Listopad 2010

UNNAMED HP SEQUEL

27. listopadu 2010 v 18:54 | K |  Poviedkárske úvahy
Bude úprimné, ak poviem, že som začala nespočet podobných úryvkov, aby boli nakoniec odsúdené na večne otvorený život, nikdy neuzreli záver ani pointu, či sa dokonca nestihli ani poriadne rozkukať v tomto zvláštnom svete. Mám ale chuť a voľný čas neviem už tráviť efektívnejšie, chcem navyše vzdať hold autorke, ktorá mi darovala detstvo. A tu slávnostne prisahám, že tieto kapitoly budem dopĺňati pravidelne a patrične ich ukončím. Nesúďte ma, aj ja som len urozprávaný a trocha viac kreatívny človek bez publikovateľnej budúcnosti.

Disclaimer: Všetky postavy (až na sestry Bertramové či iné osoby, ktoré si nepamätáte priamo z kníh) tu uvedené sú vlastníctvom Jo Rowlingovej a spoločnosti Warner Brothers. Som vlastníkom len čiastočných práv na príbeh, ktorý sa odvíja od skorších pokusov pod názvom Obežníky z ministerstva. Ďakujem, že zachovávate autorský zákon.
___________________________________________________________________________

Už presne štvrtý rok od víťaznej bitky o Rokfort sa chýlil ku koncu. Nasvedčovala tomu prvá, nesmelá snehová pokrývka i fakt, že sa zamestnanci Oddelenia pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu išli v tomto období pretrhnúť. S vypätím všetkých síl čelili rozšíreným predvianočným krádežiam, napadnutiam a paranoidným strachom, výtržnostiam aj vyhrážkam. Iróniou boli práve nadchádzajúce sviatky, ktoré privádzali muklov i čarodejníkov zo všetkých kútov sveta do nepríčetnosti - hlavne kvôli dlhodobému nedostatku. A Vianoce bez tradícii, na ktoré bolo potrebné mať viac hmotných ako duchovných statkov, pestuje málokto. Celý svet sa z vojny spamätával len pomaly a hoci už by sa zdalo, že je všetko v najlepšom poriadku, toto obdobie dávalo rok čo rok tušiť, že pravda bude zrejme inde ako na strane vládnucich politických reprezentantov.
Oddelenie čarodejníckej spolupráce sa tak podľa rozkazov zoslaných zhora snažilo tutlať nespočetné množstvo malých incidentov, ktoré by mohli vyvolať čo i len najmenšie známky paniky, zatiaľ čo posilnené línie aurorov likvidovali, i toľko rokov po tých strašných udalostiach, posledných a potenciálne nebezpečných stúpencov Temného pána.
Bolo takmer sedem ráno a na Ministerstve Mágie vládol čulý ruch. V malej kancelárii na piatom poschodí však hlava istej osobnej asistentky stále spočívala v stave nepokojného spánku na neodbavenej halde dokumentov a  listov, pod ktorých ťarchou tam pred niekoľkými hodinami klesla. V rovnaký okamih, ako sa slečne Bertramovej prisnila démonická tvár Antonina Dolohova, zaklopala na jej dvere čiasi ruka. Naširoko otvorila oči, aby sa presvedčila, že sa URČITE nachádza v bezpečí známeho prostredia.
"Oh, vďakabohu," nadskočila prudko, pričom sa jej z kolien zniesla spŕška popísaných kusov pergamenu. "Ďalej! Je odomknuté."
Do maličkej miestnosti vošiel, ohlásený svojim dlhým pehavým nosom, Percy Weasley - novopečený šéf a človek, ktorý mal, ako jeden z mála, pre pozíciu vedúceho jedného z najrušnejších oddelení ministerstva najviac potrebných predpokladov - viac odhodlania ako energie a rozumu.
"Pri Merlinovej brade, Eddie!" Keby v náručí neobjímal kožené dosky, určite by bol zalomil rukami.
"Nemaj strach, je to hotové. Stihla som všetky dôležité..." utišovala ho korešpondentka rozpaženými rukami v trocha prehnanom geste. Percy ju však prerušil.
"Potrebujem Harrerov prípad."
"... okrem Harrerovho prípadu," klesla späť do kresla s grimasou zakrývajúcou zahanbenie. To snáď zariadila sama Prozreteľnosť, aby prišiel práve s niečím takým. "Dofrasa, Perce, nehnevaj sa. Sľubujem, že do hodiny budeš mať tú správu aj s obálkou na stole."
"To by som ti radil," súhlasil, lámuc palicu nad tým poľutovaniahodným stvorením. "A toto ti posiela Ronald. Mám pozdravovať." Podával jej ozdobne poskladané oznámenie na smotanovom papieri.
"Nepreháňajú to trocha, len tak náhodou?" zažartovala a otvorila zložené strany s motívom nezábudky. Vo vnútri, Hermioniným úhľadným rukopisom prevedeným modrým atramentom, stálo:

Je nám cťou dať Vám do povedomia narodenie malej Rose Weasleyovej, ktorá uzrela svetlo sveta dňa 5. decembra tohto roku. Srdečne Vás pozývame na nedeľňajší obed, poriadaný 18. decembra, ktorým skromne oslávime vytúžené prvé dieťa.

Nasledovalo 'S pozdravom' doplnené podpisom hrdej matky a kostrbatým 'Ron Weasley'.
"Dopraj im to. Prvé bábätko je zázrak, pri tom druhom už budú viac nadávať ako jasať," poznamenal Percy, sám deň čo deň ničený nevyčerpateľnou energiou svojich dvoch dcér. "Dúfam, že prídeš. Mamka sa teší, otec tiež. Aj Bill," dodal zastretým hlasom.
Chcela mu čosi drzo odseknúť, nakoniec len s úsmevom vyhlásila: "To záleží na tebe a na tom, či sa dovtedy svet nezblázni."
"Harrer. Správa," ignoroval opäť jej žartovný tón a, snažiac sa nepostúpať úradné dokumenty váľajúce sa na každom štvorcovom centimetri, vybaletil z miestnosti.
"Harrer. Správne..." povzdychla, opäť osamotená, a ruky jej zablúdili pomedzi pokrútené papiere. Vytiahla zopnutý spis s niekoľkými listami prevedenými v hrubom schwabachu a berlínskou adresou nemeckého ministerstva. Z hornej zásuvky vybrala jeden z kvalitnejších pergamenov na oficiálne zásielky. Strnulá a bez raňajok, pustila sa do úmorného dobiedzania a rýpania.
Po necelej štvrťhodinke mala prácu hotovú a drzú dosť na to, aby už sa celá táto nemiestne absurdná hra dotiahla do konečného štádia. Jeden by si nemyslel, koľko rozruchu môžu spôsobiť hlúpe kotlíky, keby nebol svedkom podobných doťahovačiek.


DUM DADADAM DUM DADADAMDAM.

27. listopadu 2010 v 11:09 | K |  Letters for Elliot
Drahá Maf,
nedaj sa pomýliť mojim náhlym rozmarom. Avšak dostala som chuť napísať pre zmenu Tebe, po dlhom roku a pol - poďme predstierať, že to bol len veľmi náročný týždeň.
Priznávam, padám a opäť vstávam trocha pričasto, hlavne v poslednej dobe, bez práce a takmer úplne včlenená do muklovského spoločenstva, ktoré je dokonca viac náladové a rozmanitejšie ako som sprvu predpokladala. Desí ma to viac ako rozhorčuje a vo chvíli ako je táto by som radšej prijala prepis ľubovoľne dlhej správy o kotlíkoch a nelegálne držaných kobercoch svojej sestry. Nebudem ale zahmlievať dôvod, prečo som sa rozhodla oprášiť starú korešpondenciu. Ako iste vieš, ku koncu sa blíži veľmi významná éra našej mladosti a ja som veľmi sentimentálny človek, cítim sa lepšie keď o tom môžem povedať niekomu, kto to chápe a kto so mnou prežil roky úskokov a emócií. Mala by som sa už ustáliť, je to ale ťažké - ťažšie ako som si myslela a jediné, čo ma drží nad vodou je fakt, že nie som sama, či sama len s Tebou, lepšie povedané. Vedz ale, že i keď mám dnes nové objekty túžob, zaujímam sa o niečo trocha viac reálne (no prepojiteľné so skromným svetom našich čarov), nikdy nezabudnem na to, akou úžasnou priateľkou a sesternicou si mi bola - vlastne sa práve nevedomky prevteľuješ do bábätka, ktoré nosí moja teta pod srdcom, za to Ti nevýslovne ďakujem. Snáď budem tomu stvoreniu nápomocná, ako si bola Ty mne, keď si mi pomohla pochopiť, že všetko má zmysel, treba ho len hľadať v maličkostiach. A že ak niečo chceš, choď si za tým, no v lete sa radšej drž Testrala pevne, zem pod tvojimi nohami je tvrdá a voda ľadová.


Nebudem rozvádzať svoj rukopis do krajnosti, naše puto je predsa silnejšie ako mnohé iné a Ty aj z mála pochopíš moju úprimnú vďaku a radosť z nového života. Klásť Ti otázky nebudem, veď čo ak budem nútená na Teba opäť nachvíľu zabudnúť, aby som sa lepšie sústredila na zaťažkávaciu skúšku intelektu (prvú z mnoha). Tvoje odpovede by ma len miatli, už teraz som z toho nervózna. Objala by si ale za mňa Veď-Ty-Vieš-Koho - toho s tým najšarmantnejším írskym akcentom? A povedz mu, že ho ľúbim. Rovnako tak Teba. Daj si pozor.

P.S.: Sova ďobe.
Tvoja navždy stratená v núdzovej miestnosti.

LESSON FOR EVERYONE. IT'S MY JOB TO KNOW.

21. listopadu 2010 v 11:07 | K |  Poviedkárske úvahy
"Before I open the fridge - I really need to ask you: are there body parts again in it?"
"Nope."
"Animal parts? Noth-oh. That's a... very nice fake there."
"A very nice what?"
"That painting. On your desk?"
"No. No... I mean. It's an original. The previous owner died for it."
"Well I won't argue with you, of course he did. But that was fifty years ago and it was the author himself. What? Come on! That bloody thing hangs in the National Gallery!"
"Does it?"
"For fuck's sakes. That you solved the Vermeer case doesn't mean you are an art specialist now, are you?"
"Tell me more."
"Apart from your cultural ignorance-oh. Well. First... I can't believe you didn't noticed.
I can smell the turpentine even from here."
"See. I told you it wasn't the homeless guy."
"Second - this masterpiece should be over fifty five years old - the paint should be dry and smooth. Not cold, dank and sticky. And there are some other details."
"Carry on. It's shocking how brilliant you can be."
"The handwriting is well copied, I suppose it was an old, skilled plagiator OR he tried it several times before he did the final piece. But he was in hurry. Could happen that the buyer changed his mind and he had to finish it sooner as he thought, perhaps."
"I don't follow. How can you say?"
"Majority of the painting was done for months - the paint had its time to dry (oil painting has to dry approximately for three weeks). But then here - the right corner. It's a bit blurry, though. That means that it was finished quick and the paint was yet wet when he did the varnishing. He wiped the paint out. And the well finished piece tells me he had sense for detail. BUT, again - the signature is completely wrong. When you put the canvas into the frame it will take about an inch off the original format size. The original painting has its signature hidden from an half beneath the frame. If you would put this one in it, it could be seen whole. And it's a little bit higher as well."
"No doubt you're very sure about yourself."
"Dear Sherlock, I walk by this thing every day - several times. It's my job to know."
"I certainly have to believe you then. Now! - organise the foodstuffs, would you?"


Nepopieram, som patrične hrdá. Nehnevajte sa však na mňa, drahí moji. V slovenčine totiž tieto dialógy nevyzneli patrične arogantne a ja sa potrebujem cvičiť na v poradí tretí test z všemohúcej a trocha ťažkopádnej angličtiny. Lásku a mačiatka.
Na druhú stranu, baví ma to. V hlave sa mi sformovalo šialenstvo, možno vás raz zabaví aj v rozšírenejšej ako dialógovej forme. Teraz už ale bolo dosť hlúpostí, treba sa sústrediť na dôležitejšie veci. Akoby som... skutočne poslúchala svoje svedomie. Nikdy.


PRIATELIA TŔŇOVOU KORUNOU MYSLÍ.

10. listopadu 2010 v 17:46 | K |  Letters for Elliot
Cracks in the pavement
underneath my shoe
I care less and less about it
and less about you
No one else around to look at me......
So I can look at my shadow
as much as I please
Space around me
where my soul can breathe
I've got body that my mind can leave
Nothing else matters I don't care what I miss
Company's okay, Solitude is bliss

- Tame Impala: Solitude is Bliss

Drahý Ten, ktorý mi drží palce,
nebudem sa tentokrát tázať ja, že prečo sme sa ešte nad naším priateľstvom nepozastavili. Potom mi však došlo, že medzi nami je už dlhé roky niečo viac, niečo malé, čo by sa ľahko vošlo do hansomu bez bočných dvierok.


Priateľstvo Ti je však vec strašne záludná. Zažívam v tejto veci deň odo dňa sklamanie za sklamaním a keď už si myslím, že ma nič neprekvapí, zobudím sa do nového dňa plného nových podvodov. Pred dvoma rokmi už som ale konečne otvorila oči a ľudí, ktorý ma svojimi životmi podvádzali najdlhšie, som prestala nazývať priateľmi, ostalo formálne "spolužiačka zo základnej školy". Vždy som cítila, že to asi nie je v poriadku, keď Ti niekto, kto s Tebou pretrpel najhoršie časy psychošikany, pripomína Tvoje chyby, smeje sa Ti do tváre zatiaľ čo Ty si myslíš, že sa smeje s Tebou, a keď Ti niekto taký otvorene ukáže, že si v jeho prítomnosti menejcenný nech sa deje čo chce. Spätne sa obzerám za tými časmi, myslela som si, že som asi šťastná, že mi asi nič nechýba, známky mám dobré, šikovná som dosť a kamarátov mám za dva tucty. Ale kto je to kamarát, priateľ. Vieš, možno sme mali ostať malými nevyzretými, bez sociálneho a intelektuálneho zaradenia, možno sme nemali dospieť do tohto štádia. JA som nemala. Lebo oni sú stále taký aký boli, len možno trocha viac samopašný, zarastený, panovačný, boh im žehnaj aby by im do nosov nenapršalo. A potom sa bolestne čudujú, keď si s nimi nemám čo povedať, keď mlčím a oni sa neovládajú - opovrhnutie, nepochopenie, to je všetko, čo mi ostalo z toho klenotu, za ktorý som ich pred niekoľkými rokmi považovala. Ťažko sa bude filozof cítiť prirodzene obkolesený legionármi.

Lenže našťastie je človek predurčený k tomu aby, čím vyššie speje, si hľadal priateľov vždy nových a nových, stále z užšieho kruhu záujmov, takých, s ktorými sa dokáže všetkému tešiť. Nikdy nebudú bezchybný, snový, treba trošku zmierniť kritériá čo ma zrejme rozčuľuje najviac, ale nie som žiadny Prométheus aby som sa hnala za hrsťou hliny.


Tak Ti poviem: osobne si myslím, že po láske je priateľstvo ďalším druhom strašnej zrady, lebo NIKTO Ti nie je ochotný povedať do tváre pravdu, aj keď tvrdí, že je k tebe úprimný, k tebe k tebe a k nikomu viac, len tebe. Ťažko sa popisuje tento pocit straty, lebo aj keď Ti rozum tvrdí, že je to tak lepšie ako sa dávať klamať duchom neprítomným človekom, ktorý zbystrí až keď je reč o jeho živote, odpovedá hej? na príbehy, na ktoré si tak hrdý a štyridsaťkrát Ti zopakuje, že čaká na niekoho iného, že s Tebou sa proste nechce baviť a nechce s Tebou ísť hodinu domov autobusom, pretože by prečerpal únosnú kvótu zdvorilostných fráz, aj napriek tomu je srdce trocha zmätené, lebo si akosi stále pamätá tie pomerne šťastné hoci rozpačité naratívne scény z vianočného posedenia, prírodopisu a branného cvičenia. Prepáč, radšej zranená ako klamaná.

Nemôžem inak, ako že Ťa zbožňujem, nenechaj ma v tom...
Tvoja totálne dezorientovaná školáčka

POHLEĎ NA SKÁZU. DOTAZNÍK OD POLLY.

6. listopadu 2010 v 12:19 | K |  Abeceda
Slečna Polly mala plodnú, slečna nás chce dostať za mreže.
Z dôvodu časovej tiesne zrejme nebudú odpovede rozvedené do najkrajnejších extrémov ako to mám rada, ale predsalen som neodolala, pretože takýchto dotazníkov je na blogoch málo - myslím tých, od blogerov pre blogerov v zmysle tom, že by sa o sebe navzájom aj radi niečo dozvedeli a nie len vypĺňali tie typu koľkojehodín-čosiprávemyslíšakniečo. Takže zvysoka, prepáčte za výraz, seriem na pravidlá AK, stejně sú už kadejak prešpekulované (pozn. aut. kurzíva = odkazy na fotky slash obrázky slash iné odkazy).

Part I. ZÁVISLOSTI - Vymenujte 3 životné závislosti
1. BRITSKÉ SERIÁLY
Nezáleží na tom, či BBC, či ITV, či dokonca Channel 4. Proste to musí byť ten humor a tá kvalitka. Zistila som, že iné, až na americký Lie To Me a Myšlienky vraha, sledujem už len málokedy a čisto z nedostatku iných zdrojov. Ak nejde inak, pustím si svoje obľúbené anglické zas a znova. Mighty Boosh som ku príkladu videla trikrát prvú a druhú sériu, tretiu štyrikrát, Spaced štyrikrát a Black Books asi päť každú sériu, rovnako tak FM. Libujem si aj v dokumentoch, pretože tie sú od ostatných na úplne inej úrovni a chce sa mi z nich v dojatí plakať (napr. Dítě naší doby ma zabil). Najnovšími úlovkami je nižšie recenzovaný Grandma's House a obnovenie obľúbeného pop kvízu, tiež sa konečne chystám na Sherlocka Holmesa. Toto sa neskôr, ako budete môcť postrehnúť, odrazí aj na jednej z mojich úchyliek :D

2. BLOGOVANIE
Chcela som napísať internet všeobecne, ale predsalen pri ňom sedím hlavne kvôli Elliotovi a missouton. Písať ma baví, hoci v poviedkach ako takých si nevediem najlepšie, pretože často postrádajú pointu, alebo sa v polovici dostanem do úplne inej roviny než som chcela. Dávať na...er... obrazovku svoje úvahy je ale zmysluplnejšie pre snílka ako ja a komunita mi skýta aspoň akú-takú socializáciu v mojom inak bezútešnom živote :D Teší ma každý váš komentár, zakaždým, keď zistím, že nie som jediná k trpí tou či onou vadou sa usmievam a mám radosť z toho, že ju máte vy. Navyše teraz, keď som objavila Tumblr mám vo svoju prácu ešte väčšiu dôveru, keď viem, že sa jej dostane pozornosti.

3. PHOTOSHOP
Nie, že by ste si tejto deformácie už neboli všimli. Pred PS-kom sedím pravidelne každý týždeň aj pár hodín, no nie vždy z môjho trápenia vzíde hotová vec. Pre niekoľkými rokmi som sa ho otvorene bála, pracujúc v nešikovnom Photofiltri, no ako náhle som sa s ním naučila pracovať, hneď ako som sa s ním zžila, nedokázala som si bez neho predstaviť svoj tvorivý život. Žiaden by zrejme nebol. Pretože som rodený nepriateľ lepidla a nožníc, je to na moju obľúbenú kolážovú činnosť priam dar zoslaný prinajmenšom z nebies.

No a samozrejme aj môj miláčik, takzvaný domáci, nazvaný na počudovanie Brit, aj keď sa jedná o nemeckého ovčiaka. A stvorenie, ktorého svetlohnedé oči si vás dokážu získať, pohľad, ktorý na mňa zatiaľ žiadne iné zviera nenahodilo.

Part II. ÚCHYLKY - Vymenujte 3 životné úchylky
1. BRITSKÁ ANGLIČTINA
Správne, presne toto je ten bod, ktorý sa odvíja od nezdravo nadmerného sledovania jedného druhu programov (práve som sa v šoku strhla, že nemám stiahnutý posledný diel Never Mind The Buzzcocks). Začalo to niekde v dobách temna, zrejme pri nejakých starších titulkovaných filmoch, tiahlo sa to od Midsomer Murders cez Lost In Austen a Cranford, až do podoby dnešnej, chorobnej. Nedokážem pochopiť nikoho, kto nemá tento akcent rád. Aj ja mám niekedy problém s odpočúvaním, ale práve tento druh angličtiny má košatý rodokmeň rôznych nákazlivých slov, ktoré som nedopatrením začala používať aj v hovorenej slovenčine (bollocks, bellend, ballbag). Ako zlé je to? Veľmi.

2. CHLAPI V DOBOVÝCH KOSTÝMOCH
Ha hahaha. Tak veru. Čo som sa začala orientovať aj týmto smerom, podnietená hodinami dejín na strednej a Pýchou a Predsudkom v ruke, nemôžem na džentlmenov rôzneho druhu dopustiť. Som schopná zbožňovať ako barokových (Dominic Cooper alias Charles Gray v The Duchess) tak favoritov viktoriánskych (Simon Woods alias Mr. Bingley či Henry Harrison), edwardiánskych, aj tých aktuálnejších a zašlých v rokoch 60-tych a 70-tych (Mikey Lang z Taking Woodstock). Dnes, keby neboli strihy oblekov tak patetické, si ma dokáže získať niekto minimálne vo fraku. Možno to nie je módou ako hlavne chovaním a etiketou, ale v dnešných dobách musím minimalizovať nároky :D

3. HUDBA
Schválne som ju nezaradila medzi závislosti z toho dôvodu, že ak som ja posadnutá istým druhom hudby, či práve konkrétnou kapelou, dokážem ju stalkovať fakt vytrvalo. A s tým, čo počúvam ja sa o niečom inom ako o úchylke hovoriť nedá. Your arguements are invalid.

Part III. ZBIERKY - Vymenujte 3 vlastné zbierky (alebo proste toľko, koľko ich máte)
1. KOMIXY
Tak, tušiť ste to tušili a v jednom z článkov už som zverejňovala svoju Wolvi / Hellboy zbierku. Od tej doby sa však krásne rozrástla a ja sa môžem pochváliť už zbierkou v progrese, nielen začínajúcou. A ako správny fanúšik sa jej hodlám venovať aj naďalej a momentálne zháňam nové čísla Dark Wolviho, pretože ten jeho fagan je akosi viac vtipný ako on sám.

2. PLATNE
Nie je to čisto moja práca, väčšina patrí ešte rodičom - áno, počíta sa do nej aj rozsadnutý Jimi Hendrix. Keď mi ale dovolili presťahovať gramec do svojej izby, začala som dopĺňať repertoár, ktorý sa rozrástol o takmer 6 nových albumov. Vinyly majú svoju dušu, svoju charakteristický vôňu, ktorou napáchne celý dom po chvíľke hrania a nesporne tak dotvárajú tú pravú atmosféru hudby samotnej. Musím sa pochváliť predovšetkým takmer kompletnou diskografiou The Doors, ktorú si otec strážil ako vlastné deti, všetky sú v úžasnom stave aj s originálnym plastovým obalom a ja som hrdá na to, že ich môžem opatrovať naďalej. Rovnako sa snažím rozširovať svoje CD vlastníctvo, ale stojan čítajúci 11 albumov a 4 soundtracky sa za zbierku zatiaľ považovať nedá.

3. FILMOVÉ PLAGÁTY
Je ich pomerne málo, ale na bežnú domácnosť zasa nepomerne veľa :D Až však konečne nájdem spôsob akým si zarábať (kam sa podeli všetci ľudia, ktorý sa mi sľubovali ozvať?!), obohatím aj túto neplánovanú zbierku o nové kusy. Hlavne keď Terryho ponožky ponúkajú toľko rôznorodých a prenádherných diel. Najradšej mám samozrejme tie klasické, neprešpekulované - maľované či kreslené, sieťotlačové alebo ofsetové a litografické. Z tých novších hlavne plagáty štúdia Najbrt. Ja som zatiaľ vlastníkom piatich kusov - Ve spárech upíra, Nosferatu, originál Indianu Jonesa a poslednej krížovej výpravy z roku vydania filmu, no a na záver, ale rozhodne nie ako posledné Pelíšky a Pupendo. Plastovú lyžičku mám v láske zvlášť a budem sa o ňu biť ak bude treba.

Takže, ja bežím, zhliadnuť ďalšiu časť jednej zo svojich závislostí a vy, mne a Polly blízky, čo ste sa do toho nepustili, urobte tak ak vás také veci bavia a možno zistíte, že nie ste až tak čudný, ako ste si to pôvodne mysleli :D Howg a autorke ďakujem ;-) P.S.: Ospravedlňujem sa, že som fotky nijak zvlášť neupravila, ale nebol čas.


ALMA MATER vol. II

4. listopadu 2010 v 17:34 | K |  Letters for Elliot
Drahý Elliot, či čo si to,
možno sa začudovane otázaš, prečo ten titulok. Dnes som totiž už oficiálne, tak ako som si myslela, že už to viac oficiálne nepôjde, členom univerzitnej obce, čerstvo vyimatrikulovaná. Spätne si to celé premietam. Aula plná takmer sto dvadsiatich... niečoho ako nedočkavých dospelákov, všetci stoja, rektor si sadá, hrá štátna hymna, nikto nedýcha, všetci sú strnulý tvárou, telom i mysľou a mne sa Ti chce strašne smiať. Sto tmavých hláv predo mnou sa nevychýli na milimeter z osi. A ja sa smejem. Po slávnostnom príhovore tá veľkoleposť doľahla ovšem aj sem, drahý, nemýľ sa, môj sklon k precitlivenosti je pevne vrodený, všetky obrovské momenty seba sa vnímam ešte monumentálnejšie. A myslím si, že mi to na niečo bude. No, na dve veci. Ale teraz už mám osvedčené, že Katarína Albo studiosorum ordinariorum inscriptam Facultatis supradictae Almae nostrae Matris Comenianae studiosam esse factam.


S: I mean what the... 'Welcome you to Cloud City... where all the girls are so pretty and all the boys are so high...' or 'There's party in my head and noone is invited'... 
E: Er, that's one of mine actually.
S: Please don't try to tell me you were sober or something.
J: *laugh* 
S: Is that really so funny?
J: What? Eds... stoned?
S: But the lyrics are complete bollocks!
J: So? She's a natural. You know... even the grass itself was grown from her... tears.

Súčasťou prodekankinho záverečného prejavu bolo čosi o tom, ako si máme vážiť nadobudnutých vedomostí a ako poznanie je jediným skutočným pokladom ľudskej civilizácie. Hoci dojímavé, jediné, na čo som bola schopná myslieť bolo, kedy teta vyskočí s "Lol, JK" na perách. Ja to viem, ty to vieš - že tento fakt je prostý a nepriestrelný. No povedzme si pravdu, koho dnes budeš takto poučovať pred nástupom na vysokú, keď už sa tam mnohí ženú len kvôli rodičom, titulom, z prdele.


Rovnako nám prízvukovala, v súvislosti s dnešným smutným výročím ľudskej hlúposti, aby sme vzdelávali seba, aby sme vzdelávali i druhých - aby aby, aby sme ako národ, ako ľudia bez rozdielu už nič podobné nedopustili. Hups, kde máme pozornosť tých, čo by sme ich mali poúčať, robiť im radosť z nových poznatkov, očarovať ich myšlienkou čistou a osobitou? Veď už ani moja šestnásťročná sestra nie je schopná, či ochotná (či to je jedno) zbystriť pozornosť pri mojich prejavoch. Ak sa ovšem nejedná o nenáročné fakty o bratislavskom Subway či večere v mekáči. Nehnevajte sa, ale kto ju takto spustošil?

Ale buďme k sebe úprimný, kto som ja aby som poúčala všetkých tých subjektívnych jedincov s vlastným mozgom, vlastnými poznatkami vlastnej generácie. Ja len... že mi je ľúto za tým, ako sme bývali jasný, jasne intelektuálny. Veď ty vieš, nie že by si tam nebol a nevidel to.

Tvoja popravená mníška myšlienkovej psychadélie

Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...