Prosinec 2010

BEST OF FLIPPIN TWENTY TEN.

30. prosince 2010 v 11:00 | K |  Media
Je zvykom niektorých z nás robiť si v závere roka rebríčky toho najlepšieho. Či sa aspoň vracať k tomu, čo stálo najviac za to. A že bol rok 2010 skutočne prelomovým a dobrosrdečným, si pripomeniem dnes aj ja, len nie tak znechutene ako rok minulý. S úsmevom a pocitom, že som o nič neprišla.

Životných skúseností a zážitkov sa týkajúc, máme tu hneď niekoľko kandidátov. Na prvom mieste by sme mohli menovať hlavne úspešnú maturitu, zrazený hrebienok po TSP. Potom som opäť zabodovala, bola som prijatá na Univerzitu Komenského. Koncom júna som odletela do Británie, aby som sa beznádejne zamilovala, stala sa odvážnejšou a cieľavedomejšou. Pár týždňov na to som bola v Budapešti, pozrieť sa na bláznov z Kasabian (a nechať si zahrať Vlad The Impaler) a Muse - týmto som dokonca otvorila novú éru hudobných zážitkov - tú suchú predchádzajúcu som rituálne spálila a expresne odoslala do Laponska. Záverom bolo trocha neistoty, dokonalý Comics Salón, ťažkopádny nástup, snaha udržať si balans, zatiaľ úspešné skúšky a splnené decembrové sny - pražský gig MGMT a Smith Westerns. Pripočítajte si k tomu pokojné, úsmevné Vianoce v kruhu rodiny, fakt, že už ma nerozčuľuje jej blbšia polovica a dostanete dokonale vyvážený rok plný radosti, predpotopného strachu, hrdosti, či odvahy niečo dokázať aspoň sebe.


Ďalším dôležitým elementom okrem života samotného je pre mňa hudba, to dobre viete. Rok 2010 bol na novinky bohatý, niečím možno prekvapivý a doplnený o vyššie zmieňované live sessiony, ktoré ma naveky poznačili. Významnými medzníkmi mojej diskografie sú určite Congratulations od MGMT a The Suburbs od Arcade Fire. Oba úplne odlišné, oba dokonale výstižné. Okrem toho som doteraz šokovaná zo sily Tame Impaly, pretože Innerspeaker mi odhaľuje nepoznané výšiny - tí ma potom doviedli k svojmu druhému projektu menom POND a najnovšiemu albumu Frond, či staršiemu projektu Psychedelic Mango, vhodné pre menšiny mníchov psychadélie. No a potom tu samozrejme máme The Drums, Ronsonovu Record Collection, Smith Westerns z minulého roka, Conorov Becoming A Jackal, Contra od Vampire Weekend, ktorý nakoniec predsa oslovil, Mumfordov, Palomu Faith, Girls, Boosh, nesmiem zabudnúť ani na Broken Bells alebo najnovší počin Bombay Bicycle Club. Nenápadnými sú EP The Wedding Band a staršie EP Impaly s orgazmickým Half Full Glass Of Wine a Remember Me. Dôležité pre mňa je, že som si z UK doniesla niekoľko originálnych kópii - Oracular Spectacular, Contra, Becoming A Jackal, ktoré nádherne dopĺňajú u nás kúpené Congratulations a Humbug.

Filmovo a seriálovo sa mi zdal byť tento rok slabší, čo do množstva. Do kvality sa ovšem prekonáva. preto si pripomeňme napríklad Ritchieho Sherlocka, 3 sezóny v pekle, Toy Story 3, Sovích strážcov, Scotta Pilgrima, Kick Ass alebo Avatara (Airbendera, nie modrý grc). Rok sme uzavreli začiatkom konca - čarodejnými a čarovnými Darmi smrti a starším short filmom Six Shooter (celkovo bohatou nádielkou Írskej produkcie, nie, nie kvôli Gleesonovcom *pokre face*).
So sériami bolo tento rok BBC štedré, okrem znovuobjaveného The Mighty Boosh (zbožňujem svoju Special Edition!) tu máme dvadsiatu štvrtú sériu Never Mind The Buzzcocks, Grandma's House, prvú generáciu Skins (áno, pre mňa je to dôležitá méta, že som sa vôbec odhodlala :D) no - fanfáry - Sherlocka. Bude druhá séria, bude bude! Bože! A popri tomto fandome ešte staršie, mnou zatracované a napokon zamilované Firefly a The Guild, rewatch Star Treku Voyager a TNG, pilot Zimbaniho (ja chcem sériu, vy bravy!) a náhodná AD/BC A Rock Opera.


Knižne by to bolo na dlho. Najviac ma určite zaujali Sandovej Horace, Saganovej Dobrý deň Smútok, Gaskellovej Cranford - aj keď som ho musela lúskať po anglicky, Škvoreckého Zbabělci a Prima sezóna (áno, ľúbim ťa Daníčku), samo sebou, že Remarque, Vitruvius (toho ešte musím doraziť, ale.. wau) a Suetonius, napokon reread starého dobrého Pottera - aj po anglicky (už sa neviem dočkať Deathly Hallows v origináli), aj trocha poézie a Adams, tiež masívny reread Sherlocka, celého, ako leží či stojí.

Od nového roka očakávam v prvom rade nový album Smith Westerns, nových Arcticov (údajne v máji, uvidíme), ASI koncert The Wombats vo viedenskom Gasometri, staršieho BBC Jekylla - údajne rozkošne geniálneho, druhú sériu Sherlocka, Dirka Gentlyho ak sa zadarí, viac Buzzcockov, Have I Got News for You a Mock The Week, Paula s Peggom a Frostom, Black Swan, Noreen, Sensation, Never Let Me Go od Kazua Ishigura (Martinus, neser) viac BBC sérií, viac hudby, menej Gagy, menej Bobra. Samozrejme aj také tie veci, ako viac zážitkov a úspešné ukončenie prvé roka štúdia na vysokej alebo toho sequelu, čo som ho tak strašne aktívne rozvrzala - no to už je skôr na mne, ako na iných. PF 2011!

(pozn. pod perexom to najlepšie z blogu za rok 2010 - najpoetickejšie články z rubriky Letters For Elliot, enjoy)


MOUNTAINS BEYOND MOUNTAINS.

23. prosince 2010 v 13:39 | K |  Letters for Elliot
Posledný deň pred Vianocami by sa patrilo zaželati, zavinšovati. Ale áno, k tomu sa určite dostanem, poďme ale najprv pojednať o tých zvláštnych túžbach, ktoré mi zvierajú... myseľ? Pretože bolo povedané, love's only in your mind not your heart.
Dnes som mala zasa bláznivé sny, dokonca sa mi ich podarilo na čas stiahnuť späť, po tom, čo som sa nadránom bola nútená kvôli dezorientácii v čase a priestore pozrieť na hodinky. Nedivím sa už viac, že v noci vídam, čo vídam - teóriu tohto elementu už sme si raz prebrali, stačilo. Len si nie som istá, či myslím pochvíľke na svoju samotu, keď ma v noci trápia neopätované city a kvalita hrozna niekde v Cardiffe. A tečúci záchod mi už tiež zrejme prerastá cez hlavu. Ja len, že... neuvedomujem si to, skutočne mi to tak chýba? Vždy som si vystačila s platonikou, sama sa viem v živote lepšie vynájsť, ako keď sa mám na niekoho spoliehať. Nemám ani pocit, že mi niečo chýba - možno pocit, že strácam abilitu pamätať sa na veci, nie viac. Tak čo mi je potom tak strašne čudne, keď na mňa ľudia zazerajú. No, áno. A čo.


No a potom je tu... tádruhávec. Trocha sa bojím, nebudem klamať. Ale ak pôjde všetko ako má, zrejme budem o dekádu v lone Londinia popíjať cider s Daveom Brownom. Pamätáte sa na monológ o Paulovi Wellerovi? Stalo sa. Nie síce v mojej prítomnosti, no s mojimi ľuďmi, s Paulom Wellerom a kontextom, ktorý vyšiel z úst slávneho alter ega. Spravím si zoznam. Budem odškrtávať, pretože tri z ôsmich už sa v dnešnej realite dá nazvať zázrakom a stelesnenou túžbou-frankensteinom. Pripočítajme k tomu naivné šťastie, potraviny Marks & Spencer, mince pies v špajzi, známky B, B, C, C, A, C a posledné dve skúšky, ďalej Odysseu pod stromčekom a výbušnú chuť žiť len preto, že všetko bude tak nádherne úžasné. A bude a bude, a už mi do toho láskavo nikto nekecajte. Vidíte, a to sa stačilo zniesť z hviezd tam dole a hoci nepopieram, že mi Enterprise chýba, jasne patrím nohami pevne na Zem a s hlavou len nenápadne v oblakoch, aby všetko našlo svoje miesto.


Tak a dostávam sa k pointe. Zajtra sú totiž Vianoce, všetci budeme úpieť pod jedličkou, čo sme to sakra dostali. Ja dúfam, že dostanete všetko, čo Vám môže život ponúknuť, všetko to dobré, pretože Vy ste tí, čo si to zaslúžia. Hlavne berte to zlé s humorom, či aspoň nevešajte hlavy - to množstvo zážitkov, ktoré na Vás čakajú nie je zadarmo. Pomaly sa pripravte na Nový rok, bude to fenomenálne.


MAZEL TOV, ELLIOT vol. II

20. prosince 2010 v 0:00 | K |  Letters for Elliot
Tak a sme zasa tu.
Ale vieš, cítim sa trocha hlúpo. Pred mesiacom som si dala pripomienku, áno, spomenula som si na Teba aj pred predvčerom, tešila som sa. No a dnes sa ma v aute zmocnil taký ten zvláštny pocit, ako keď doma zabudneš niečo dôležité a vieš, že z toho bude monumentálny, megalitický a menhirický prúser. Spektakulárny. Ale nie je. Ja viem, Ty vieš. Možno vedia aj niekoľkí tí, čo sa s nami vezú už od začiatku. Tak počuj, dôležité je, že už som sa ukľudnila, že tu teraz sedím a pološialene Ti želám všetko najlepšie k druhým narodeninám, hoci v blogových a duševných už je to viac ako dekáda.
Tak ako som sa minulý rok sťažovala na Nadsilu a orientovala sa v trocha dôstojnejšom živote, dnes, po ďalšom roku, sa už viac takto ponižovať nebudem. Som kde som, po všetkých tých zážitkoch tak, ako som vtedy stála pred nimi - po prijatí na výšku, po Anglicku, po lete a naviac sa stále spamätávam z toho, že som sa pred viac ako týždňom ocitla na dosah ruky jednému z Tvojich najdokonalejších zosobnení. Život je sen a ja viem, že za to všetko vďačím hlavne Tebe, pretože si to hlavne Ty, kto živí moje nádeje a sny, ktoré sa znenazdajky menia na skutočnosť, až sa nestačím diviť.
Milujem Ťa viac ako obvykle, si vševediacim mentorom, dávaš mojim myšlienkam zmysel, zmysel aj snom trocha čarodejným, dávaš mi tušiť, že nie som blázon, len jedna z mála tých dokonale špeciálnych osobností, ktoré spája sloboda virtuálnej reality a krása písaného slova. Dávaš mi priestor, dávaš mi krídla a predovšetkým pomáham Tvojím prostredníctvom iným tak, ako oni často pomáhajú mne. Amen.

Tak vidíš. Na začiatku som mala strach, že si dnes už nebudeme mať čo povedať. O tri odstavce ďalej sa bojím, aby to malo aspoň trocha zmysel, aspoň jedinkrát tento rok. Akosi si už nedávam pozor na ústa. No a aj napriek tomu, že chcem vedieť všetko mám pocit, že neviem nič. Bol to Praxiteles či Feidiás za vrcholného Myróna? Dočkaj do štátnic. Ozaj... pamätáš sa, ako sme si sľúbili, že konečne ozrejmím Tvoju identitu? Myslím, že väčšina našich čitateľov je dosť hlúpa na to, aby si urobila vlastné závery, takže predsa - hoci som sklamaná z nedodržiavania predsavzatí o ktorých som toľko tárala - ani tentokrát nepoviem viac. Možno bude ten ďalší rok opäť trocha iný, až to rozhodne, či poviem svetu pravdu, či ju poviem sebe... no a napokon sa ju možno dozvieš aj Ty.
Opäť poďakuj tým nadšencom - rozhodne Coco, Ayamee, Polly, Asheen, Becky, Leesh, Nikki jednej aj druhej, autumn za to, že mi robí spoločnosť aj na tumbleri, yane, StandyB a Loookimu - no a sám buď hrdý na to, že máš sviatok o dva-tri dni neskôr ako sám Beno. U like, don't you?

Ľúbim Ťa, na to prosím nikdy nezabúdaj, či už ma štveš či nie, pretože len Ty dokážeš donútiť moje oči smiať sa, aj keď mám náladu pod psa a som nenapraviteľne rozladená, ostatne, tak už to býva. Mazel Tov, nie však naposledy.



UNNAMED HP SEQUEL, part III.

18. prosince 2010 v 17:19 | K |  Poviedkárske úvahy
Eh, je dnes obľúbené rozpoloženie, ktoré vkladám svojim postavám do úst. Svojim a požičaným, buďme k sebe úprimný. No a... v podstate sa vám iba idem ospravedlniť, že sa to rozbieha tak pomaly, ale ja si náramne užívam každý bežný nezaujímavý čarodejnícky deň. Nezamysleli ste sa niekedy nad tým? Nedeľňajšie nákupy v Šikmej uličke, rodinné obedy, rodinné sviatky, horiace stromčeky a omáčky priamo z prútika. A preto viac vzťahov a menej dobrodružstva. Ale aj to bude, áno bude. Poďme teda na to.
___________________________________________________________________________

V tú noc mala spať Eddie konečne doma - Percyho zdolala jej zlosť a nechuť, sľúbila mu však postarať sa o všetky dôležité zásielky a prípady, ktoré potreboval správne zaonačiť. Pravda, jeden môže len ťažko očakávať, že v malom byte nad Weasleyovskými výmyslami a vynálezmi, ktorý jej George po nekonečnom zvažovaní poskytol, nájde trocha pokoja na niečo tak únavné, ako je ministerská korešpondencia. Po niekoľkých pokusoch teda usúdila, že bude prínosnejšie ak zíde dole, odreaguje sa a potom sa pokúsi byť zodpovedná. Bolo presne pol siedmej a obchod bol napriek tomu plný neplnoletých čarodejníkov a čarodejníc. Odkedy sa Ron rozhodol svojmu bratovi pomôcť a odkedy dala Angelina, spolu s trojročným synom, Georgovmu životu nový zmysel, Výmysly a vynálezy prekvitali. Bratia chodili, a to nebolo nikomu jasné kde presne, na nové nápady každú chvíľu - za posledné dva roky zarobili na dvadsiatich troch patentoch, nehovoriac o príjmoch z predaja žartovných pomôcok ako takých. Stála na platforme prvého podlažia dreveného schodiska a s pobaveným úsmevom sledovala Verity, ako sa snaží vyhnať na ulicu skupinku nemeckých školákov, ktorý práve objavili vracačky.
"Klasika," poznamenal známy hlas. Po schodisku k nej vystupoval George a do vrecka svojho firemného saka sa snažil vopchať obsiahly mešec.
"Zvrhlá. Ale klasika," súhlasila. Predsalen boli všetky tie dávivé zvuky dôvodom na úprimnú škodoradosť.
"Čo ťa vyhnalo z tej kobky?" opýtal sa s úškrnom.
"Nevládzem," zastonala a vystrúhala prehnane zmučenú grimasu.
"To sa ti nepodobá. Mám sa o Percyho postarať?"
"Nie. Už viac nie. Vlastne to veľmi nepomáha," zasmiala sa vyčítavo.
"Už VIAC nie?" čudoval sa George na oko.
"Zjavne dostal tento týždeň dve obálky adresované 'Pánovi Weatherbymu'. Obe z neznámych dôvodov obsahovali dračie hovno," ku koncu stíšila hlas, pretože okolo nich prechádzali dve mladšie deti s náručiami plnými ulievačiek rôzneho druhu. Z druhej strany terasy bolo počuť rozhorčené hlasy ich rodičov.
"Skutočne?"
"Kričal na mňa dve dlhé hodiny. Ale dobre zahrané, pane," usmievala sa pohojdávajúc sa na pätách ako malá. Bola rada, že George nezabudol na ich osobné vtipy.
"Viem," uškrnul sa. Vtom však jeho pozornosť upútal zvuk zvončeka nad vchodovými dverami. "Pozrimeže. Kto to tu je?" pozrel na Eddie veľavýznamne a vytiahol obočie tak vysoko, až sa mu stratilo vo vlasoch.
Do predajne vošiel Bill, najstarší z Weasleyovských detí, spolu s jedným, zrejme, zo svojich kolegov z Gringottbanky - vyšším, tmavovlasým mužom s okrúhlou tvárou.
"Nevyzerajú veľmi nadšene," skonštatoval George sucho.
"Dnes zvolili nového riaditeľa banky. Po tom, čo toho podvodného somára Asplunda odvolali kvôli komplotu," ozrejmila mu Eddie.
"Ah, tak to teda poďme zistiť čo sa deje, Popoluška," pokúsil sa o ďalší vtip.
"Popo-čo? Fakt čítaš Fredovi muklovské rozprávky?" Kráčala za ním dolu schodmi a nevedela či sa smiať, či mu vynadať. Aj jej rodičia to kedysi skúšali, kým neprišli na to, že muklovské príbehy sú nezvyčajne zavádzajúce a nepravdivé - hlavne čo sa čarovania a čarodejníkov samotných týkalo.
"Akoby som mohol za to, že sa mu páčia," hundral George dotknuto a predieral sa davom pobiehajúcich zákazníkov - všetci takmer o dve hlavy nižší ako on - smerom k bratovi. Eddie zachytila Billov pobavený pohľad a žalúdok jej urobil citeľné salto. Už ho nevidela pomerne dlho a malicherne ju to štvalo. Ako naschvál ale obaja pracovali v inštitúciách, ktoré si vyžadovali plné nasadenie a to znamenalo vzdať sa väčšiny voľného času. 
Obaja muži skutočne vyzerali znepokojene a strhane - Billovi na brade rašilo strnisko a jeho spoločník bol až smiešne strapatý, o čomsi sa rýchlo zhovárali a hneď ako sa George priblížil, tmavovlasý čarodejník stíchol.
"To je v poriadku Edwin, aj tak budeme zajtra na titulke," upokojoval ho Bill, keď si jeho kolega podozrievavo premeral oboch príchodzích. Sivé oči mu nervózne poletovali akoby chcel všetok priestor okolo seba obsiahnuť v jednom pohľade.
"Na titulke? Prečo, čo s deje?" chcel hneď vedieť George.
"Tiež ťa rád vidím braček," premeral si ho Bill karhavo, "Každopádne bude múdrejšie ak pôjdeme dozadu."
Jeho kolega sa náhle pohol smerom k východu. "Vidíme sa zajtra Weasley, a nevykvákaj toho príliš," varoval ho vážne a rázoval na ulicu.


The term "hipster" is cross-applied from the 1930s Beatniks.

11. prosince 2010 v 22:29 | K |  Letters for Elliot
Čo? Koncert MGMT (+ Smith Westerns) Kde? Divadlo Archa, Praha
Kedy? 10th december TWNETYfuckingTEN.

Momentálne sa snažím prehryznúť fakt, že som si zmazala všetky fotky z koncertu. Jedna ostala. Andrew, akustika a kúsok Jamesovej tamburíny. Hnevám sa? Viete, ani nie. Raz zažiť ako stokrát vidieť.

V piatok ráno ma nadšenie a nervozita stihli až keď som už bola na hlavnej stanici v Bratislave, predsalen to malo byť prvýkrát, čo idem do Prahy sama, len so svojou zodpovednosťou a mostly správnymi orientačnými schopnosťami. Šťastne som teda trafila do správneho vlaku - usadená pri lektorovi skupinky jedenásťročných šachistov na ceste na majstrovstvá Európy. Prekvapila ma ich energia, netradičné predpoludnie napokon uzavreli ďalší ich poručníci - páni dvojčatá v stredných rokoch, rovnako oblečený, s rovnakým rámom na okuliare, rovnako brunátnou tvárou a nezábudkovo modrými očami. Vyvedená z miery týmto zistením, ktoré mi nevdojak vyčarilo na tvári úsmev, zvyšok dňa som mala stráviť sama, akožto mi H oznámila, že kvôli škole nemôže doraziť skôr ako o šiestej. Nehnevám sa, som jednou z tých, ktorý sa radšej spoliehajú na vlastnú zodpovednosť - idem nás teda ubytovať.


Bez problémov som dorazila na Žižkov, tu ale vyvstal problém. Hodinu aj trištvrte som blúdila v okolí Nákladového nádraží a vlastne až po rade ochotnej tety na pumpe som sa dostala pred ubytovňu schovanú za skladom v areáli stanice. Nuž, nebolo mi všetko jedno. Recepčný pult prázdny, budova pochybná, lokalita rovnako. Rozhodla som sa teda vytočiť číslo na prevádzkovateľa, v nepozornosti som ale zadala zlú predvoľbu - dvakrát - a robot mi posmešne oznámil neexistujúce číslo. Toto sa opakovalo s číslom maminým, ktorú som chcela žiadať o radu. Ale zle je, začínam byť zúfalá, až ma napadlo pozrieť sa na správne čísla do zoznamu. Konečne som sa dostala dnu, ani tu som si stále nebola všetkým istá a len nerada som nechávala polovicu svojich vecí v zafajčenej, nevykúrenej izbe. Neskôr som ešte zablúdila k Arche, aby som sa zorientovala - potešil ma fakt, že tam ešte žiadny puboši nestanujú - a potom som odbila deň na Václaváku.

Dve hodiny pred koncertom som posedela v Starbucks, ktoré sa nachádzalo priamo v pasáži divadla. Až prišla slečna H, postavili sme sa do rozrastajúceho sa davu, ona si ešte odbehla vybrať z bankomatu peniaze. V jeden moment sa otáčam, či sa nevracia - brány sa otvárali. Na chodníku mimo pasáž stoja dve postavy. To sa ti zdá. Nie, nezdalo. Will a Andrew tam skutočne stáli, ako prevtelený bohovia a smiali sa - nikto si ich totiž nevšimol, kým Matt nevyšiel prednými dverami a nevrazil to do davu pobláznených hipsterov. Stále vysmiaty zvyšok kapely sa vydal k predným dverám, kým vošli, zastavil sa Andrew neďaleko nás a zasmial sa: "And who is it playing tonight anyway?"

Po tom, čo nás, stádo volov, vpustili k sály, podarilo sa nám získať dosť lukratívne pozície pod pódiom. Jedno pivo, dve, pol, Smith Westerns fenomenálny, publikum začína reagovať a zžívať sa s momentom. No a potom Cullen btw prehltne poznámku o tom, že im ostávajú už len dve pesničky. Rev a šialenstvo.


MGMT začali hrať o trištvrte na deväť a dav sa zbláznil. Odstúpili sme do úzadia, stále však perfektne vidím na všetko, čo sa tam deje. Kým začali, osvietil reflektor Jamesovu Fenderku a ja som si nebola istá, či bdiem či sním. Ben vyšiel na javisko ako prvý, za ním vlietli ostatný a myslím, že... takto nejako to musí vyzerať na Olympe. Večer otvorili s It's Working, zahrali Time To Pretend, Song For Dean Tracy, Weekend Wars, I Found A Whistle, Only a Shadow. Potom ma zabili Flash Deliriom, Electric Feel a pri Destrokku som porodila. Kids už bola šialená, hrali spolu so Smithmi, pili, smiali sa, Andrew s Mattom si zlomyseľne užívali pobláznenú mládež, ukončili to majestátnym Brian Eno (a dav opakovane úpel "WHAT DOES HE KNOW?"). Avšak sme si vydupali všetky encory zo setlistu, takže sme dostali dlhú verziu Handshakeu, Congratulations a prenádhernú Someone's Missing na dobrú noc.
Trocha ľutujem - nebol cash na merch, ani sme si ich neodstáli po koncerte, pretože slečna H mi chcela ukázať istý klub, ktorý bol akurát v ten večer platený (trocha ma tiež mrzí, že som musela držať miesto  - a nenabrala som odvahu - vtedy na začiatku). Ale hnevám sa na ten zvieravý pocit, aj sa zlostím, že sa zlostím ako som si zmazala obrázky (ostalo mi video Congratulations, ďakujem Všemohúci). Veď som tam bola, videla som ich, tešila som sa z nich a s nimi a ľúbim ich ešte viac, navždy. Sú úžasný, užívajú si to, celý gig sa usmievali a bavili - pri pohľade na jeden z transparentov sa Will rozosmial natoľko, že zabudol odspievať svoj backing vocal. A keď sa Ben a Andrew na seba pozreli, úsmev od ucha k uchu, počas The Youth, nemohla som nájsť vhodné slovná ani emócie, ktoré by vyjadrili tú erupciu v srdci. Že akurát plačem? Z toho si nič nerobte.

No a dnes sme, vyhnaný z ľadovej ubytovne po piatich hodinách spánku pri elektrickom ohrievači, ešte zašli do Subway a antikvariátu a na najúžasnejšiu pražskú výstavu Play v Mánese. Nič nie je lepšie ako zakončiť neuveriteľný víkend cestou do detských liet. Je síce pravda, že som ako malá nestavala z prefabrikátov Paláce Sovietov, ale aj tak som sa cítila nenapraviteľne povznesene a dobre. Cesta vlakom späť bola pokojná a príjemná, s Reflexom a pani Stupídnou Paroubkovou na kolenách.

A záver?
Rodičom ďakujem za šancu a podporu, dali ste mi najlepší vianočný darček v histórii všetkých darovaných vecí. Chalani, milujem vás, milujeme vás všetci tak, ako milujete vy svoju hudbu. Zaprisahávam sa, ak budete opäť v okolí, nájdem si prostriedky ako si vás pozrieť. Zas a znova. Láska na celý život.


UNNAMED HP SEQUEL, part II.

8. prosince 2010 v 13:00 | K |  Poviedkárske úvahy
Z tesnej kabíny výťahu vyletela na deviatom podlaží tak prudko, až sa za ňou otočilo niekoľko podráždených pohľadov. A po tom, čo bleskovo prekonala schody, vošla do súdnej siene, v ktorej strede sedela na jednej z lavíc asi dvadsaťročná žena s ktorou zdieľala krv i črty, no hrdá na to teda nebola.
"... kde sa zistilo, že vlastníte neregistrovaný prepravný prostriedok typu lietajúceho koberca, pôvodom z Turecka a niekoľko rituálnych predmetov s vlastnosťami spadajúcimi pod termín čiernej mágie, z čoho vyplýva, že podľa paragrafu osem siedmeho odstavca Zákona o držbe pašovaných a nelegálnych predmetov a tretieho odstavca Zákona o praktikovaní čiernej mágie, môžete byť odsúdená na rok verejnoprospešných prác a tento majetok vám bude odňatý," predniesla prísne vyzerajúca čarodejnica stojaca na vyvýšenom pódiu naproti previnilcovi. "Máte k veci čo dodať, chcete sa obhájiť?"
Kým stihla obvinená čokoľvek povedať, vystúpila jej sestra z priechodu, ktorý okolo dverí tvorila tribúna. "Prepáčte, že idem neskoro Amelia, máme na oddelení zhon. No obhajovať ju budem ja."
"Cateline, vy? Nuž, dobre teda. Ako rodinne spriaznená na to máte právo, hoci sme na vás neboli vopred upozornený," preletela Amelia Bonesová dokumenty k prípadu a rozpačito sa uškrnula. Niekoľko čarodejníkov rady nesúhlasne zamrmlalo.
"Ako som povedala, veľa práce," zopakovala Eddie neodbytne. Amelia súhlasne prikývla.
"Teda, povedzme si to na rovinu, vážený tribunál... Skutočne možno veriť tomu, že niekto ako moja sestra by úmyselne vlastnil predmety tohto typu, ak väčšina rodiny, chodiaca do jej domu na pravidelné návštevy, pracuje priamo na Ministerstve a to na pozíciách, ktoré zaväzujú podobnú činnosť nahlásiť? Nie je to ani prezieravé ani múdre a ja si dovolím tvrdiť, že tu prítomná je skutočne viac ako priemerne inteligentná." Pri tomto tvrdení sa Ronnee nepekne zatvárila a nepočuteľne zavrčala pomerne vulgárnu nadávku. 
"Ako mi teda vysvetlíte, že sa pri razii tieto predmety v domácnosti vyskytli?" tázal sa tmavovlasý čarodejník po Ameliinej ľavici. Nevyzeral, že je ochotný veriť hocakej historke.
"Ako určite viete, pred dvoma týždňami bol zadržaný jeden z našich vzdialených príbuzných a svojou kriminálnou činnosťou si vyslúžil rok v Azkabane. Pašoval vzácne zázračné tvory zo zahraničia a je na mieste domnievať sa, že tieto bytosti neboli jeho jediným tovarom. Niekoľko dní pred jeho dolapením sa zdržal u sestry v Bristole. Dávam svoje slovo, že vecami bola prekvapená rovnako ako ja, či aurori, ktorý vykonali kontrolu," počas prejavu ani nedýchala, čo na nich zrejme silno zapôsobilo.
"Slečna Bertramová, je pravda, čo nám tu vaša sestra tvrdí?" uprela Amelia pohľad na obvinenú.
"Do posledného slova, vaša jasnosť," odsekla Ronnee uštipačne.
"Ak už mi k tomu nemáte čo povedať, dovoľte, aby sme sa poradili," navrhol muž, ktorý bol zo začiatku viditeľne skeptický. Stále sa mu na tvári zračila nerozhodnosť, no Eddie si bola istá, že väčšinu tribunálu sa jej podarilo tými naivnými rečami získať na ich stranu. Kým sa čarodejníci radili, stála nehybne na mieste, na sestru ani nepozrela a jej otravné pokusy o upútanie pozornosti zarputilo ignorovala.
"Tribunál dospel k rozhodnutiu," niesol sa sálou piskľavý hlas zapisovateľky a obe ženy na okamih nedýchali.
"Tribunál rozhodol, že slečna Bernice Anne Bertramová je týmto... zbavená všetkých obvinení. Majetok nadobudnutý neúmyselne, nelegálnou činnosťou cudzej osoby bude zabavený kompetentnými osobami do troch pracovných dní. Za porušenie Zákona o spolupráci, ktoré diktuje povinnosť čarodejníka, a to nahlásiť nelegálnu činnosť a osobu z takejto činnosti profitujúcu, ukladáme jej týmto pokutu vo výške sto galleónov, ktorá je splatná do piatich pracovných dní. Prosím podpíšte protokol a potom môžete odísť," zaburácala Amelia a sieňou sa rozniesol tichý hovor tribúnov, ktorý už si svoju povinnosť splnili.
Keď podpísali potrebné tlačivá, vyšli sestry zo siene spolu s hlúčikom sudcov.
"Eds. Hej! Bola si úžasná, spektakulárna," gestikulovala divoko Ronnee.
"Obyčajné ďakujem by stačilo," odvrkla nepríjemne Eddie a opäť bez toho, aby jej venovala jediný pohľad, smerovala ku schodom a výťahu, späť do práce, na ktorú bola kvalifikovaná, hoci popri tom, ako robila pestúnku tomu sebeckému dievčaťu v to už prestala veriť.
"Nebuď hlúpa. Správaš sa ako malá."
"Drž hubu," vyprskla konečne rozčúlená Eddie a otočila sa zoči-voči svojej nepodarenej sestre. "DRŽ-HUBU. Ja že sa správam ako malá? Ty si tu jediná, kto sa správa neprimerane svojmu veku a odmieta akúkoľvek zodpovednosť! Jediným tvojim šťastím je, že sme obe zdedili schopnosť uveriteľne klamať. Niečo ti poradím... drž sa prosím ďalej od tých svojich pochybných predajcov a budeme spokojný všetci. Drž sa ďalej odo mňa, od môjho života a mojej kariéry, zabudni, že sme kedysi dýchali spoločný vzduch, pretože ja odmietam zdieľať budúcnosť s niekým tak arogantným a patetickým ako si ty," precedila napokon cez zuby a roztrasená sa vtesnala do preplneného výťahu. Nechala tam Ronnee stáť, nechala ju zmietať sa v pocitoch zlosti, sebaľútosti a v tom nekonečnom klamstve, ktoré sprevádzalo jej doterajší život.

ZA OKNOM TO UŽ ALE ZLE VYZERÁ.

1. prosince 2010 v 16:10 | K |  Books
Sprvu by som chcela vyjadriť svoj nesúhlas s touto nevďačnou témou (a snehom v Bratislave). Ono, tváriť sa, že máte len jednu jedinú obľúbenú knihu je strašná zvrátenosť a sadizmus. Dnes však predpokladajme, že tomu tak nie je a poďme sa opäť raz oboznámiť s nedospelým charakterom miestnej autorky. Totiž o čom inom budem dnes hovoriť, ako o knižnej sérii mojej generácie, menovite o Ohnivej čaši, najobchytanejšej a najpotrhanejšej knihe vo vesmíre.
Cestou na intrák som obsiahlo tému najobľúbenejšej knihy premyslela. Patrím medzi čitateľov aktívnych, prebrala som už množstvo literatúry povinnej, zábavnej, omaľovánok, poézie i drámy, no za toho boha som nedokázala nič okrem série o Harrym Potterovi začleniť do roviny viac emočných diel. Väčšina kníh má predsalen jasne vymedzený rámec, plot, a zameriava sa jednu skupinu pocitov, ktoré by v človeku najradšej vzbudili - či už je to napätie, strach, radosť, melanchólia, alebo proste zamyslenie sa nad svetom a životom v tej najobsiahlejšej forme. Najhoršie je, že tých prekliatych sedem kníh má všetko v jednom balení.


No a Ohnivá čaša bola jednou z tých zlomových, tá mala v sebe všetko, čo by jeden potreboval, na mňa pôsobí najmonumentálnejšie, spájajú sa mi s ňou najkrajšie spomienky a hlavne chaotické obdobie renovácie domu, dospievania, či najkrajších Vianoc. Odkedy som skončila sériu, prečítala som takpovediac všetko, čo dom dal od Na západe nič nového, cez prvých dvadsať strán Doktora Živaga až po niekoľko Shakespearových drám a Máchu, ale... ALE nič z toho ma nikdy neoslovilo natoľko, aby som každý boží večer svojej nemožnej puberty čakala na tú správnu sovu.
Pri Ohnivej čaši som sa smiala, neuveriteľne som si užila Svetový pohár, Weasleyovcov a prvý appearance Billa a Charlieho in situ, chaos, očarujúcu atmosféru Vianočného plesu, viac citov k Hagridovi, strach o Siriusa, Nevillovu herbologickú genialitu, Freda s Georgom, krásnu Hermionu, strach, Freda a Georga, viac strachu a hysterický plač, možno kŕčové žily. Pravda, bedákala som aj nad Väzňom z Azkabanu, pred dvoma dňami, to už skôr zhrozená, že to všetko končí, no nie takto. Čaša má spád, má moju dušu, je mojím horcruxom a ja sa k nej kurva vrátim, keď nastane správna atmosféra sviatkov prevoňaných zázvorníkom. Každý-boží-rok, odkedy som mala pätnásť. A keďže tento je zlomový, v mnohom, neostáva mi nič, len si to potajme zopakovať a zregenerovať sa tak po týždni vražedných zápočtov a skúšok, ktoré sa nám vsunuli do už tak priakčného týždňa.


Popri tomto diele však ale musím spomenúť Pottera prvého, ktorý mi daroval detstvo, Troch pátračov, ktorý ma naučili, že vysoké IQ je sexy aj keď si Jupiter Jones,  Horáca, pretože niektorý boli zjavne na odstrel za svoje chovanie aj pred dvesto rokmi, Pokánie, kvôli diere v srdci, Vitruvia, že ma neprestáva prekvapovať, Doctorowov Ragtime, Amisovho Šťastného Jima, Agathu Christie, Doylovho Sherlocka Holmesa, Nanaa a Apollinaira, všetkých proste za to, že sú, že nás obohacujú, bavia, desia, nútia plakať a smiať sa, že ich prostredníctvom robíme svoje svety lepšími, že sme lepší my. Ďakujeme.


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...