nebudem sa tentokrát tázať ja, že prečo sme sa ešte nad naším priateľstvom nepozastavili. Potom mi však došlo, že medzi nami je už dlhé roky niečo viac, niečo malé, čo by sa ľahko vošlo do hansomu bez bočných dvierok.
Priateľstvo Ti je však vec strašne záludná. Zažívam v tejto veci deň odo dňa sklamanie za sklamaním a keď už si myslím, že ma nič neprekvapí, zobudím sa do nového dňa plného nových podvodov. Pred dvoma rokmi už som ale konečne otvorila oči a ľudí, ktorý ma svojimi životmi podvádzali najdlhšie, som prestala nazývať priateľmi, ostalo formálne "spolužiačka zo základnej školy". Vždy som cítila, že to asi nie je v poriadku, keď Ti niekto, kto s Tebou pretrpel najhoršie časy psychošikany, pripomína Tvoje chyby, smeje sa Ti do tváre zatiaľ čo Ty si myslíš, že sa smeje s Tebou, a keď Ti niekto taký otvorene ukáže, že si v jeho prítomnosti menejcenný nech sa deje čo chce. Spätne sa obzerám za tými časmi, myslela som si, že som asi šťastná, že mi asi nič nechýba, známky mám dobré, šikovná som dosť a kamarátov mám za dva tucty. Ale kto je to kamarát, priateľ. Vieš, možno sme mali ostať malými nevyzretými, bez sociálneho a intelektuálneho zaradenia, možno sme nemali dospieť do tohto štádia. JA som nemala. Lebo oni sú stále taký aký boli, len možno trocha viac samopašný, zarastený, panovačný, boh im žehnaj aby by im do nosov nenapršalo. A potom sa bolestne čudujú, keď si s nimi nemám čo povedať, keď mlčím a oni sa neovládajú - opovrhnutie, nepochopenie, to je všetko, čo mi ostalo z toho klenotu, za ktorý som ich pred niekoľkými rokmi považovala. Ťažko sa bude filozof cítiť prirodzene obkolesený legionármi.
Lenže našťastie je človek predurčený k tomu aby, čím vyššie speje, si hľadal priateľov vždy nových a nových, stále z užšieho kruhu záujmov, takých, s ktorými sa dokáže všetkému tešiť. Nikdy nebudú bezchybný, snový, treba trošku zmierniť kritériá čo ma zrejme rozčuľuje najviac, ale nie som žiadny Prométheus aby som sa hnala za hrsťou hliny.
Tak Ti poviem: osobne si myslím, že po láske je priateľstvo ďalším druhom strašnej zrady, lebo NIKTO Ti nie je ochotný povedať do tváre pravdu, aj keď tvrdí, že je k tebe úprimný, k tebe k tebe a k nikomu viac, len tebe. Ťažko sa popisuje tento pocit straty, lebo aj keď Ti rozum tvrdí, že je to tak lepšie ako sa dávať klamať duchom neprítomným človekom, ktorý zbystrí až keď je reč o jeho živote, odpovedá hej? na príbehy, na ktoré si tak hrdý a štyridsaťkrát Ti zopakuje, že čaká na niekoho iného, že s Tebou sa proste nechce baviť a nechce s Tebou ísť hodinu domov autobusom, pretože by prečerpal únosnú kvótu zdvorilostných fráz, aj napriek tomu je srdce trocha zmätené, lebo si akosi stále pamätá tie pomerne šťastné hoci rozpačité naratívne scény z vianočného posedenia, prírodopisu a branného cvičenia. Prepáč, radšej zranená ako klamaná.
Nemôžem inak, ako že Ťa zbožňujem, nenechaj ma v tom...
Tvoja totálne dezorientovaná školáčka
Komentáře
1standyb | Web | 10. listopadu 2010 v 17:58 | Reagovat
K....mozem ti na to jedine povedat len to ze suhlasim s kazdou tvojou vyslovenou myslienkou..donedavna som to tiez prezivala a este aj preziat budem...mama pocit akoby sme boli uveznení v nejakej slučke kde musis prezivat stale to iste do okola...ako fazy...teraz je obdobie stastia, lasky, sklamania,bolesti, snaha zabudnut, snaha opat niekomu verit...
2Loooki | Web | 14. listopadu 2010 v 0:58 | Reagovat
Od odseku Tak Ti poviem: ... ti poviem, len toľko, to si prišla na to až teraz? Nebudem ti tu písať slova útechy, lebo je to tak a útecha ti nepomôže :/
[2]: Bohužiaľ nie až teraz, ale Téma týždňa mi dala priestor sa nad tým trocha komplexnejšie zamyslieť. Útecha zbytočná, pravda. Každopádne ďakujem :)
4Polly | Web | 14. listopadu 2010 v 12:12 | Reagovat
:) chapem, suhlasim, aj tak mam rada priatelov, lebo vzdy tu nejaki budu, aj ked kazdu chvilu ini... a to je asi jedina istota, ktoru v nich mas, ale ked sa s tym zmieris, tak to priatelostvo nakoniec aj beries xD ..
Pravdu - po většinou však pouze tu, která je pro nás onou hořkou a nejkrutější, nikoli onu, co by ti pověděli druzí na něco pozitivního, ti obvykle do očí vmete pouze ten, pro kterého mnoho neznamenáš a nemá tě zrovna v lásce a nesdílí vůči tobě kladné sympatie. I když je pravdou, že toto je pouze můj osobní "příspěvek". O životě toho vím asi jako Hurvínek o Harry Potterovi, který teprve vystrčil nos ze svého příbytku a snažíc se postupně objevovat onu realitu a pravou tvář světa, tudíž se na nějaké rady v oblasti přátelství a podobného raději vykašlu, a radit nechám zkušenější. Nevím co víc říct, snad jen, vytrvej?
K....mozem ti na to jedine povedat len to ze suhlasim s kazdou tvojou vyslovenou myslienkou..donedavna som to tiez prezivala a este aj preziat budem...mama pocit akoby sme boli uveznení v nejakej slučke kde musis prezivat stale to iste do okola...ako fazy...teraz je obdobie stastia, lasky, sklamania,bolesti, snaha zabudnut, snaha opat niekomu verit...