Září 2010

A JE TO TU. NIE, UŽ FAKT. OFICIÁLNE.

21. září 2010 v 15:41 | K |  Letters for Elliot
Ugh, to je vec ktorú vám chcem povedať ako prvú. Lebo žiadne zo citosloviec nemá onú moc. Za, predpokladám - som len na začiatku, pridlhý článok sa vopred ospravedlňujem, prijmite moje trápenie - stalo sa však na stovky vecí a ja mám chuť a povinnosť sa o ne podeliť práve s vami. Okrem iného by mal byť tento... referát hlavne o tohtoročnom ISTROcone a Comics Salóne, jakožto je toto udalosť hlavná a najrozsiahlejšia. A keď už na ňu čakáte celý rok, zaslúži si aspoň malú poctu. Nechcite však odo mňa žiadnu časovú postupnosť, program mi padol do... povedzme... toalety.


Prvý deň sa toho aj tak veľa nedialo, ja som plánovala skôr si pobehať stánky, hlavne Brloh sa tento rok doslova vyznamenal, tiež Rakúšania so svojím manga-comics areálom boli skvelý a ja im týmto ďakujem za niekoľko čísel Wolviho, vrátanie špeciálu Netsuke a X-Menov. Potom bol tuším čas na One Piece film, čo sa premietal a po masovej a neprimeranej reakcii na lietajúce ostrovy ("Omg, Pandora!") som prvý raz zbadala JEHO. Poznáte Pedobeara? Tak si predstavte ako vám v temnote sály máva. Chodil potom po okolí, ani raz sa mi ho nepodarilo poriadne sfotiť. Jeje... 
Druhý deň býva najvyťaženejší, čakali ma nejaké prednášky na tému Marvel, karaoke, cosplay a slovenská verzia muzikálu Dr. Horrible's Sing-Along Blog (mimochodom brilantná, fakt za ňu ďakujem). Čo sa samotného cosplayu týka, je pekné si všímať, ako rok čo rok ubúda Naruta a pribúda trocha premakanejších vecí. Tohtoročnými favoritmi určite Cross Marian, celá Durarara aj s automatom, Bumblebee ("Len som chcel... že také tie žlté podložky pod riad už nezoženiete v žiadnom Baumaxe na Slovensku."), Červánek (kde inde ste svedkom toho, ako dvojmetrový vták dáva fuckera Comics Manovi. Ježiš no... chudák Darky...) a samozrejme aj Leonidas ako víťaz postupu do Eurocosplay, držíme palce. Mrkla som aj na tetu Saniiku, čo sa krstil nový Manga Book (kofolou), pozrela si Kick Ass za neopakovateľnej atmosféry niekoľkých spontánnych potleskov. Prosto, bol to viac než dobrý ročník, bol skvelý a vidíme sa budúci rok ("Stojku, stojku, stojku!"). Kto našiel môj odkaz na art-walle?

Lenže priamo zo sna týchto troch dní som vletela na nový intrák, k novému človeku, do novej školy, novej etapy. Po príchode roztomilej (nemám iný výraz, to proste nejde... ona je najcute človek, ktorého som stretla) slečny Sandry mi trocha odľahlo, hoci ma stále trápi prehnaná cena tohto kváziprivátu. To sa podá... 
Ráno samozrejme chaos, šak sranda musí byť, zdá sa však, že zrušené prednášky bývajú najlepším spôsobom socializácie do nového kolektívu. Ani neviem ako, skončila som na káve s niekým, koho som dve hodiny pred tým ani nepoznala, platili za mňa ľudia, ktorý pred dvoma hodinami nepoznali mňa. Nabudúce skúsim aj ja techniku len-tak-sa-s-niekým-pustím-do-reči a uvidíme, čo z toho. Bude mi to na dve veci. Takže áno, spolužiaci sú skvostný a skvostnejší už nebudú (btw. AYA-chan? Nebola si v pondelok v Panta Rhei Eurovea, len tak náhodou? A mala si na sebe šedú sukňu?).


Takže po tom, čo nám raňajšie vyučovanie odpadlo, po tom, čo sme sa zúčastnili aj slávnostného otvorenia, po tom, čo z nás duša odlietla keď nám nadiktovali tému prvej seminárky (ktorú mi Windows pri kontrole pravopisu zamenil za semenárky, ze nejakého dôvodu) a dvadsať kníh povinnej literatúry len k jednej profesorke, čo som bola v škole do pol ôsmej večer ("Dobreee... baptistérium. A čo je ich opakom?" - "Smútočný dom?" - "Noo, skúste ešte inak." - "Krematórium!" - Everybody lol now) po tom... sa viac než samozrejme cítim dotlčená. Čakajú ma ešte vybavovačky a v prvom rade pekne ťažké štúdium, ktoré ma vovedie do ešte spanilejšieho a vyšinutejšieho života. Mám sa však dobre, a to pretože mám, čo som chcela. Tiež pretože reklama na Chanel zabila a že Marcus Mumford je anjel z nebies hudby, poézie a archeológie. Vytrvám, dajte na to (hudbu a kurzívu pridám až prídem domov, neviem koľko polygrafická wifina znesie :D).


FREUD MOHOL MAŤ SAKRA PRAVDU.

16. září 2010 v 11:31 | K |  Letters for Elliot
He rubbed his eyes and looked again. Then he stooped down and put his hand in the water to see if it was real. There was no doubt about it. It was real water -a real pond where there had never been a pond before. It was very still there in the heart of the Green Forrest. It was always very still there, but it seemed stiller than usual as he tramped round the edge of this strange pond. He felt as if it were a dream. He wondered if pretty soon he wouldn't wake up an find it all untrue. But he didn't, and so he kept on tramping until presently he came to a dam-a splendid dam of logs and sticks and mud. Over the top of it the water was running, and down in the Green Forrest below he could hear the Laughing Brook just beginning to laugh once more.

- The Adventures of Paddy The Beaver, Thornton w. Burgess, 1931


Vždy ma niečo presviedčalo, že sny sú istým odrazom reality - možno realita odrazom snov. Trocha upravená, zašedlá, zodratá, no predsa. Ako inak by som si potom mala vysvetliť všetko, to čo sa mi začalo diať, keď som sa vo svojej fyziologickej dospelosti odmietla vzdať svojich snov, akokoľvek už boli iracionálne? Videla som ľudí o ktorých som doteraz mohla len nadnesene rozmýšľať, robila som veci, ktoré som si doteraz mohla iba predstavovať. A dimenzie ma ubíjajú tým viac, čím viac sa premietajú sem, robia ma trocha civilizovanejšou - zároveň však ostrejšou a nedotknuteľnou.

Ale to je dobre. Len dobre - mám sa na čo sťažovať, mám sa na koho hnevať, mám koho podpovrchovo milovať, mám koho nenávidieť, mám o čom snívať. Sny splnené sa mi vracajú v iných formách a ja sa ráno zobúdzam otlčená, v horúčkach a so strašným pocitom straty niečoho dôležitého a prekrásne brilantného. Jeho hlas sa stráca v ozvene, veci zapadajú na svoje miesto a mne ostáva len ukrutná úzkosť v srdci, pachuť v ústach a pocity hnevu i hanby, ktoré ťažko vysvetliť. Tiež však nádej a radosť z toho, že sa môžem kedykoľvek vrátiť, stačí nájsť len správnu chvíľu.


Tak ako si vy nemôžete byť istý či hovorím o sne, či o realite, tak si nemôžem byť ja istá, že to, čo si želám sa skutočne nestane. Pretože sila snov je často jedinou duševnou silou, ktorá nám po ťažkých údeloch ostáva, je práve tou, ktorá dokáže hýbať svetmi. Vaše predstavy však musia byť úprimné, dosť reálne pre vás samých, aby sa stali skutočnými i svetu, do ktorého sa treba každý deň prebúdzať.  Nehovorím o stratených rajoch, hrdinských mocnostiach z rozprávok - hovorím o živote bohatom, rozumnom, o živote, ktorý vás naplní a urobí šťastnými. Reálnom živote, ktorý robia špeciálnym ľudia čo sa obetujú pre lásku k vám, veci, ktoré tvoríte a veci, ktoré tvoria vás, pár pesničiek, pár riadkov čo dokážu povedať všetko, vedomosti čo z vás robia niečo viac, fakt, že neubližujete nikomu, kto si to nezaslúži, že žijete bujaro a využívate všetky príležitosti, že netrepete do vetra, že staviate na pevnom základe, ktorý neskôr stvorí mydlovú bublinu, že sem-tam balancujete na hrane, že načúvate, že dostávate, že dávate ešte viac, že vidíte čo chcete a chcete čo vidíte. Že snívate.

THE LAST AIRBENDER. AND MANY OTHER BENDERS.

13. září 2010 v 12:04 | K |  Media
Na začiatok: vedzte, že táto recenzia (aká už tu dlho nebola) stala sa náhradou za vyčítavý článok niektorým jedincom, ktorých nedostatok odhodlania ma deprimuje. Verím teda, že tí nájdu pokoj a rovnováhu sami, či sa neskôr opäť pokúsim im dohovoriť, leč by táto cesta mohla byť trocha dráždivejšia. Teraz však dávam slovo svojej ohúrenej, nekritickej polovičke. Dámy a páni, duchovia a dušičky: Posledný vládca vetra.


Celý večer som škemrala, fňukala, že mňa už byť v nemenovanom centre nebaví, že už chcem domov, aby čas letel rýchlejšie. Tie dve hodiny čakania sa však oplatili. Prečo to? Lebo som našla svoj film tohto roka! Čo na tom, že ČSFD považuje najnovší Shyamalanov film za odpad. Ja som si ho zamilovala kvôli poetike, vnútornej rovnováhe a istej dávke elegancie, ktorú doň vniesli všetky prvky. - v prvom rade inšpirácia všetkými východnými a severskými národmi, ktoré sa podarilo spojiť v pestrý a prenádherný kontext očarujúcich kráľovstiev.
Eleganciou samotnou sú však bojové umenia - či ich prvky, ktoré dávajú živlom život. A potom charakter týchto štyroch základných jednotiek našej planéty prenesený na ľudské bytosti. Toto môže byť ódou rovnako na samotné anime, hoci to som nevidela (no dobre... jeden diel. Po maďarsky...) - je však základom a tento príbeh stvorilo - hoci v trocha rozjarenejšej forme. Film je predsalen trocha vyspelejší, temnejší. No práve fakt, že každý z národov, každý z benderov, je taký, aký je živel, ktorý ho ovláda (čo samozrejme vytvára práve tu stinnú stránku - nie všetky národy sú milučké modré víly), je srdcom nádherného filmového spracovania. Máme tu tak štyri rôzne temperamenty, štyri rôzne myslenia a kultúry - a práve toto robí celý film akýmsi harmonickým i napriek samotnému boju, ktorý ľudia zvádzajú - príbeh harmonizuje jednota obdarených so živlami.

Je pravda, že živlami inšpirovaných príbehov je nespočet, rokmi už sa to dostáva do roviny klišé - ale tu je niekoľko maličkostí, ktoré to celé inovujú a napätie dodáva tejto rozprávke dynamiku. Áno, priznávam, že som z toho 3D-čka trocha sklamaná, ale zrejme je predsa jednoduchšie robiť s touto technikou, keď je film animovaný. A je mi ľúto, že prešvihli rozpočet, je mi ľúto, že všetci tento počin hania. Mladší si ho teda podľa mňa užijú určite a niektorý starší, ktorý si v ňom nájdu svoje posolstvo, tí si ho užijú tiež. Ja som si ho užila rozhodne, nielen kvôli skvostnému Devovi Patelovi alias zlostnému Zukovi (bože bože bože!). Tvrdí sa, že práve herci boli trocha zmätený, ja však považujem tie výkony za viac než dobré - moja poklona patrí hlavne samotnému Aangovi, ktorého stvárnil Noah Ringer (nehľadiac na to, že bol dokonale roztomilý). Takže odo mňa má druhý tohtoročný Avatar 10/10, potlesk k tomu, moju vďaku režisérovi (nech sa drží) a hlavne sa teším na pokračovanie. A čo vy? Budem rada, ak sa podelíte o svoj názor :-)
Btw, že soundtrack skladal James Newton Howard vám dúfam pripomínať nemusím. Er, haló? Fórum? Áno, rada by som... ah, mám ťa! Ha!


AH, NON-VERBAL COMMUNICATION. AWESOME. LOVE IT.

4. září 2010 v 20:13 | K |  Letters for Elliot
Po tom predvčerajšku sa stále cítim byť trocha vyšťavená - hoci je zrejme správnejšie uviesť, že sa cítim byť vyšťavená z tej radosti, nečakaného prívalu endorfínov a zvládnutia jeden a štvrť série Lie To Me v priebehu dvoch dní. Len sedím a spím, hovorím si, ako sakra dobre sa mám a rozmýšľam, prečo sa cítim byť tak vinná. Nemá to žiadnu priamu príčinu, len akési zvláštne chtíče vyjadrovať sa trocha vznešenejšie, ako obvykle. Vravíte, že ste sa stratili? Nuž, zrejme nie ste jediný, tok mojich zvláštne utajených myšlienok sa pretrhol priamo na mieste, kde som si naplánovala zimný semester. Skontrolovala si rozvrh a bum. Tma a ticho. Znepokojuje ma to, ľudia tvrdia, že mi je rozumieť čím ďalej tým menej - ja im s ľahkosťou odpovedám, že kubizmus nerobí kompromisy a ten kto vie, ten vie. Ostatný sa môžu len nemo prizerať.

Čomu sa ale ja prizerať nemôžem, čomu sa prizerať nevládzem je, ako si niekoľko zvláštne zostavených jedincov našlo cestu k môjmu tajnému žiarivému svetu nejasných práv, ktoré o mne odhaľujú viac než dosť. Bola som vďačná za svoju pravdu, za fakt že ma teší niečo, čo niekoho iného rozčuľuje, lenže tomu je, bohužiaľ, koniec. Teda, javí sa to ako jeden z tých zle zvládnutých dramatických záverov, a hoci neprestávam veriť tomu, že na môj tajný, osobnostne rozpoltený život, mi nikto nepríde, znepokojuje ma, že moje malé potešenia strácajú svoj význam a už mi natoľko nelichotia.
Popri vstrebávaní nových, komplikovaných postupov, podľa ktorých bude môj život fungovať nasledujúce tri roky, som si potichu uvedomovala, že som konečne úspešne a naplno dospela do štádia, po ktorom som túžila toľké roky. Zanedbávam tie urputné sny o ďalšom kroku, ktorý spravím, len čo sa mi podarí dokončiť tento. Ale akosi nemám silu rozmýšľať, došli mi stimuly a preto sa neviem dočkať začiatku prvého semestra. Snívalo sa mi, ako som to dotiahla do konca, o kohosi zelených očiach a o tom, ako som stála na vrchole sveta. And there I want to stand, see the lights shine and feel my heart racing. "You belong to me London. For tonight only, you belong to me." Som sebecká, keď cítim potrebu vlastniť svoj osud, uchopiť ho pevne do rúk? Zrejme nie, poviete si, veď s tým nemáte nič spoločné. Lenže mnohí, keď takto uvažujú, neuvedomujú si, že manipuláciou svojej budúcnosti ovplyvňujú a životy tých okolo seba. Následky sú nepredvídateľné a až keď sa vám to vymkne z rúk, začnete si uvedomovať akú ste dopekla urobili chybu. Ja budem na veci radšej nahliadať racionálne, chcela by som. Tak sa na mňa, prosím, nehnevajte, if something goes simply wrong.


Neviem, kde sa tieto slová berú, som sklamaná z ľudí, ako jeden druhému klamú a keď sa to neskôr naučíte rozoznávať, je to akoby ste spadli na samé dno priepasti, z ktorej niet úniku. Výrazy zhnijú na tvárach tak, ako ste si ich zapamätali, ako si myslíte, že si ich pamätáte, budú tam už naveky, škaredé, s lžou vpísanou hlboko do očí. Nemám rada, keď sa ľudia klamú, no sama to robím aktívne a veľa, pretože manipulácia je jedna z najväčších radostí, ktoré dokážu ľudstvo uspokojiť. Tú pôžitkársku, evolúciou zdegenerovanú masu ľudí, ktorá je zrejme odsúdená... k čomu je odsúdená? A z čoho vôbec, môže byť niečo priestupkom, keď to robia všetci, neprestajne a je to tolerované? Odsudzujeme sa len za nesympatie. Tak pozor, aby sme raz neboli niekomu nesympatický sami. Vravíte, že ste sa stratili? Nuž, zrejme už je to tak dané (dedicated to Brendan H. and you, A. for a fact that every time I see you on telly I cannot stop smiling. I genuinely love you, please do not try to understand. It's impossible. And inappropriate...).


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...