Říjen 2010

AND HOW ARE YOU BERNIE? - CANCER!

31. října 2010 v 16:00 | K |  Media
Kašlem na to. Chcela som sa rozpísať v uvážene dlhom článku o tom, ako dobre sa mi dnes žije s plácačkou, Impalou a nehumánnym snami. Ale nežije. Som prepracovaná, nič nestíham. Nejde mi stiahnuť posledný diel Cranfordu a ten iný, posledný posledný mi včera odvysielali na ČT1 a ja som zistila, že sú všetci preč. Duh. Preto som sa potrebovala trocha zrelaxovať pri niečom inom a o pár hodín neskôr som sa akosi našla pri aktuálnom projekte Simona Amstella.


Neviem ako. Prisámbohu, posledné čo si pamätám je čeking počtu epizód a potom večer strávený pri Hotfile. Každopádne mi je to totálne jedno, pretože každá sekunda vrazená do tejto podivnosti mi stála za to. Amstell nie je herec. Ani režisér. Ani scenárista. Je to prachsprostý tv-presenter, po ktorom sa akoby zľahla zem keď skončil v Never Mind The Buzzcocks. A predsa sa rozhodol využiť skrytý potenciál a napísal jednu z najaktuálnejších BBC Two minisérií Grandma's House, ktorého posledný diel bol odvysielaný pred mesiacom. A tak ako nie je konvenčný jeho autor, tak nie je konvenčný ani seriál.
Rozpráva príbeh o nedeľňajších stretnutiach jednej rodiny v babkinom dome, o riešení sebeckých problémov jednotlivých členov, predovšetkým však vnuka a syna Simona, ktorý je z neznámych príčin neustálym strojcom všetkého zla. Simon Simon - Simon Amstell, touto šou vysvetľuje kam sa vlastne podel, čo práve robí a akým spôsobom hľadá svoje ideálne postavenie vo vesmíre. Navyše mi robí radosť tým, že nielen moja rodina je pošahaná od základov - divná teta, matka riešiaca si nedostatky svojho života na svojom potomkovi, príklad dnešne skazenej mládeže, simulujúca babka... to všetko mám a je zvláštne to vidieť na obrazovke.


Grandma's House je rozhodne čudný seriál. A ak Amstellov humor nepoznáte dlhšie alebo vám nič nehovorí, rozhodne ani nemyslite na to, že by ste to skúsili. Kto ale má pochopenie pre doslova divné, nemiestne vtipy, sarkazmus, narážky na minority ("Awh, look at my big jewish face!") a je zvedavý na to, ako sa Simon vyrovná so snúbencom svojej matky, či jej nástojčivým "Do it for your mother!", mali by ste dať tomuto minidielku šancu. Príjemne sa zasmejete, možno zostanete šokovaný. Hlavne je to celé také... domácke a zvláštne neopísateľné. Je to celý Simon. 9/10. Tuc.


WHAT IS SHE HIDING FROM US.

23. října 2010 v 14:07 | K |  Letters for Elliot
A tak som sa z nedostatočne premysleného popudu rozhodla zverejniť vám svoje nereálne myšlienkové pochody, ktoré ostanú navždy ukryté vo vodách internetu a môjho zápisníka. Nie je to smiešne. Tiež nepredstieram, že je moja angličtina fenomenálna.

E: She's working on her PHD. That's why.
A: So? You have two of  'em.
E: Love, she's a lawyer. Lawyers have kind of... natural respect, people are afraid of 'em cos of their intelligence and charisma. It's a simple truth that all you need to be is a good liar. But when you say you have an PHD from art history and forensic psychology people go like 'What is this fuckery, what is that good for'. And then I'm like Oh you know... making the world more pretty and people less awkward. What is this against fucking someone's brain up so you can let another psychopat walk on the earth.


DJ: So they really did not have an idea?
E: No idea.
K: But they're laughin, they're laughin. It's all right, they're laguhin.
E: Parker, did you stoned your chops off again?
DJ: Haha, but the fans seem to like it.
E: Cos they're not our fans, they're MGMT fans, pretending they have a good time.
DJ: Oh, come on. People, how many are you here just because of this guys?
E: Aaaaawh.
DJ: You just seriously went like aaawwh?

S: They call you... The Connector.
E: I know Simon, I mean not as I'm linked to this community all the time, right?
S: And how's the R x I connection story? Does it include sex?
E: Well, if you're gay.
S: Go on!
E: ...
S: What? What is wrong with you, are you mad of me now?
E: You just ruined my homofobic joke.
S: Ah, see, you have the audience back now.
E: Do I? Good. But how about you? How's you boyfriend then, tell us.
S: He's fine, thank you.
S: ...
E: Do you hate me now?
S: Apparently.


I: And he recently moved into the same building as you. How did this happen?
E: Oh, I dunno. He probably realised he has enough money to pay his old rent next 120 years.
I: Have you met him before?
E: Actually I didn't. But I'm a great fan of his and first time I met him I was taking the rubbish out and he walked against me up stairs and was like 'Oh, hai I'm your new neighbour'. I just went like *jaw dropped*, shed the bin bag right where I stood and found myself on tumblr. making my followers jealous.


SEEM WILD BUT THEY ARE SO TAME.

13. října 2010 v 18:16 | K |  Letters for Elliot
Drahý Elliot, ty obludo mýtického charakteru,
údelom menej zručného a výrečného dopisovateľa by bolo oznámiť Ti, nakoľko nevládze, ako málo času má a čím všetkým, od školy po špagety, je zmorený. Sukne sa mi však nedržíš kvôli podobným slohom.
Vracajúc sa v utorok z knižnice, s jednou z tých povznesenejších nálad, stojac na slnkom zaliatej zastávke, čakajúc na šalinu, ocitla som sa zrazu uprostred niečoho nepochopiteľne veľkého. Začalo to Let's go downtown and watch the modern kids, pokračovalo to Rococo, rococo, rococo, rococo a končilo They want to own you but they don't know what game they're playing. V takmer rovnaký moment z neďalekej strednej školy vytryskol prúd starších študentov. Jakožto začínajúci psychológ-mĺkvy pozorovateľ som neodolala a začala som myslieť. Nie všetci totiž vyzerali byť spokojný i napriek svojim škádlivým, sileným úsmevom, ktoré boli kdesi pod povrchom plné pohŕdania. V môj prospech samozrejme, nie každý býva rád obťažovaný skúmavým pohľadom. Mladého dobre že z erekcie netrafila mŕtvica, zatiaľ čo jeho znechutená polovička sa snažila vrátiť prameň vlasov, ktorý jej tak láskyplne strčil za ucho, na pôvodné, zvodne rozcuchané miesto. Celú cestu sa ma držali ako kliešte (či to ja ich, akýmsi zvrhlým spôsobom?), rozoberajúc najnovšie statusy svojich priateľov, ktorý zjavne žijú veľmi plnohodnotným životom. Tým, čo je plný žúriek, basy a predčasne narodených dvojičiek.


Dnes ráno na druhú stranu som si prisadla do centra školského výletu. Nevinný siedmaci otravovali menej skazených deviatakov, bonzovali pančitelke a robili si navzájom oslie uši. Nepokukovali po dievčatách, koho by to trápilo, dievčatá na druhú stranu pokukovali po nich, starší sa tvárili, že majú všetko pod kontrolou.
A kam týmto smerujem? Stredná škola je neprimeranou inštitúciou, treba ju dať zrušiť. Pretože nielen vplyvy totalitne určovaných kolektívnych okruhov z Ameriky idú zle príkladom našej mládeži, ale nevinnosť a nerozkukanosť základnej školy mizne za hranicou pätnástich rokov. A to je akurát čas, kedy treba deti posadiť do antickej školy a prirodzene ich nechať dumať nad nekonečnosťou vesmíru. Alebo, súdruzi pedagógovia, mali by ste sa o nich zaujímať trocha jednotlivejšie. Každý máme problém neskôr si vybrať, ale mali by sme to dokázať a urobiť správny krok, bez pomoci to ale ťažko niekam dotiahneme.


Elliot, ja som oficiálne dospela pred pol rokom. Prefliaskala som sa, snažím sa, ide mi to, v iných smeroch trocha menej ako v ostatných, no k tomu nebyť debilom mi pomohlo hlavne to, že som ním nebola už predtým. Teraz v tejto chvíli ale podobná myšlienka v inej hlave asi neexistuje a preto, môj drahý, preto sú dnešné deti skúpe na slovo a preto, miláčik, sú dnešné deti sprosté. Myslia si, že rokoko, že ďalšia mladícka revolúcia, že všetko lážo-plážo. Tak ale to pozor, pozor... To takto nefunguje, aby ste mohli nejako fungovať, musíte niečo vybudovať a to takto nepôjde moji milí, to sa najprv treba niečo naučiť, treba nabrať nové skúsenosti.
A tak v tom presvetlenom jesennom výjave ostali všetky fuck-already-off úsmevy, všetkých already-fucked detí, ktoré síce mohli byť našou budúcnosťou, no akosi sa nám podarilo zaslúžiť o nepodarený zvrat, ktorý spôsobil, že budú len našimi manipulátormi a boriteľmi. Elliot, literárna apokalypsa.

Ľúbim ťa, Ty staroch, bozkávam.

FACULTAS PHILOSOPHICA.

2. října 2010 v 17:00 | K |  Letters for Elliot
Celý včerajší a dnešný deň sa teším, ako dám do slov všetky tie pochody, ktoré ma sužovali počas týždňa, no akonáhle otvorím works, všetko odtečie niekam do zeme zasľúbenej, na okraj britských ostrovov, všetky mandalistické žvásty sa proste stratia v oblaku farebného prachu (áno, presne ako v Keshinom novom klipe). Ale povedzme, že všetko okrem analýzy fresky v St. Maria Maggiore di Spello už napísané mám, poháňaná čokoládovými muffinmi, červeným svätovavrineckým a faktom, že si zrejme v Prahe nebudeme musieť platiť motel (dva dni v meste + MGMT + možná predskokanská Tame Impala = závrate stále, zas a znova), by som sa mala dokázať vrátiť do stavu nepochopiteľného videnia sveta spoza filozoficko-dejinárskych okuliarov. Počkajte, Innerspeaker, vypnem si shuffla.


Tak. Začnem tým, čo mňa a slečnu A. (E., volajte ju ako chcete), vohnalo do takmer hodinovej špekulácie nad dnešnými (no vidíte, akurát som sa imbecilne pozastavila nad slovíčkom ktorému nedokážem prísť na meno) životnými princípmi, nad tým, čo tak môže byť dnes skutočne dôležité - či finančné zázemie, či skôr zázemie intelektuálne, duševné, či nakoniec niečo iné. Prečo sú jedni šťastní cestou tamtou, prečo iný tou ("I met her couple of years ago. She was little somebody, disappointed in life. And now? Here she is."). Je ťažké robiť analytika civilizácii, keď sme dospievaním v hi-tech kultúru nabrali do vienka toľko rozmanitých názorov. A že sú pre niekoho spanilými práve skúsenosti a múdrosť, neznamená to, že žije sto rokov za opicami. Čo mi bolo platné dostať do povinnosti preštudovať Životopisy rímskych cisárov? Augusta vidím kráčať všade, kde je to len trocha možné, odporne mi dýcha na krk a spytuje mi svedomie. Vzrušujúce. A znepokojivé. V ktorom veku sa to teraz ľudstvo nachádza, keď štvrtý (piaty, závisí na vašej filozofii) bol najhorší z najhorších? Ach.

Musím tiež povedať, že sa začínam cítiť istejšie v prostredí, ktoré ma posledné dva týždne obkolesuje. Je osviežujúce byť stále zamestnaný vedomosťami generácií, superženami a supermužmi, ktorí zbožňujú svoju prácu a kazia svojim prístupom aj nás, mladších, neskúsených. Správne, pán H. doznal svoje meno keď plný entuziazmu hovoril o klasicizujúcich tendenciách, vzbudil môj záujem a kúštik náklonnosti. Žijem si životom vyčerpávajúcim, no (až na pár detailov zahŕňajúcich bývanie a prácu) taký, po akom by každý (ne)túžil. Cítim sa byť výnimočná medzi výnimočnými, chytrá medzi chytrými. Plná energie a neverím tomu, ako malá udalosť núti osobnosť utekať stále vpred, kým už nevládze.


Je rovnako osviežujúce cítiť sa iný, hoci vás ostatný trocha desia hádkami a riešeniami problémov o ktorých pramálo vedia. Keď viete, že dokážete niečo robiť inak, inak to vnímať a špeciálne: inak sa z toho tešiť, mať radosť z malých vecí tak, ako to nikto iný nedokáže ani vypätím všetkých zmyslov. Och, žehnajme všetkým druhotriednym duchom, i poskokom všemocného Krona, že nám dodávajú síl žiť s okruhom myšlienok, ktoré dokážu robiť svet nenapodobiteľným. Jeho krása spočíva v nás, rovnako jeho existencia či beh osudu. Tak prenádherné je žiť. Beno, kittens, wait for me right where you are. And you A., you know what to do.


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...