TO THE PACHACUTI.

25. února 2011 v 14:37 | K |  Letters for Elliot
..........Je nás päť. Číslo jedna, tá, ktorá je vrcholovou športovkyňou. Číslo dva, divadelný multitalent, číslo tri dekadentná krásna tvár. Číslo štyri, tá, čo oblieka hviezdy. No a potom číslo päť, ja, tá ktorá dokážem ostatné vždy rozosmiať aj na úkor vlastnej hrdosti. Zdieľame spoločný sen o budúcnosti v meste, ktoré nikdy nespí a ktorého panoráma často berie dych aj najbezcitnejším. O budúcnosti takej, kde v prvom rade budeme rady, že budeme (1). A sny čeľade zmôžu vždy viac než tie holé, osamotené.
...
..........Teraz, v hodine vlastného intelektuálneho odkvetu a vo chvíli keď sa môj systém rozhodol zremixovať vlastnú verziu Charlesa II. (Charlie me-charlie me-charlie me-h-h-earty) dostávam chuť trocha porozmýšľať nad tým, čo nedávno mamina rozprávala. Idúc v aute vstriec temnej sobote, z Občianskeho preukazu, bola ona zasa mladšia o dvadsať rokov a akosi jej bolo smutno za tými časmi. Ani nie tak za mladosťou ako za tým, na čo môžu byť dnes oni hrdý - odvahu, rozvážnosť a skúsenosť, sveta znalosť, aj keď sa vlastne nemali ako ani kam, ďalej od Košíc, dostať. Hovorila ako mala v zázname emigráciu rodiny a ako môže byť rada, že sa vôbec dostala na vysokú. O tom, ako sa otec schoval v živom plote. O tom pyžame. O Biľakovcoch. A mne je teraz ľúto, že si to vlastne dnes nikto neváži, z tej generácie detí, ktorá môže byť len rada, že je potomkom tej generácie rodičov. Mladý sú drzý, popudene vraštia tváre, klamú, je im to jedno, je im to u prdele ty vole.
...
..........Ja jej to pyžamo zoženiem, ja na nich som hrdá a navždy budem. Tak, ako im budem sčasti vždy závidieť možnosť sformovať si názor na určité veci, nájsť ten správny, dôležitý predovšetkým pre vás samých. Dnes už niet ničoho čo by podnecovalo správne ľudské hodnoty, všetko je na jedno brdo od Martinky z Turca po Eržinu Lolitu, čo vraj otrčila kopytá - bezvýznamné a pre všetkých absolútne nepodstatné, až to nikto nevidí.
Zamyslite sa nad tým, sadnite si s rodičmi, požiadajte ich o vysvetlenie, milujte ich tak, ako si to zaslúžia a vážte si ich. Vážte si aj to, že môžete žiť v dobe, kedy si nepovšimnete každodenného rapídneho pokroku a kedy je všetko absolútne bežné. Rodíte sa do dekády dotykových displejov, zatiaľ čo vaši mali ledva bakelit, zatiaľ čo my sme vo vašom veku mali ledva 8bit. A vy ste hrdý a pokrokový a my sme vo vašich očiach maličký. It's so simple (2).
..........(1) V tejto vete sa nenachádza žiadna štylistická chyba.
..........(2) Hand, eye-thingy, owl. Datované 21. februára 2011
..........Z dôvodu, ktorý všetci poznáme som odstavce nútená riešiť trikom starého psa, podvodom, odsadením, škaredými bodkami (pozn. aut.).
...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ayamee | 25. února 2011 v 16:31 | Reagovat

Z rovnakého dôvodu som sa rozhodla, že dnes žiaden článok nenapíšem, lebo moje perfekcionistické ja by to bez odsekov nezvládlo. A to som chcela písať o tých dvojčatách a svojom krátkom zostrihu. Čo už...

Slečno K, minule ste spomínali, že ste vyberali peniaze na deti africké v Auparku. To bol Unicef? A ešte sa v tomto ohľade aktívne činíte? :-)

2 K | Web | 25. února 2011 v 17:45 | Reagovat

[1]: Unicef a nie, bohužiaľ som... dostala padáka, ľudovo povedané :D Bola som trocha neefektívna voči ostatným kolegom, ale som er... rada, popri škole by som veľmi nestíhala.

Prečo sa pýtaš?

3 Ayamee | 25. února 2011 v 18:35 | Reagovat

[2]: Zdalo sa mi, že som ťa tento týždeň videla v Poluse, boli tam dáke unicefové devy. :D Ale bolo to z diaľky a ja vlastne len veľmi letmo tuším, ako vyzeráš (len podľa takej tej dávnej prťavej twitterovej fotky či kde to bolo :D), čiže... :-D

4 K | Web | 25. února 2011 v 18:50 | Reagovat

[3]: To som určite ja nebola :D Tento týždeň už som nepracovala.

Ale chápem, ja zasa všade vídam teba a Loookiho a nikdy to nie ste vy :D

5 Polly | Web | 26. února 2011 v 16:08 | Reagovat

moja mamina utekala po jednu z prvych vyplat zadychana hrôzou po úzkych uličkách, ked boli vsade vokol rozlezene ruske tanky...
nasi rodicia boli ina mladez, lebo zili takto...ked bolo na Vianoce ovocie, Vianoce boli perfektne...
ak sa vsetko vracia, preco sa nevrati aj ta noblesa slusnejsej a uvedomelejsej mladeze??? teraz sa citim ako nejaka stara ufrflana babka, ale ked vidim svoju neter ako sa machli pre zrkadlom a neprecitala jedinu knihu...ech ;/ smutno mi je.

6 Autumm | Web | 27. února 2011 v 20:54 | Reagovat

je to pravda je až zarížajúce ako ide pokrok do predu. nedávno moja sedemročná sesternica dostala na narodeniny notebook. a to nevie ešte ani čítať a písať! Ja som mala 10 ked som prvý krát vôbec zapla počítač . Už má aj mobil naštastie nie dotykoví jediné čo to ukazuje ako pozitívne.
Ja osobne neznášam mame klamať , bolí ma pri srdci neznášam to ja proste vravím všetko pokiaľ ohrozujem len samú seba . Vravieť niečo o priateľoch je proti mojej stri pretože oni mi veria že to nikomu nevykecám . Preto sa tejto téme vždy vyhýbam . Moja mamča z duše neznáša niekoho kto klame. Bola vychovaná úplne inak a dosť prístne , preto som rada že na mne toršku povlila... Táto generácia si zaslúži obrovký potlesk ! Prežili aj bez mobilov a počítačov a vzdelávali sa aj bez skenerov a tlačiarný a hlavne FB...

p.s : držím palce pri hľadaný pyžama!

7 nath | Web | 2. března 2011 v 9:50 | Reagovat

podľa mňa je smutné najmä to, že dnešné decká si nevážia len rodičov a starších ľudí, ale ani svojich kamarátov. úprimne som rada, že som sa narodila, kedy som sa narodila. (a som rada, že nemám dotykový mobil :D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...