Books
11. dubna 2009 v 12:19 | "K" v dobrej nálade
Ignácius Reilly, hlavný hrdina tohoto svojrázneho humoristicko-satirického románu z farebného prostredia New Orleansu, snáď nemá v literárnych análoch konkurenta. Je akýmsi zlepencom "bláznivého Hardyho, tlstého Dona Quijota a zvráteného Tomáša Akvinského". Tento výstredný tridsiatnik s akademickým vzdelaním, ktorý odmieta pracovať, žije so svojou ovdovelou matkou. Dlhé hodiny len poleháva vo svojej staromládeneckej spálni pred televíznou obrazovkou a preklína svet do akého morálneho bahna upadol, alebo spisuje nesúvislé kapitolky svojho diela o tom, ako vysoko čnie éra stredoveku nad skazenosťou modernej doby.
Ignáciova priopilá matka nabúra ich staručkým Plymouthom dom - je treba uhradiť vznikutú škodu. Ignácius si voľky nevoľky musí nájsť prácu. Kolotoč ztreštených príhod sa rozbieha na plné obrátky. Ignácius nastúpi ako úradník v továrničke na nohavice, kde zorganizuje demonštráciu černošských robotníkov za zlepšenie pracovných podmienok, a končí na dlažbe. V maškarnom prevleku neworleanskeho priáta potom skúša šťastie vo Francúzskej štvrti ako predavač párkov v rohlíku a neúspešne sa snaží presadiť pochybný projekt na zaistenie svetového mieru (že do toho zatiahne skupinku homosexuálnych mladíkov už nie je dôležité xD). A celú tú dobu vedie búrlivé názorové potíčky so svojou matkou, ktorá sa rozhodne uvrhnúť syna do ústavu pre choromyseľných. Užuž sa zdá, že sa jej to podarí, keď v tom sa ako deus ex machina zjaví bývalá spolužiačka Myrna Minkoffová, ktorá odváža Ignácia do New Yorku, naproti novým, netušeným dobrodružstvám.
Možno je dobre, že Toole napísal jednu jedinú knižku, ktorou Spolčení hlupců je. Očividne premyslené dielko, krásne sa vysmievajúce skazenosti modernej doby dovtedy nevídaným spôsobom. Viete, že je to podané jemne, skoro choromyseľným Ignáciom, no aj tak vás to udrie priamo medzi oči. A knižka patrí medzi tie, čo sa ťažko hľadajú,a le keď už ju máte a ste ňou pohltený, teší vás, že ste sa k nej dostali. Tak ako mi mama vravela, že sa nemohla prestať smiať a ľudia vo vlaku na ňu zízali ako na blázna, tak sa ľudia čudovali môjmu smiechu v električke.
A tak zasa ďakujem tisícovému zoznamu starej a novej literatúry za to, že mi Spolčení hlupců do rúk podhodil. Patrilo by sa vysmiať sa rovnako dnešku. Lenže tak už dnes nikto nehovorí. Preto česť vašej pamiatke pán Toole. Škoda, že vášmu talentu nikto neveril.
S hrdosťou dávam 10/10. Genialita sama.
22. března 2009 v 10:15 | "K"
Píše sa rok 1902 a do domu v New Rochelle blízko New Yorku sa sťahuje prosperujúca stredostavovská rodina. Spojené štáty sú dravou mladou veľmocou, ktorá len začína konkurovať Európe. Rodí sa nové storočie, ktoré okrem nebývalého blahobytu a technického rozvoja prinesie aj dve svetové vojny a vyhrotené politické, spoločenské a kultúrne tlaky.
Dej románu sa odohráva v rokoch 1902 až 1914; v Amerike sa v tej dobe presadzuje osobitý černošský klavírny štýl ragtime. Po jeho vzore Doctorow krátkymi straccatovými vetami určuje pravidelný rytmus historických a sociálnych zmien, ktoré tvoria motívy zo života reálnych osobností: eskapológa Houdiniho, krásky Nesbitovej, polárnika Pearyho, anarchistky Goldmanovej, multimilionárov Morgana a Forda, psychopatického vraha Thawa, architekta Whitea, Európanov Freuda, Junga, vojvodu Franza Ferdinanda a ďalších. Autor sa ďalej vracia k trom fiktívnym motívom svojej románovej skladby: "lepšej" newrochellskej roidne chlapca, Otca, Matky a jej Mladšieho brata, chudobnej prisťahovaleckej rodiny Tatka s dievčatkom a konečne osudu čierneho pianistu a nakoniec tragického rebela Coalhousea Walkera.
V krátkom diele sa Doctorow venuje sociálnym problémom a skutočne až neuveriteľným rasovým problémom, ktoré vedú k smrti niekoľkých ľudí. Priama reč chýba úplne, užijete si stručných a jasných viet, ktoré sú všetkým čo potrebujete. A vďaka tejto knižke spoznáte trocha aj kultúry tých časov, príjemnú etiketou prepletenú dobu, strach zo sexu a trocha viac poodhalených kotníčkov. Ragtime jasne odhaľuje to veľké všetkým známe tajomstvo, že i napriek americkému snu, nie je USA tak pohodlným štátom za aký sa má.
1. března 2009 v 11:27 | "K" túži po dobrodružstve
Profesor Lindenbrock nachádza v antikvariáte starý islandský rukopis a so synovcom Axelom v ňom objavia krátku správu zakódovanú v runách a naviac i porozhadzovanú. Po smiešnej náhode rozlúšti Axel text a dozvedá sa, že zvitok napísal starý islandský alchymista Arne Saknussemm. Hovorí o tom, ako sa dostal do stredu Zeme a úspešne ho prebádal. Axel tuší, že ak by sa to dozvedel jeho strýko, chvíľu neposedí a donúti ho spadnúť do nebezpečenstva. Nakoniec sa však nad jeho úmornou snahou rozlúštiť zvitok zľutuje a tajomstvo mu vyzradí. A samozrejme: Lindenbrock neváha ani sekundu a berie so sebou synovca na výlet na Island. Tam k sebe priberú schopného Hansa, ktorý sa v teréne krajiny vyzná a mnohokrát im zachráni život. Profesor, Axel a Hans sa vrhajú do vyhasnutého krátera islandskej sopky, ktorá má byť vstupnou bránou do stredu Zeme. Pod povrchom nachádzajú spleť chodieb a zisťujú, že teória o vrelom jadre je hlúposť. Po niekoľkých mesiacoch bádania nachádzajú niečo neuveriteľné - tisíc míľ pod povrchom Zeme objavujú more s plážami a prehistorickými rastlinami, ktoré vyrastajú do neuveriteľných výšok. Profesor rozhodne, že more preplujú na druhý breh a tam rozhodnú čo ďalej. Nebezpečná búrka a morské živočíchy ich však vychýlia z kurzu a podľa buzoly zistia, že pláž na ktorej stroskotali je zrejme tá istá z ktorej vyrazili. Nakoniec však, po objavení nových prehistorických druhov a dokonca aj ozrutného jaskynného človeka, nachádzajú skalu označenú samotným Saknussemmom, no výbuchom spôsobia prebudenie podzemných síl. Niekoľko týždňov trpia v úzkej chodbe plnej lávy, kým im dôjde čo sa deje: nachádzajú sa v kráteri činnej sopky. Dostanú sa von spolu s lávou a popolom no určite sa už nenachádzajú na Islande. To Etna bola tou sopkou, ktorá ich vypľula z jadra Zeme. Po tejto únavnej skoro pol roka trvajúcej ceste sa vracajú domov do Hamburgu, no stále im nedá spávať, ako je možné, že prešli pod takmer celou Európou a napriek tomu sa im podzemné more prepluť nepodarilo. To však nie je pravda... Je až smiešne jedoduché zistiť čo sa stalo, keď sa Axel so strýkom nachvíľu zamyslia nad hrátkami prírody....
Ja som v detstve na Julesa Verna strašne zanevrela kvôli Deťom kapitána Granta. Ale dopekla, Cesta do stredu Zeme je tak strašne strhujúci príbeh! Verne písal jednoducho a pôvabne, pár slovami dokázal vyvolať obraz nádherne jasný a kúzelný. Jeho opisy sú očarujúce. A keď Lindenbrock zistil, že sa počas búrky zrejme obrátili, skoro som skapala kým som knihu nedočítala do konca a nezistila, že to tak nebolo. Kniha nie je hrubá, veľa času nezaberie ak sa jej chvíľku venujete a myslím si že stojí zato prečítať si ju. Je to milé dielko, ktoré vás vráti do detského snenia (v mojom prípade nonstopného snenia) o exotických diaľkach a nespočetných dobrodružstvách...
8. ledna 2009 v 13:44 | zamilovaná "K"
"Betónová záhrada je v mnohých ohľadoch knihou šokujúcou, morbídnou, plnou odpudivej obraznosti - a neodolateľne čtivou a príťažlivou. Je rovnako dielom autora, ktorý svoju látku dokonale ovláda. Dosahuje efektu metódou magického realizmu" - tak vás víta už tak dosť morbídna obálka McEwanovho diela Betónová záhrada (The Cement Garden, 1978). Určite to nie je knižka, po ktorej siahnete v kníhkupectve len tak náhodou. Ja som sa k nej dostala po prečítaní Pokánia. Listovala som si v nej, nevediac o čo ide a jedoduchý paperbook mi pripomínal skôr zborník laickej literatúry. Náhodou som sa dostala práve cez tie vyzývavé časti, samozrejme som nevedela o čo ide, ale úryvky ma upútali. Tak prišlo 1000,- korún, ktoré som našla (doslova to považujem za znamenie zvrchu xD) a ja som si Betónovú záhradu objednala na Vianoce. Zhltla som ju hneď po rozbalení, za nejaké tie štyri hodiny. Ostala som omámená.
Je to životný príbeh štyroch detí: najstaršia Julia, jej brat Jack (ktorý je vlastne rozprávačm a autor sa s ním očarujúco stotožňuje), mladšia Sue a najmladší Tom. Ich otec, posadnutý poriadkom, vybudoval v ich záhrade spleť betónových cestičiek a chystal sa vytvoriť aj plochu na hranie, dostáva však infarkt a umiera. Pár týždňov na to umiera aj ich chorľavá matka a deti sa v strachu, že ich rozdelia a dajú do domova, siahnu po skutočne poslednom riešení. Rozhodnú sa nikomu nič nepovedať a matku SPOILER zabetónujú v pivnici do drevenej bedne KONIEC SPOILERU. Jack bojuje s pubertálnymi problémami, čelí posmeškom a nezáujmu zo strany svojich sestier a rozmaznanosti svojho malého brata, ktorý si vyžaduje čoraz viac pozornosti. Julia si ale privedie domov priateľa (ktorý mi neskutočne pripomína čokoládového magnáta z Pokánia xD Úplne vidím jeho úlisné chovanie, fúziky a napomádované vlasy) a ten sa o pivnicu začne zaujímať. Deti sú čoraz zúfalejšie zo vzájomných vzťahov a ku koncu sa dokonca Julia s Jackom vrátia aj k spoločným "hrám" s ktorými ste konfrontovaný už na začiatku. Záver je ale skutočne nečakaný a keď už si myslíte, že to byť horšie nemôže, odhalí Juliin frajer ich veľké tajomstvo.
Mám z tejto knihy komplex. Ako povedala Polly, stále mám pred očami červenú stoličku pri bedni s cementom. A prasklinu ktorú ukazuje Sue Jackovi... len záblesk svetla v tme a v tej škáre niečo, čo malo ostať skryté.... McEwanove pocitové opisy sú presne tým nad čím rozmýšľate vo voľných chvíľach sami. Je to čo robím správne? Smeruje môj ničotný život niekam? Je to majster svojej ligy a prisahám, že ak mi nájdete autora, ktorý sa k čitateľom dostal tak blízko, spálim všetky jeho knihy (len cez moju mŕtvolu xD). Milujem Iana McEwana, milujem Betónovú záhradu a milujem čakanie na Na pláži. Ak budete mať pár Eur navyše, určite ich nechajte v kníkupectve za túto knižku.