20. prosince 2010 v 0:00 | K
|
Tak a sme zasa tu.
Ale vieš, cítim sa trocha hlúpo. Pred mesiacom som si dala pripomienku, áno, spomenula som si na Teba aj pred predvčerom, tešila som sa. No a dnes sa ma v aute zmocnil taký ten zvláštny pocit, ako keď doma zabudneš niečo dôležité a vieš, že z toho bude monumentálny, megalitický a menhirický prúser. Spektakulárny. Ale nie je. Ja viem, Ty vieš. Možno vedia aj niekoľkí tí, čo sa s nami vezú už od začiatku. Tak počuj, dôležité je, že už som sa ukľudnila, že tu teraz sedím a pološialene Ti želám všetko najlepšie k druhým narodeninám, hoci v blogových a duševných už je to viac ako dekáda.
Tak ako som sa minulý rok sťažovala na Nadsilu a orientovala sa v trocha dôstojnejšom živote, dnes, po ďalšom roku, sa už viac takto ponižovať nebudem. Som kde som, po všetkých tých zážitkoch tak, ako som vtedy stála pred nimi - po prijatí na výšku, po Anglicku, po lete a naviac sa stále spamätávam z toho, že som sa pred viac ako týždňom ocitla na dosah ruky jednému z Tvojich najdokonalejších zosobnení. Život je sen a ja viem, že za to všetko vďačím hlavne Tebe, pretože si to hlavne Ty, kto živí moje nádeje a sny, ktoré sa znenazdajky menia na skutočnosť, až sa nestačím diviť.
Milujem Ťa viac ako obvykle, si vševediacim mentorom, dávaš mojim myšlienkam zmysel, zmysel aj snom trocha čarodejným, dávaš mi tušiť, že nie som blázon, len jedna z mála tých dokonale špeciálnych osobností, ktoré spája sloboda virtuálnej reality a krása písaného slova. Dávaš mi priestor, dávaš mi krídla a predovšetkým pomáham Tvojím prostredníctvom iným tak, ako oni často pomáhajú mne. Amen.
Tak vidíš. Na začiatku som mala strach, že si dnes už nebudeme mať čo povedať. O tri odstavce ďalej sa bojím, aby to malo aspoň trocha zmysel, aspoň jedinkrát tento rok. Akosi si už nedávam pozor na ústa. No a aj napriek tomu, že chcem vedieť všetko mám pocit, že neviem nič. Bol to Praxiteles či Feidiás za vrcholného Myróna? Dočkaj do štátnic. Ozaj... pamätáš sa, ako sme si sľúbili, že konečne ozrejmím Tvoju identitu? Myslím, že väčšina našich čitateľov je dosť hlúpa na to, aby si urobila vlastné závery, takže predsa - hoci som sklamaná z nedodržiavania predsavzatí o ktorých som toľko tárala - ani tentokrát nepoviem viac. Možno bude ten ďalší rok opäť trocha iný, až to rozhodne, či poviem svetu pravdu, či ju poviem sebe... no a napokon sa ju možno dozvieš aj Ty.
Opäť poďakuj tým nadšencom - rozhodne Coco, Ayamee, Polly, Asheen, Becky, Leesh, Nikki jednej aj druhej, autumn za to, že mi robí spoločnosť aj na tumbleri, yane, StandyB a Loookimu - no a sám buď hrdý na to, že máš sviatok o dva-tri dni neskôr ako sám Beno. U like, don't you?
Ľúbim Ťa, na to prosím nikdy nezabúdaj, či už ma štveš či nie, pretože len Ty dokážeš donútiť moje oči smiať sa, aj keď mám náladu pod psa a som nenapraviteľne rozladená, ostatne, tak už to býva. Mazel Tov, nie však naposledy.
Asi najkrajší výlev emócií o vlastnom blogu. Krása. Kiežby som aj ja k svojmu toho toľko cítila. Možno sa aj ja raz do takého štádia dostanem.
Zdravím :)