close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Books

ZA OKNOM TO UŽ ALE ZLE VYZERÁ.

1. prosince 2010 v 16:10 | K
Sprvu by som chcela vyjadriť svoj nesúhlas s touto nevďačnou témou (a snehom v Bratislave). Ono, tváriť sa, že máte len jednu jedinú obľúbenú knihu je strašná zvrátenosť a sadizmus. Dnes však predpokladajme, že tomu tak nie je a poďme sa opäť raz oboznámiť s nedospelým charakterom miestnej autorky. Totiž o čom inom budem dnes hovoriť, ako o knižnej sérii mojej generácie, menovite o Ohnivej čaši, najobchytanejšej a najpotrhanejšej knihe vo vesmíre.
Cestou na intrák som obsiahlo tému najobľúbenejšej knihy premyslela. Patrím medzi čitateľov aktívnych, prebrala som už množstvo literatúry povinnej, zábavnej, omaľovánok, poézie i drámy, no za toho boha som nedokázala nič okrem série o Harrym Potterovi začleniť do roviny viac emočných diel. Väčšina kníh má predsalen jasne vymedzený rámec, plot, a zameriava sa jednu skupinu pocitov, ktoré by v človeku najradšej vzbudili - či už je to napätie, strach, radosť, melanchólia, alebo proste zamyslenie sa nad svetom a životom v tej najobsiahlejšej forme. Najhoršie je, že tých prekliatych sedem kníh má všetko v jednom balení.


No a Ohnivá čaša bola jednou z tých zlomových, tá mala v sebe všetko, čo by jeden potreboval, na mňa pôsobí najmonumentálnejšie, spájajú sa mi s ňou najkrajšie spomienky a hlavne chaotické obdobie renovácie domu, dospievania, či najkrajších Vianoc. Odkedy som skončila sériu, prečítala som takpovediac všetko, čo dom dal od Na západe nič nového, cez prvých dvadsať strán Doktora Živaga až po niekoľko Shakespearových drám a Máchu, ale... ALE nič z toho ma nikdy neoslovilo natoľko, aby som každý boží večer svojej nemožnej puberty čakala na tú správnu sovu.
Pri Ohnivej čaši som sa smiala, neuveriteľne som si užila Svetový pohár, Weasleyovcov a prvý appearance Billa a Charlieho in situ, chaos, očarujúcu atmosféru Vianočného plesu, viac citov k Hagridovi, strach o Siriusa, Nevillovu herbologickú genialitu, Freda s Georgom, krásnu Hermionu, strach, Freda a Georga, viac strachu a hysterický plač, možno kŕčové žily. Pravda, bedákala som aj nad Väzňom z Azkabanu, pred dvoma dňami, to už skôr zhrozená, že to všetko končí, no nie takto. Čaša má spád, má moju dušu, je mojím horcruxom a ja sa k nej kurva vrátim, keď nastane správna atmosféra sviatkov prevoňaných zázvorníkom. Každý-boží-rok, odkedy som mala pätnásť. A keďže tento je zlomový, v mnohom, neostáva mi nič, len si to potajme zopakovať a zregenerovať sa tak po týždni vražedných zápočtov a skúšok, ktoré sa nám vsunuli do už tak priakčného týždňa.


Popri tomto diele však ale musím spomenúť Pottera prvého, ktorý mi daroval detstvo, Troch pátračov, ktorý ma naučili, že vysoké IQ je sexy aj keď si Jupiter Jones,  Horáca, pretože niektorý boli zjavne na odstrel za svoje chovanie aj pred dvesto rokmi, Pokánie, kvôli diere v srdci, Vitruvia, že ma neprestáva prekvapovať, Doctorowov Ragtime, Amisovho Šťastného Jima, Agathu Christie, Doylovho Sherlocka Holmesa, Nanaa a Apollinaira, všetkých proste za to, že sú, že nás obohacujú, bavia, desia, nútia plakať a smiať sa, že ich prostredníctvom robíme svoje svety lepšími, že sme lepší my. Ďakujeme.

Škvorecký: Prima sezóna (začína a veľmi rýchlo sa aj končí).

6. února 2010 v 10:23 | K
Ach, keby som len mohla povedať, že som si túto knihu vzala do rúk z vlastného popudu. Nemôžem. Ja husa som si len nevzala na internát Dickensa, pretože som sa priveľmi spoliehala na rýchlosť a načasovanie milovaného Martinusu. Prestrelila som. Ale našťastie som si práve tento podivný zväzok vybrala z cestovky, aby mi uľahčil. A pomohol mi aj pár dní na to.
Nerobím to často, ale teraz tu fakt nemôžem rozvádzať obsah. Ten by vám prišiel prevažne o ničom, keďže sa jedná o ďalšie pokusy Dannyho Smiřického, ako si nadbehnúť babu a no... pripraviť ju o venček. A nedá a nedá. A ak by aj dala, príde tatík a ty dostaneš přes držku. Chudák Daníček. Život mu nedopraje. Každopádne ale je to jedno zo skvelých diel českej literatúry po štyridsiatom piatom roku. Hoci som myslela, že to pôjde ťažko, prečítala som knihu za dva dni. A to hneď z dvoch dôvodov: 1.) že mi Škvorecký svojim štýlom písania pripomenul Hrabala (má ale viac priamej reči a fakt nepíše presne tak, že na začiatku knihy dá veľké písmeno a na jej konci bodku) a za 2.) že... som proste nemohla prestať! Ide len o obháňanie báb. Ale Danny je také to indivíduum, ktoré aj keď vám príde na začiatku strašne otravné, zbesilé a čojaviemčoešte, na konci ho bezvýhradne milujete - či už ako brata, alebo niečo viac. Máte pocit, že viete, ako sa cíti. Neviete.
Príbeh sa odohráva na pozadí protektorátu, sem-tam sa tam mihne nejaké to nešťastie. A presne toto je to, čo dodáva príbehu šťavu. Že je o vojne, ale keď nechcete, nevidíte ju. Malé epizódky, ktoré Danny zočí na svojich potulkách životom sú často banálne (na vojnovú dobu), ale nezmyselné, treba sa nad nimi zamýšľať... a tak sa bočnými cestičkami dostaneme až nakoniec, nakoniec k smrti Lexovho otca a k Daníčkovmu uvedomeniu si reality. Tá nie je tak omamná a prostá, ako si ju predstavoval.
Chytľavé, dojímavé, zábavné, citlivé, roztopašné, mládežnícke. 9/10. A potom mi dajte vedieť, či by ste dali prednosť "kosteleckému krysaři" Bennovi Mánesovi, alebo Dannymu. Ja mám teraz dilema ;-) - natočený aj seriál (s Geislerkou, Vilhelmovou a Kroutilem).

Arthur C. Clarc: Vesmírna Odysea

31. ledna 2010 v 13:27 | K vesmírňan
V rámci zdolávania zoznamu 1001 kníh, ktoré by ste mali prečítať predtým, než zomriete som si nedávno kúpila Vesmírnu Odyseu. V kníhkupectve som chodila po všetkých oddeleniach, hľadala som niečo čo by mi hneď padlo do oka... proste som si MUSELA niečo vziať, pretože som bola out of kvalitné knihy a do Dostojevského sa mi nechcelo. A keď som zbadala tento paperback, povedala som si, což... schmatla som a utekala.

Píše sa rok 1999 a niekoľko výskumníkov na Mesiaci nachádza v jednom z jeho kráterov neobyčajný predmet. Nikto však nevie určiť, na čo čierna doska, takmer tri milóny rokov stará, slúži. Akonáhle sa však na Mesiaci skončí predlhá noc a na MAT1, ako dosku nazvali, zažiari Slnko, vydá predmet signál neurčitého druhu, ktorý vedcom ešte skomplikuje prácu. Smeruje k Saturnu. O dva roky neskôr, v 2001-vom, vysiela vláda prvý raketoplán, ktorý má dosiahnuť najkrajnejších hraníc Slnečnej sústavy - doletieť k Jupiteru a potom ešte ďalej. Cestu ale sprevádzajú komplikácie a po vzbure palubného počítača sa posádka zredukuje na jediného muža, ktorý musí doviesť výskumný let až do konca. Vystopuje signál MAT1 k jednému z mesiacov Saturnu. A skutočne nájde dôkaz toho, že doska, ktorú našli na Mesiaci, je mimozemského pôvodu - odkaz civilizácií starších a inteligentnejších ako tá ľudská. A neobjaví len to...

Kniha má pomerne kolísavý dej. To už som si všimla na začiatku. Prvá časť nám priblíži osud čiernej dosky neznámeho pôvodu, ktorá naučila našich neandertálskych predkov niekoľkým trikom a predurčila ich tak k prežitiu. V druhej časti sledujeme práve vedeckú misiu na Mesiaci a presne kvôli tejto časti som takmer prestala. Je rozvláčna a objavu MAT1, dôležitému pre čitateľa, predchádza pomerne nudný úvod. Keď sa však dostanete až k časti letu Discovery k Jupiteru, pochováte akékoľvek pochybnosti o kvalite tohoto diela. Kniha bola napísaaná v roku 1968, teda rok pred letom na Mesiac a vidno, že autor svojej fantázii medze nekladie. Napriek tomu sa mu takmer podarilo predpovedať budúcnosť vesmírneho cestovania a sťahovania ľudí na Mesiac. Posledné stránky prečítate jedným dychom a nájdete si v nich posolstvo, ktoré sa nám tento skvostný majster SF snaží predať. Na vlastné oči zažijete let o akom sa vám ani nesnívalo...
Celý predlhý večer som potom hľadela na tú smiešnu malú žiariacu polovicu na nebi a nemohla som prestať myslieť na to, či sa raz skutočne dožijeme niečoho podobného. Vesmír ma priťahuje viac ako inokedy. Bude aj vás? 8/10 - kvôli časti, ktorá to takmer zabila.

John Lennon: Skywriting by World of Mouth

23. ledna 2010 v 13:45 | K je otvorená svetu
Vybrala som si ťažkú úlohu. A vlastne ani neviem, či vám chcem tieto zážitky spostredkovať. Keď si knižku prečítate, možno pochopíte, čo tým chcem povedať. Pretože od prvej chvíle, čo ju otvoríte, vznikne medzi vami a autorom tajomstvo nekonečných rozmerov, ktoré si budete chcieť za každú cenu nechať pre seba.
Obsah Johnových poviedok je neprerozprávateľný. Jeho talent dať na papier absurdné myšlienky, predstavy a sny, slovíčkarenie - to všetko dáva literatúre nový zmysel. Podľa všetkého chce, aby si každý našiel svoj zmysel, zároveň sa nesnaží aby ho ktokoľvek pochopil. Písal pre seba a o sebe. O tom, čo najlepšie poznal, o tom, čo ho dusilo. Ak trocha poznáte jeho minulosť, v niektorých úsekoch zbadáte, ako priam paroduje svoj život - hlavne jeho prvú etapu, ktorá mu, ako sám uvádza, bola priam kazajkou. "Založil som kapelu, rozpustil som kapelu. Aké jednoduché."
Je to vulgárne, ale natoľko odkrýva svoje vnútro až máte pocti, akoby ste ho veľmi dobre poznali. Celý čas, čo som mala zrak upretý na tú, často nezmyselnú, znôžku písmeniek, zmocňoval sa ma pocit paniky - že som zameškala existenciu niekoho tak výnimočného. Táto hystéria vyústila v nekoncentrovanú žiarlivosť voči žene, ktorá spôsobila toľko problémov a ktorej bol jeho život určený. A aj napriek tomu som musela pri jej závere a poďakovaní uznať, že ho poznala skutočne dobre. Toto mi je ale jedno, je mi to jedno, pretože ju zo srdca nenávidím - mala šancu dať mu všetko a ja si myslím, že tak neurobila. A bola to vôbec ona, kto mu dal toľko hľadanú a takmer nenájdenú voľnosť? Dva tábory a ani jeden z nich nič nevysvetľuje.
Ak vás táto kniha nedoženie k slzám, tak už nič, to mi verte. Našla som, čo som hľadala už dlho. Teraz viem, že je jedno v nakoľko ponurej realite žijete. Kým máte sami seba, netreba sa nad tým nijako pozastavovať.

Ak by ste o ne mali záujem, knihy Johna Lennona sú voľne k dostaniu vo väčšine kníhkupectiev, ale rozhodne najvýhodnejšie vás to víde v Martinuse, Panta Rhei alebo Gorile. A pred vnorením sa do týchto psychadelických textov odporúčam si pozrieť dokument Imagine, ktorý pomôže mnohé vysvetliť.

Agatha Christie: The Moving Finger

1. ledna 2010 v 12:30 | K sa hrá na súkromné očko
Nový rok privítame aktívne, rovno recenziou, možno aj dvoma. Včera mi totiž Joj Plus pustila po polnoci Kdyby tisíc klarinetů, ktoré ma nabili energiou. Dúfam, že platí - ako na Nový rok, tak pocelý rok.
Agatha Christie má talent na trocha naivné a priam idylické detektívky z prostredia anglického vidieku. Všetci poznáte jej Poirota. Ale ako dobre ste oboznámený s jeho ženským proťajškom, slečnou Marplovou? Osobne mám tieto detektívy radšej, pretože sú krehkejšie a tajomnejšie. Takže, The Moving Finger (u nás vyšlo pod názvom Stará hrozí, v Čechách zasa Není kouře bez ohýnku)...

Súrodenci Jerry a Joanna Burtonovci sa kvôli, práve Jerryho, rekonvalescencii utiahnu z Londýna na pokojný vidiek. Po niekoľkých týždňoch oddychu im však príde oplzlý anonymný list, ktorý s meštiackym pobavením hodia rovno do ohňa. To ale nevedia, že je to len začiatok vlny podobných dopisov celému mestečku. Táto zdanlivo nedôležitá, leč poburujúca skutočnosť vyústi až k samovražde žene miestneho advokáta, pána Symmingtona. Týždeň na to je zabitá slúžtička v rovnakom dome a Jerry sa na vlastnú päsť, po poku poverených inšpektorov, vydáva riešiť zapeklitý prípad. Majú listy s úmrtiami spoločného viac, ako by sa možno zdalo? Našťastie je tu slečna Marplová a je tu na to, aby do prípadu vniesla potrebného svetla.

Napínavé, skutočne nad tým treba rozmýšľať, naviac zábavné a roztomilé. Jane vstupuje do deja síce až v polovici, ale je to vlastne príjemným osviežením, keď prípad rieši iná postava. Jerry Burton je priam rozprávkový gentleman, popri hlavnej línii deja sa rieši aj jeho vzťah s Megan (na ktorú mi nedalo nežiarliť), nevlastnou dcérou advokáta. Nevýhodou je možno veľa postáv a charakterových vývojov, ale to by nebola Christie. Po niekoľkých stranách, ak budete dávať pozor, sa rýchlo zorientujete. A ak to nie je pre vás, môžete si niekde zohnať seriálové spracovanie. Tiež veľmi pekné a tento diel hlavne plný sympošských hercov. 9/10, pretože to nie je jej najlepšia detektívka, ale zaraďuje sa, hneď po Zabudnutej vražde a Vražde v Orient Expresse, medzi moje najobľúbenejšie. Najlepšia v lete, na deke a na slniečku. Alebo v najväčšej kose a POD dekou :D

NANAO: výbor z tvorby.

28. prosince 2009 v 11:37 | K
Túto recenziu som mala zrejme napísať už dávno. Ale akosi som na starého dobrého šamana Nanaa zabudla, keď som sa furt hore-dola sťahovala z jedného blogu na druhý. Lenže rok uplynul a teraz je skutočne čas na trocha životodárnych veršov.
Nanao Sakaki je básnik, šaman a cestovateľ. Človek moderný, no zenový a natoľko spätý s prírodou a svetom, až vás to začne napĺňať neznámou túžbou po cestovaní len tak... bez všetkého, naboso. Výbor z jeho básní mi dávno pradávno dala maminka, ktorá ho čítala na výške. Je to malá samizdatová knižočka, pomaly sa rozsypáva a popravde... v knihkupectvách som nič od Nanaa nenašla, takže sme asi aj jedna z mála domácností, ktorý podobný skvost vlastnia.
Nie sú to tradičné básne. Trochu dadaistické, asociatívne, akoby ich písal skutočne samotný dážď. Píše o všetkom... o cestách, o mestách, o dojmoch a dokonca narazíte aj na nesúhlasnú báseň o toaletnom papieri. Jeho verše som mala vždy rada a popri Máchovi a Erbenovi ostane jedným z mojich obľúbených poetikov. A nielen preto, že je mojím malým tajomstvom, pretože ho vlastne nikto nepozná. Vždy ma dokázal rozosmiať svojím spôsobom kritizovania konzumnej spoločnosti. A možno táto východno-západná poézia nie je pre každého. Ale že nie som mrcha, tu máte malú ochutnávku:

Z CELÉHO SVĚTA
Londýn věž nočních můr.
New York psychiatrická léčebna.
Tokio trh na otroky.
Los Angeles město, kde straší.

Kalamazoo v státě Michigan
jedno z prvních amerických měst.......
kde uzavřeli ulice automobilům
pro pěší obchodní zónu.
Taos v Novém Mexiku
začíná sa tu se stavbou
obrovského supermarketu.

Hora u Taosu
blázen
sedí na lotosovém květu
celý den
v mém tepee.

Život pokročil a skutočne je čas sa s nimi rozlúčiť.

22. července 2009 v 11:28 | K
Rana z čistého neba: Pred pár dňami som navštívila kino. Dvakrát (raz s priateľkami, druhý raz so sestrou, znova a dobrovoľne) za účelom pozrieť si nového Pottera. A keď som druhýkrát vyšla z kina, čosi sa vo mne zlomilo a ja som sfúkla posledné slepé chúťky dospelej osoby vo mne. Konečne som si našla cestu k poslednému dielu série, ktorá pre mňa toľko znamená, aj keď som si to pred pár mesiacmi vlastne odmietala pripustiť. Odmietala som si kúpiť siedmy, posledný diel, pretože som bola presvedčená, že už mi nič nemôže dať, že už som z toho vyrástla. Lenže pred niekoľkými desiatkami minút mi došlo, aká som bola výslovne tupá a slepá.
Ako išiel čas... Prvú knižku som dostala tuším na Vianoce. Nie, bolo to na narodeniny, na moje jedenáste narodeniny a zreteľne si pamätám ako som sa s krehkým a detským Harrym chúlila pri bazéne na hojdačke a celým svojím duchom som si ho chránila ako oko v hlave. Lenže potom už sa mi nechcelo a druhú časť som si neželala. Ďalšia prišla, až keď som dostala lístok na zľavu v tunajšom kníhkupectve. Skôr ma však priťahoval rozjarený Hipogryf ako komnata a tak som sa trocha nevedomá zamilovala do Remusa Lupina. Tam sa ten ohník rozhorel ešte silnejšie, zapálil knôtik mojej lásky a závislosti a ja som si kúpila druhú časť. A tieto tri poklady, na ošuntelej poličke som brala do rúk zakaždým, keď už som nemala čo a horlivo som očakávala každú ďalšiu knihu. Štvorku som prečítala za rekordné štyri dni, mala som pätnásť a kapitolu Vianočný ples som vedela skoro naspamäť. Po čase sa jej natrhol chrbát a piaty diel prišiel práve včas. Rástla som a rovnako ako moja myseľ, aj Harryho život bol čoraz zložitejší a temnejší. No zároveň bezprostrednejší a ja som sa doň ľahšie vžívala. Šestku už si skoro nepamätám a sedmička mi zlomila srdce rovnako, ako ma naplnila.
Či mi niečo dal? Harry Potter bol jedinou, skutočne jedinou, knihou - či knihami - pri ktorých som si všetko predstavovala tak živo, tak skutočne. Filmy a prepracované interiéry mi pomáhali lepšie sa zžiť s mojimi rolami. Keď som bola mladšia, kradla som repliky Katie Bellovej a Lee Jordanovi, čítala si ich nahlas a priala si byť tam. Éra RPG to potom všetko utlmila, pretože tieto svety boli všade a nahlodávali moju krehkú fantáziu nechutnými pretvárkami a kazmi.
Tragédia a láska: A ako išiel čas, tak mi autorka brala jedného za druhým. Siriusa, Georgovo ucho, Dobbyho, Remusa, Tonksovú a nakoniec aj Freda. Keď umrel pri tom výbuchu, začalo mi byť seriózne zle a nemohla som zaspať. Weasleyovie dvojčatá boli pre mňa hlavnou kotvou celého príbehu, dôležitým komponentom, ktorý dokázala vždy rozosmiať a uvoľniť. Teraz je Fred preč a nikdy to už nebude ako predtým. Prechovávam k tým dvom vrelý vzťah, skutočný vzťah, veľa pre mňa znamenajú. Viac ako ktorákoľvek knižná postava doposiaľ a preto som rada, že kniha je predmetom navrhnutým schválne tak, aby ste sa vrátili tam, kam potrebujete. Vianočný ples, Trojčarodejnícky turnaj, Aragog, Lockhart u Svätého Munga a priechod cez vitrínu s figurínami, Mysľomisa, Oliver Wood, metlobal, draky. Poznám každý nedôležitý detail toho príbehu, mám pocit, že som blázon a pri tom je to tak krásne. A nikto mi to neberie.
A teraz je skutočne koniec? Ďakujem skvelej J.K.Rowlingovej za strhujúci, hoc pre mňa tragický koniec. Ďakujem vydavateľovi, ktorý jej to všetko umožnil, jej odhodlaniu písať a hlavne jej bezhraničnej fantázii, ktorá mi umožnila schovať sa pred tým, čo mi v živote vadilo. Navždy budem hrdá na to, že som jednou zo skutočnej Potterovskej generácie, ktorá od svojich jedenástich (aj keď trocha nepravidelne) s Harrym skutočne rástla a žila jeho dobrodružstvo. Čokoľvek poviem, že táto a táto kniha sú moje obľúbené, prosím neverte mi. Ja kdesi hlboko vo vnútri viem, že táto séria ma obohatila a stala sa neoddeliteľnou súčasťou mňa a státisícok ďalších. Teraz je ale koniec a nás čaká už len posledný film. Potom za tým celým môžeme urobiť bodku až dovtedy, kým nebudeme mať chuť a odvahu znova sa do toho pustiť. Pekne od Neradostníc.
Na záver už len, a na to pomätajte: Nikdy nešteklite spiaceho draka ;-)

Star Trek Voyager 3: Ragnarök

21. června 2009 v 13:40 | K má za sebou ďalší let

Pod perexom potom aj malá anketa :-)

Blúdiaca loď Hviezdnej Flotily U.S.S. Voyager stále blúdi vesmírom a smeruje si to rovno do Kuriyskej hviezdokopy. Talaxian Neelix varuje kapitána Kathryn Janewayovú, aby sa tejto sústave vyhla kvôli zúriacim nepokojom a storočia trvajúcej vojne P´nirov a Hachaiov. Lenže loď zasiahne tetryonový lúč, rovnaký, aký ju do kvadrantu Delta dostal a kapitán sa preto rozhodne preskúmať smer, z ktorého prišiel. Lúč ovšem prišiel priamo zo stredu hviezdkopy a tak Voyageru neostáva nič iné len pokračovať vo zvolenom kurze. Neelix kapitána neustále presvedčuje, že je to zlý nápad, no tá mu uverí až keď nájdu zdevastované planéty zbavené kovu a vyhynutú civilizáciu. Lenže tá až tak vyhynutá nie je a vzápätí sa loď nachádza uprostred krvilačnej vojny dvoch kultúr, ktoré sa snažia navzájom vyhladiť. Janewayvoá vyšle Chakotaya a dvoch dôstojníkov, aby skúsili s cudzincami vyajednávať, veci sa však náhle zvrtnú. A osud Voyageru už opäť raz visí na vlásku.
K tejto knihe som sa dostala pomerne náhodou, keď som čuchla na Gorilu a hľadala pokračovanie Teórie strún. Lenže to akosi ešte nevyšlo a tak som hľadala medzi Star Trek románmi to najlacnejšie. Mala som ušetrených 7 Eur, takže Ragnarök mi prišiel práve vhod. Išla som si poň hneď v pondelok a prečítala ho za dva dni. A teraz znova strádam. Voyager som dosť podceňovala a musím povedať, že tie knihy začínajú byť lepšie ako Enterprise na plátne. Archer síce nedrží napätie do konca ako Lang, ale aj napriek tomu sa nebudete vedieť dočkať konca. Nie preto, že je kniha zlá. Preto, lebo neviete čo sa dá od konca čakať. Väčšina príbehov sa dá ako - tak predvídať až do konca, lenže tu je pár okamihov, ktoré aj viete ako dopadnú, ale potom niekomu rupne v hlave a znova sa to zvrtne úplne opačným smerom. Taký malý milý paperbook, ktorý si vezmete von v príjemný deň, prečítate si ho a siahnete po ňom, až keď zabudnete o čom presne bol. O malé duševné dobrodružstvo sa vám ale postará. Bez problémov. Ale na takéto sci-fi potrebujete svätý pokoj, lebo ak raz odbehnete od deju, alebo sa naň nesústredíte môžete to celé rovno zahodiť. Proste ďalšie inteligentné čítanie pre fanatikov vesmírnych letov. Trocha mi to pripomenulo Roddenberyho Andromedu a dodalo mi trocha chuti si ju znova pozrieť. Ragnaröku dávam tak 8/10, pretože som čítala už aj napínavejšie ale Voyager má vďaka odhodeniu do kvadrantu Delta stále najšťavnatejšie dobrodružstvá. Verte mi, takého P´nira by ste nechceli stretnúť v tmavej uličke. A v zeleným svetlom zaliatej chodbe už určite nie.

Star Trek Voyager: Teorie strun - Koheze

12. června 2009 v 15:58 | *is dead*
Je po klauzúrach a je po Šťastnom Jimovi. Tak som po niekoľkých mesiacoch zavítala do Sveta kníh. Vtedy mi trklo, že som radšej mala ísť do Brlohu, lebo tam boli dokopy tri Star Trek knižky a dve ma trocha odradili. Ale potom na mňa zamával sympatický zelený paperbook s klingonskou inžinierkou Voyageru. Kým som bola ochotná pripustiť si nechutnú cenu, chvíľku som rozmýšľala nad inými alternatívami, ale nakoniec už som sa s tým musela nejak zmieriť. Filmy mi došli (zatiaľ) a ja som pociťovala abstinenčné príznaky. A tak ten malý bastard odišiel s ďalšou knihou v taške...
U.S.S. Voyager je stále na dlhej ceste domov, kdesi v sektore Delta, kým sa mu nepodarí doslova naraziť na gigantickú vesmírnu loď. Keď nadviažu spojenie, zistia, že ide o plavidlo Monorhov, ktorí sa snažia dostať na nejakú tú obývateľnú planétu. Je ich tam vyše sedemnásť tisíc a ich technológie sú nedostačujúce. Na najbližšiu vhodnú planétu by sa dostali až o niekoľko rokov a to by väčšina posádky nemusela prežiť. Preto sa nepatrný Voyger pokúsi o záchrannú akciu. Stane sa však čosi nepredvídateľné a monoršská loď sa rozletí na milióny častí. Prežijú len piati: kapitán Zav a jeho hara (uzavretá skupina, ktorá je u tohoto druhu bežná). Tí sa našťastie v čase nehody nachádzali na palube Voyageru a stali sa tak svedkami toho drtivého zničenia. Posádka sa tak vydá na Monorhu, aby informovali o strate a doviezli preživších domov. Planéta takmer bez ekosystému, sužovaná žiarením z bieleho trpaslíka a navyše bez efektívnej ochrany proti rádioaktivite donúti kapitána Janewayovú konať. Vyšle B´Elannu, svojho šéfinžiniera a Siedmu z deviatich, bývalú Borgskú bojovníčku, aby sa spojili s monoršskými technikmi a pomohli im zdokonaliť ich štíty. Pri zostupe raketoplánu na ktorého palube sa nachádzajú práve dve spomínané ženy, sa však stane niečo, čo nikto nepredpokladal. Rázová vlna vyradí raketoplánu motory a Voyager čakajúci na orbite sa ocitne vonku časopriestoru. Uväznený a zasiahnutý radiáciou.
Koheze je len prvá časť trilógie. Veľmi dobrá úvodná časť. Od New Yorských nocí Erica Browna som nedržala v ruke dobré sci-fi, tak som rada, že som do toho vrazila tú sumu. Voyager nemám v obľube, ale jeho posádka je charakterovo najpestrejšia a najzložitejšia. Ťažko si nájdete nejakého spriaznenca, pretože sa každý v jednotlivých situáciách vyfarbí a vy neviete čo si myslieť. Každopádne je to kniha naprosto strhujúca a ja som ju prečítala za necelé dva dni. Nedokázala som sa od nej odtrhnúť (to sa nestalo už od čias Harryho Pottera a kapitoly Volterra v New Moon), pretože sa neustále niečo deje už od počiatočnej explózie mega lode po uväznenie v subpriestore a záverečná veta "Kapitáne, myslím, že máme problém." ma zhodila z nôh (teraz mi neprestajne vŕta v hlave, kam sa ten idiot Tuvok mohol vybrať, že nie je na palube). Môžu mi toto urobiť, keď som definitívne sľúbila, že nebudem míňať na knižky? No povedzte, môžu? Na ďalšie dve časti si ale rozhodne ušetrím, lebo verím, že to bude stáť za to - aj keď mám trocha pochybnosti, pretože ďalej skvelého autora Jeffreyho Langa vystrieda Kirsten Beyerová. A ak ste vy fanúšikmi sci-fi a už ste dlho nedržali v ruke fakt niečo kvalitné (a ste solventnejší xD) nenechajte si Teóriu strún ujsť. Ja viem, že poväčšinu recenzií končím takto, ja sa pre niečo veľmi rýchlo nadchnem. Ale teraz to hovorím ako fanúšik literatúry, nie ako fanúšik Star Treku: 10/10. Bez diskusie. A teraz, ak dovolíte, idem si zničiť rohovky pri hľadaní zvyšných častí trilógie na webe (deň na to K na stránke Laser Books zistila, že pokračovanie ešte nevydali a zbláznila sa).

Šťastný Jim, ktorý nie je vlastne až tak šťastný.

12. června 2009 v 9:59 | K
"Štastný" Jim Dixon, tak trocha streštený lektor histórie na jednej provinčnej univerzite, má obdivuhodný zmysel pre humor. Svojimi provokatívnymi bavičskými kúskami dáva nepokryte najavo, aká mu je protivná bezduchosť a skostnatelosť univerzitného prostredia, a čelí nimi všetkým prejavom pretvárky a hlúposti v pracovných i čisto osobných vzťahoch.
Jim je proste skvelý. Sprva ma trocha nezaujal, ale ako sa začal vyvíjať on, jeho komplikované vzťahy a život ako taký, nevedela som sa ho nabažiť. Svojou neustále sa meniacou mimikou sa vysmieva ľudskej hlúposti v takom rozsahu až ma to niekedy zarazilo. Neurotická Margaret, nudný povýšenecký Welch a jeho nechutný syn Bertrand (ten mi neustále pripomínal hlavného protagonistu Reillyho zo Spolčení hlupců) vstupujú do Jimovho života takmer neustále a rovnako non-stop mu ho znepríjemňujú. A až keď sa Jim zamiluje do Christiny, pohľadnej a inteligentnej priateľky agresívneho Bertranda, obráti sa mu osobný život naruby. Nevie kam skočiť, prečo sa mu to všetko deje a hlavne si nedokáže dať dokopy svoj neskutočný vzťah s Margaret, ktorá trpí samovražednými sklonmi. A to je práve to, čo Jima toľko znepokojuje. Až do posledného okamihu som mala strach, že sa ten hlupák nerozhýbe. No nakoniec aj jemu došli výrazy. On len nevedel vyjadriť čo skutočne cíti. A nevedel vyjadriť úprimnú radosť. Sem-tam to krapet prehnal s alkoholom, tiež sa nevie potýkať so stresom. Je jednoducho jedným z nás. A preto má 10/10.
Ešte krátka ukážka (rozhovor medzi Jimom a Christinou):
"Ano, je, ale mluvíte, jako by to nebylo vůbec nic jiného. Když dovedete odpovědět, jestli ráda nebo nerada ryngle, můžete mi taky odpovědět, jestli máte nebo nemáte ráda Bertranda, pokud mi to samozřejmě chcete povědet."
"Vidíte všecho pořád moc jednoduše. Mohu nanejvýš odpovědět, že jsem docela jistě měla ještě nedávno Bertranda ráda, ale dnes že si tím tak jistá nejsem. Takhle s kopce do kopce to s rynglemi nechodí, v tom je ten rozdíl."
"Dobře, s rynglemi ne, ale co s rebarborou? Řekněte: Co s rebarborou? Od té doby, co mě do ní matka přestala nutit, existuje mezi mnou a rebarborou vztah, který se při každém setkání jeví buď jako láska, nebo jako nenávist."
"To je sice pravda, Jime, ale láska dovede člověka dostat do takového zmatku, že nemůže posuzovat vlastní city neosobně."
Z anglického originálu Lucky Jim preložil Jiří Mucha.
Prepísala K osobne, nekopírovať bez zdroja! Ďakujem.

 
 

Reklama


Follow missouton on Twitter...

Creative Commons License..

...