakra TU, znova u debilov).

A čo sme sa naučili? Že nie sú dva kohútiky ako dva kohútiky, že Angličania sú najotvorenejší a najusmievavejší ľudia, ktorý sa o vás postarajú v dobrom aj v zlom, že krajina sa o svojich ľudí stará a tí sú rovnako sofistikovaný, jemný a hrubý, dobrosrdečný ako ona sama. Že v UK dostaneš všetko po čom ti srdce piští, len sa musíš sústrediť na svoj cieľ, že veci od výmyslu sveta skutočne existujú, že britské seriály sú pravdivé a že sa tam chceme čoskoro vrátiť. Je mi smutno, už teraz, necelých dvadsaťštyri hodín po odlete z Heathrow. S lístkami na decembrový gig MGMT. Život, milujem ťa.

(V priloženom linku odkaz na galériu (správne, táto veta je ten link). Prostredníctvom "i" si môžete prečítať aj krátke popisky k obrázkom - prosím ospravedlňte kvalitu, väčšina ich je robená mobilom. Začnite posledným obrázkom a choďte smerom doľava. Ďakujem.)

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blanche (širój a iné pseudoalteregá) | 4. srpna 2010 v 12:56 | Reagovat

Oooh aweeesomee :(( Strašne moc závidím to Anglicko, rada by som tam šla a ešte ma tu takto vábiš takýmito pozitívnymi referenciami!

2 niaiserie | Web | 4. srpna 2010 v 13:15 | Reagovat

Závidím, závidím, závidím .... Do Anglicka sa chystám no ešte neviem kedy :D

3 VeraIcona | Web | 4. srpna 2010 v 19:23 | Reagovat

Ďakujem krásne za tú celkom pozitívnu kritiku, o to viac si to cením od takého experta :) Fakt ďakujem :)

4 shiro | 5. srpna 2010 v 17:54 | Reagovat

K je zpátky - nemohla jsi tam zůstat ještě nějaký ten týden? -, provedeme exchange, jelikož já se chystám zpět do Anglie za dva dny! Víš, ta tetička v Brightonu s porcelánovým záchodem. Geez, jak já nemám ráda onu prodejnu Burger King-a vedle akvárka. :\

Koláče v Cavendish Bakery jsou ty nejlepší, ovšem bohužel jsem příznivcem vysoce kalorickým čoko mafinů z pekárny bratrů Welschových, avšak, když už jsi ji navšívila, pověz, nachází se hned nad vchodem do pekárny pořád to kovové kormidlo, vypadajíc jako právě vytáhlá pozůstalost z lodí Britské obchodní společnosti? Vytvořila jsem si k němu citový vztah :D

Ach, Ben a Andrew, možná se potkáme :)

5 K | Web | 6. srpna 2010 v 10:50 | Reagovat

[4]: Drahá, neviem :D My sme do Cavendish chodili v Eastbourne, v tej Brightonskej sme neboli. A na tetu máš šťastie, ja ti strašne závidím. Brighton je bláznivý. A neviem si predstaviť ako sa dokážeš ovládať s niečím ako Apes v centre...

6 shiro | 6. srpna 2010 v 12:54 | Reagovat

[4]:Já jsem myslela právě tu v Eastbourne.

7 K | Web | 6. srpna 2010 v 13:36 | Reagovat

[6]: Tú? Tú neďaleko centra, medzi železničnou stanicou a radnicou? V tom prípade nie, nič podobné tam nebolo...

8 shiro | 6. srpna 2010 v 15:28 | Reagovat

Tu ne, myslím tu na Cornfield Road. Snad ještě žije.
Nedaleko centra? Nevím, tu jsem nenavštívila.

9 shiro | 6. srpna 2010 v 15:32 | Reagovat

Jen tak mimochodem, nepřehnali to s tou růžovou? Ten pokoj byl jako vystřižený z hororu, kde vraždí rádoby panenky. A to ochlupené světlo. :D

10 Polly | Web | 6. srpna 2010 v 18:52 | Reagovat

ako krasne sa to citalo..uplne vidim to ľudnate, v istom zmysle tak trochu staromodne a usmievave Anglicko..
hoci to ma prekvapuje, ale iba to dokazuje ako sme omylni..presne takto ma prekvapili Francuzi - Strassbourgčania... bola som pripravena na ofucane tvare kvoli varovaniam od ludi, co zazili parižanov..ale nasla som umiatych, nikam sa neponahlajucich a kazdeho bozkavajucich pohodovych Francuzov xDD
z Anglicka ma laka Cambrige...(ak som to dobre napisala..)samotny Londyn mi pride na moj vkus moc mestsky, mozno hlucny..ale co ti ja viem xD ak by sa dalo, tiez tam idem..ale z toho dôvodu som si dnes zarezervovala namiesto Rima Toskansko na september xD hehe... ...omg, tolko si toho stihla! zazitok!

11 kaja | Web | 6. srpna 2010 v 21:22 | Reagovat

Oh, presne viem o čom hovoríš. Ja som bola v Londýne pred necelým rokom a odvtedy túžim len po jednom - vrátiť sa tam. Londýn a celkovo UK je jedno neskutočné miesto. Tí ľudia sú neskutoční. Zbožňujem ich a chcem sa tam vrátiť a ostať tam navždy. A pevne dúfam, že sa mi to podarí :)

12 Stella | Web | 7. srpna 2010 v 20:54 | Reagovat

Poslala jsem ti e-mail :)

13 Coco | Web | 11. srpna 2010 v 21:28 | Reagovat

Tak tohle je skutečně hodně Růžové (právě viděla fotky). Úžasné zážitky, je mi trapně ale prostě se nemůžu ubránit maličkaté závisti. Já v Anglii už taky jednou byla, jenže jako malý capart, kterého zajímá tak leda nejbližší hračkárství, letos jsem měla jet znova, bohužel se však zájezd zrušil :(. Nicméně z tomo tvého článku na mě přesto alespoň trošku sálá ona atmosféra. Awesome*.
A ta závorka "Justin Bieber? The small one? With the brown hair? Okay, let's end this conversation before I get sick.", ta mě vážně dostala :D.

Chtěla bych do Brightonu na koncert Mariny & The Diamonds. Moc.

14 Jentoi | 2. července 2013 v 23:46 | Reagovat

strasne by ma zaujímalo, čo na tom primark vidia. Stale sa o nom hovori ked s anejaka aupairka vrati do SR a hovori ze primark v Londyne bola bomba.  a teraz ma furt doma zena otravuje s primarkom vo viedni. Ja som vo viedni nic nenasiel, a nechcem tam ist. nechapem to sialenstvo a preco vlastne.
Ide o toto:  http://g3gerasdorf.1q.sk/mapa.htm

15 MarcoL | E-mail | Web | 18. ledna 2017 v 11:36 | Reagovat

Miluju čtení vašich článků

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...