Eh, je dnes obľúbené rozpoloženie, ktoré vkladám svojim postavám do úst. Svojim a požičaným, buďme k sebe úprimný. No a... v podstate sa vám iba idem ospravedlniť, že sa to rozbieha tak pomaly, ale ja si náramne užívam každý bežný nezaujímavý čarodejnícky deň. Nezamysleli ste sa niekedy nad tým? Nedeľňajšie nákupy v Šikmej uličke, rodinné obedy, rodinné sviatky, horiace stromčeky a omáčky priamo z prútika. A preto viac vzťahov a menej dobrodružstva. Ale aj to bude, áno bude. Poďme teda na to.
V tú noc mala spať Eddie konečne doma - Percyho zdolala jej zlosť a nechuť, sľúbila mu však postarať sa o všetky dôležité zásielky a prípady, ktoré potreboval správne zaonačiť. Pravda, jeden môže len ťažko očakávať, že v malom byte nad Weasleyovskými výmyslami a vynálezmi, ktorý jej George po nekonečnom zvažovaní poskytol, nájde trocha pokoja na niečo tak únavné, ako je ministerská korešpondencia. Po niekoľkých pokusoch teda usúdila, že bude prínosnejšie ak zíde dole, odreaguje sa a potom sa pokúsi byť zodpovedná. Bolo presne pol siedmej a obchod bol napriek tomu plný neplnoletých čarodejníkov a čarodejníc. Odkedy sa Ron rozhodol svojmu bratovi pomôcť a odkedy dala Angelina, spolu s trojročným synom, Georgovmu životu nový zmysel, Výmysly a vynálezy prekvitali. Bratia chodili, a to nebolo nikomu jasné kde presne, na nové nápady každú chvíľu - za posledné dva roky zarobili na dvadsiatich troch patentoch, nehovoriac o príjmoch z predaja žartovných pomôcok ako takých. Stála na platforme prvého podlažia dreveného schodiska a s pobaveným úsmevom sledovala Verity, ako sa snaží vyhnať na ulicu skupinku nemeckých školákov, ktorý práve objavili vracačky.
"Klasika," poznamenal známy hlas. Po schodisku k nej vystupoval George a do vrecka svojho firemného saka sa snažil vopchať obsiahly mešec.
"Zvrhlá. Ale klasika," súhlasila. Predsalen boli všetky tie dávivé zvuky dôvodom na úprimnú škodoradosť.
"Čo ťa vyhnalo z tej kobky?" opýtal sa s úškrnom.
"Nevládzem," zastonala a vystrúhala prehnane zmučenú grimasu.
"To sa ti nepodobá. Mám sa o Percyho postarať?"
"Nie. Už viac nie. Vlastne to veľmi nepomáha," zasmiala sa vyčítavo.
"Už VIAC nie?" čudoval sa George na oko.
"Zjavne dostal tento týždeň dve obálky adresované 'Pánovi Weatherbymu'. Obe z neznámych dôvodov obsahovali dračie hovno," ku koncu stíšila hlas, pretože okolo nich prechádzali dve mladšie deti s náručiami plnými ulievačiek rôzneho druhu. Z druhej strany terasy bolo počuť rozhorčené hlasy ich rodičov.
"Skutočne?"
"Kričal na mňa dve dlhé hodiny. Ale dobre zahrané, pane," usmievala sa pohojdávajúc sa na pätách ako malá. Bola rada, že George nezabudol na ich osobné vtipy.
"Viem," uškrnul sa. Vtom však jeho pozornosť upútal zvuk zvončeka nad vchodovými dverami. "Pozrimeže. Kto to tu je?" pozrel na Eddie veľavýznamne a vytiahol obočie tak vysoko, až sa mu stratilo vo vlasoch.
Do predajne vošiel Bill, najstarší z Weasleyovských detí, spolu s jedným, zrejme, zo svojich kolegov z Gringottbanky - vyšším, tmavovlasým mužom s okrúhlou tvárou.
"Nevyzerajú veľmi nadšene," skonštatoval George sucho.
"Dnes zvolili nového riaditeľa banky. Po tom, čo toho podvodného somára Asplunda odvolali kvôli komplotu," ozrejmila mu Eddie.
"Ah, tak to teda poďme zistiť čo sa deje, Popoluška," pokúsil sa o ďalší vtip.
"Popo-čo? Fakt čítaš Fredovi muklovské rozprávky?" Kráčala za ním dolu schodmi a nevedela či sa smiať, či mu vynadať. Aj jej rodičia to kedysi skúšali, kým neprišli na to, že muklovské príbehy sú nezvyčajne zavádzajúce a nepravdivé - hlavne čo sa čarovania a čarodejníkov samotných týkalo.
"Akoby som mohol za to, že sa mu páčia," hundral George dotknuto a predieral sa davom pobiehajúcich zákazníkov - všetci takmer o dve hlavy nižší ako on - smerom k bratovi. Eddie zachytila Billov pobavený pohľad a žalúdok jej urobil citeľné salto. Už ho nevidela pomerne dlho a malicherne ju to štvalo. Ako naschvál ale obaja pracovali v inštitúciách, ktoré si vyžadovali plné nasadenie a to znamenalo vzdať sa väčšiny voľného času.
Obaja muži skutočne vyzerali znepokojene a strhane - Billovi na brade rašilo strnisko a jeho spoločník bol až smiešne strapatý, o čomsi sa rýchlo zhovárali a hneď ako sa George priblížil, tmavovlasý čarodejník stíchol.
"To je v poriadku Edwin, aj tak budeme zajtra na titulke," upokojoval ho Bill, keď si jeho kolega podozrievavo premeral oboch príchodzích. Sivé oči mu nervózne poletovali akoby chcel všetok priestor okolo seba obsiahnuť v jednom pohľade.
"Na titulke? Prečo, čo s deje?" chcel hneď vedieť George.
"Tiež ťa rád vidím braček," premeral si ho Bill karhavo, "Každopádne bude múdrejšie ak pôjdeme dozadu."
Jeho kolega sa náhle pohol smerom k východu. "Vidíme sa zajtra Weasley, a nevykvákaj toho príliš," varoval ho vážne a rázoval na ulicu.
Z tesnej kabíny výťahu vyletela na deviatom podlaží tak prudko, až sa za ňou otočilo niekoľko podráždených pohľadov. A po tom, čo bleskovo prekonala schody, vošla do súdnej siene, v ktorej strede sedela na jednej z lavíc asi dvadsaťročná žena s ktorou zdieľala krv i črty, no hrdá na to teda nebola.
"... kde sa zistilo, že vlastníte neregistrovaný prepravný prostriedok typu lietajúceho koberca, pôvodom z Turecka a niekoľko rituálnych predmetov s vlastnosťami spadajúcimi pod termín čiernej mágie, z čoho vyplýva, že podľa paragrafu osem siedmeho odstavca Zákona o držbe pašovaných a nelegálnych predmetov a tretieho odstavca Zákona o praktikovaní čiernej mágie, môžete byť odsúdená na rok verejnoprospešných prác a tento majetok vám bude odňatý," predniesla prísne vyzerajúca čarodejnica stojaca na vyvýšenom pódiu naproti previnilcovi. "Máte k veci čo dodať, chcete sa obhájiť?"
Kým stihla obvinená čokoľvek povedať, vystúpila jej sestra z priechodu, ktorý okolo dverí tvorila tribúna. "Prepáčte, že idem neskoro Amelia, máme na oddelení zhon. No obhajovať ju budem ja."
"Cateline, vy? Nuž, dobre teda. Ako rodinne spriaznená na to máte právo, hoci sme na vás neboli vopred upozornený," preletela Amelia Bonesová dokumenty k prípadu a rozpačito sa uškrnula. Niekoľko čarodejníkov rady nesúhlasne zamrmlalo.
"Ako som povedala, veľa práce," zopakovala Eddie neodbytne. Amelia súhlasne prikývla.
"Teda, povedzme si to na rovinu, vážený tribunál... Skutočne možno veriť tomu, že niekto ako moja sestra by úmyselne vlastnil predmety tohto typu, ak väčšina rodiny, chodiaca do jej domu na pravidelné návštevy, pracuje priamo na Ministerstve a to na pozíciách, ktoré zaväzujú podobnú činnosť nahlásiť? Nie je to ani prezieravé ani múdre a ja si dovolím tvrdiť, že tu prítomná je skutočne viac ako priemerne inteligentná." Pri tomto tvrdení sa Ronnee nepekne zatvárila a nepočuteľne zavrčala pomerne vulgárnu nadávku.
"Ako mi teda vysvetlíte, že sa pri razii tieto predmety v domácnosti vyskytli?" tázal sa tmavovlasý čarodejník po Ameliinej ľavici. Nevyzeral, že je ochotný veriť hocakej historke.
"Ako určite viete, pred dvoma týždňami bol zadržaný jeden z našich vzdialených príbuzných a svojou kriminálnou činnosťou si vyslúžil rok v Azkabane. Pašoval vzácne zázračné tvory zo zahraničia a je na mieste domnievať sa, že tieto bytosti neboli jeho jediným tovarom. Niekoľko dní pred jeho dolapením sa zdržal u sestry v Bristole. Dávam svoje slovo, že vecami bola prekvapená rovnako ako ja, či aurori, ktorý vykonali kontrolu," počas prejavu ani nedýchala, čo na nich zrejme silno zapôsobilo.
"Slečna Bertramová, je pravda, čo nám tu vaša sestra tvrdí?" uprela Amelia pohľad na obvinenú.
"Do posledného slova, vaša jasnosť," odsekla Ronnee uštipačne.
"Ak už mi k tomu nemáte čo povedať, dovoľte, aby sme sa poradili," navrhol muž, ktorý bol zo začiatku viditeľne skeptický. Stále sa mu na tvári zračila nerozhodnosť, no Eddie si bola istá, že väčšinu tribunálu sa jej podarilo tými naivnými rečami získať na ich stranu. Kým sa čarodejníci radili, stála nehybne na mieste, na sestru ani nepozrela a jej otravné pokusy o upútanie pozornosti zarputilo ignorovala.
"Tribunál dospel k rozhodnutiu," niesol sa sálou piskľavý hlas zapisovateľky a obe ženy na okamih nedýchali.
"Tribunál rozhodol, že slečna Bernice Anne Bertramová je týmto... zbavená všetkých obvinení. Majetok nadobudnutý neúmyselne, nelegálnou činnosťou cudzej osoby bude zabavený kompetentnými osobami do troch pracovných dní. Za porušenie Zákona o spolupráci, ktoré diktuje povinnosť čarodejníka, a to nahlásiť nelegálnu činnosť a osobu z takejto činnosti profitujúcu, ukladáme jej týmto pokutu vo výške sto galleónov, ktorá je splatná do piatich pracovných dní. Prosím podpíšte protokol a potom môžete odísť," zaburácala Amelia a sieňou sa rozniesol tichý hovor tribúnov, ktorý už si svoju povinnosť splnili.
Keď podpísali potrebné tlačivá, vyšli sestry zo siene spolu s hlúčikom sudcov.
"Eds. Hej! Bola si úžasná, spektakulárna," gestikulovala divoko Ronnee.
"Obyčajné ďakujem by stačilo," odvrkla nepríjemne Eddie a opäť bez toho, aby jej venovala jediný pohľad, smerovala ku schodom a výťahu, späť do práce, na ktorú bola kvalifikovaná, hoci popri tom, ako robila pestúnku tomu sebeckému dievčaťu v to už prestala veriť.
"Nebuď hlúpa. Správaš sa ako malá."
"Drž hubu," vyprskla konečne rozčúlená Eddie a otočila sa zoči-voči svojej nepodarenej sestre. "DRŽ-HUBU. Ja že sa správam ako malá? Ty si tu jediná, kto sa správa neprimerane svojmu veku a odmieta akúkoľvek zodpovednosť! Jediným tvojim šťastím je, že sme obe zdedili schopnosť uveriteľne klamať. Niečo ti poradím... drž sa prosím ďalej od tých svojich pochybných predajcov a budeme spokojný všetci. Drž sa ďalej odo mňa, od môjho života a mojej kariéry, zabudni, že sme kedysi dýchali spoločný vzduch, pretože ja odmietam zdieľať budúcnosť s niekým tak arogantným a patetickým ako si ty," precedila napokon cez zuby a roztrasená sa vtesnala do preplneného výťahu. Nechala tam Ronnee stáť, nechala ju zmietať sa v pocitoch zlosti, sebaľútosti a v tom nekonečnom klamstve, ktoré sprevádzalo jej doterajší život.
Bude úprimné, ak poviem, že som začala nespočet podobných úryvkov, aby boli nakoniec odsúdené na večne otvorený život, nikdy neuzreli záver ani pointu, či sa dokonca nestihli ani poriadne rozkukať v tomto zvláštnom svete. Mám ale chuť a voľný čas neviem už tráviť efektívnejšie, chcem navyše vzdať hold autorke, ktorá mi darovala detstvo. A tu slávnostne prisahám, že tieto kapitoly budem dopĺňati pravidelne a patrične ich ukončím. Nesúďte ma, aj ja som len urozprávaný a trocha viac kreatívny človek bez publikovateľnej budúcnosti.
Disclaimer: Všetky postavy (až na sestry Bertramové či iné osoby, ktoré si nepamätáte priamo z kníh) tu uvedené sú vlastníctvom Jo Rowlingovej a spoločnosti Warner Brothers. Som vlastníkom len čiastočných práv na príbeh, ktorý sa odvíja od skorších pokusov pod názvom Obežníky z ministerstva. Ďakujem, že zachovávate autorský zákon.
Už presne štvrtý rok od víťaznej bitky o Rokfort sa chýlil ku koncu. Nasvedčovala tomu prvá, nesmelá snehová pokrývka i fakt, že sa zamestnanci Oddelenia pre medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu išli v tomto období pretrhnúť. S vypätím všetkých síl čelili rozšíreným predvianočným krádežiam, napadnutiam a paranoidným strachom, výtržnostiam aj vyhrážkam. Iróniou boli práve nadchádzajúce sviatky, ktoré privádzali muklov i čarodejníkov zo všetkých kútov sveta do nepríčetnosti - hlavne kvôli dlhodobému nedostatku. A Vianoce bez tradícii, na ktoré bolo potrebné mať viac hmotných ako duchovných statkov, pestuje málokto. Celý svet sa z vojny spamätával len pomaly a hoci už by sa zdalo, že je všetko v najlepšom poriadku, toto obdobie dávalo rok čo rok tušiť, že pravda bude zrejme inde ako na strane vládnucich politických reprezentantov.
Oddelenie čarodejníckej spolupráce sa tak podľa rozkazov zoslaných zhora snažilo tutlať nespočetné množstvo malých incidentov, ktoré by mohli vyvolať čo i len najmenšie známky paniky, zatiaľ čo posilnené línie aurorov likvidovali, i toľko rokov po tých strašných udalostiach, posledných a potenciálne nebezpečných stúpencov Temného pána.
Bolo takmer sedem ráno a na Ministerstve Mágie vládol čulý ruch. V malej kancelárii na piatom poschodí však hlava istej osobnej asistentky stále spočívala v stave nepokojného spánku na neodbavenej halde dokumentov a listov, pod ktorých ťarchou tam pred niekoľkými hodinami klesla. V rovnaký okamih, ako sa slečne Bertramovej prisnila démonická tvár Antonina Dolohova, zaklopala na jej dvere čiasi ruka. Naširoko otvorila oči, aby sa presvedčila, že sa URČITE nachádza v bezpečí známeho prostredia.
"Oh, vďakabohu," nadskočila prudko, pričom sa jej z kolien zniesla spŕška popísaných kusov pergamenu. "Ďalej! Je odomknuté."
Do maličkej miestnosti vošiel, ohlásený svojim dlhým pehavým nosom, Percy Weasley - novopečený šéf a človek, ktorý mal, ako jeden z mála, pre pozíciu vedúceho jedného z najrušnejších oddelení ministerstva najviac potrebných predpokladov - viac odhodlania ako energie a rozumu.
"Pri Merlinovej brade, Eddie!" Keby v náručí neobjímal kožené dosky, určite by bol zalomil rukami.
"Nemaj strach, je to hotové. Stihla som všetky dôležité..." utišovala ho korešpondentka rozpaženými rukami v trocha prehnanom geste. Percy ju však prerušil.
"Potrebujem Harrerov prípad."
"... okrem Harrerovho prípadu," klesla späť do kresla s grimasou zakrývajúcou zahanbenie. To snáď zariadila sama Prozreteľnosť, aby prišiel práve s niečím takým. "Dofrasa, Perce, nehnevaj sa. Sľubujem, že do hodiny budeš mať tú správu aj s obálkou na stole."
"To by som ti radil," súhlasil, lámuc palicu nad tým poľutovaniahodným stvorením. "A toto ti posiela Ronald. Mám pozdravovať." Podával jej ozdobne poskladané oznámenie na smotanovom papieri.
"Nepreháňajú to trocha, len tak náhodou?" zažartovala a otvorila zložené strany s motívom nezábudky. Vo vnútri, Hermioniným úhľadným rukopisom prevedeným modrým atramentom, stálo:
Je nám cťou dať Vám do povedomia narodenie malej Rose Weasleyovej, ktorá uzrela svetlo sveta dňa 5. decembra tohto roku. Srdečne Vás pozývame na nedeľňajší obed, poriadaný 18. decembra, ktorým skromne oslávime vytúžené prvé dieťa.
"Dopraj im to. Prvé bábätko je zázrak, pri tom druhom už budú viac nadávať ako jasať," poznamenal Percy, sám deň čo deň ničený nevyčerpateľnou energiou svojich dvoch dcér. "Dúfam, že prídeš. Mamka sa teší, otec tiež. Aj Bill," dodal zastretým hlasom.
Chcela mu čosi drzo odseknúť, nakoniec len s úsmevom vyhlásila: "To záleží na tebe a na tom, či sa dovtedy svet nezblázni."
"Harrer. Správa," ignoroval opäť jej žartovný tón a, snažiac sa nepostúpať úradné dokumenty váľajúce sa na každom štvorcovom centimetri, vybaletil z miestnosti.
"Harrer. Správne..." povzdychla, opäť osamotená, a ruky jej zablúdili pomedzi pokrútené papiere. Vytiahla zopnutý spis s niekoľkými listami prevedenými v hrubom schwabachu a berlínskou adresou nemeckého ministerstva. Z hornej zásuvky vybrala jeden z kvalitnejších pergamenov na oficiálne zásielky. Strnulá a bez raňajok, pustila sa do úmorného dobiedzania a rýpania.
Po necelej štvrťhodinke mala prácu hotovú a drzú dosť na to, aby už sa celá táto nemiestne absurdná hra dotiahla do konečného štádia. Jeden by si nemyslel, koľko rozruchu môžu spôsobiť hlúpe kotlíky, keby nebol svedkom podobných doťahovačiek.
"Before I open the fridge - I really need to ask you: are there body parts again in it?"
"Nope."
"Animal parts? Noth-oh. That's a... very nice fake there."
"A very nice what?"
"That painting. On your desk?"
"No. No... I mean. It's an original. The previous owner died for it."
"Well I won't argue with you, of course he did. But that was fifty years ago and it was the author himself. What? Come on! That bloody thing hangs in the National Gallery!"
"Does it?"
"For fuck's sakes. That you solved the Vermeer case doesn't mean you are an art specialist now, are you?"
"Tell me more."
"Apart from your cultural ignorance-oh. Well. First... I can't believe you didn't noticed.
I can smell the turpentine even from here."
"See. I told you it wasn't the homeless guy."
"Second - this masterpiece should be over fifty five years old - the paint should be dry and smooth. Not cold, dank and sticky. And there are some other details."
"Carry on. It's shocking how brilliant you can be."
"The handwriting is well copied, I suppose it was an old, skilled plagiator OR he tried it several times before he did the final piece. But he was in hurry. Could happen that the buyer changed his mind and he had to finish it sooner as he thought, perhaps."
"I don't follow. How can you say?"
"Majority of the painting was done for months - the paint had its time to dry (oil painting has to dry approximately for three weeks). But then here - the right corner. It's a bit blurry, though. That means that it was finished quick and the paint was yet wet when he did the varnishing. He wiped the paint out. And the well finished piece tells me he had sense for detail. BUT, again - the signature is completely wrong. When you put the canvas into the frame it will take about an inch off the original format size. The original painting has its signature hidden from an half beneath the frame. If you would put this one in it, it could be seen whole. And it's a little bit higher as well."
"No doubt you're very sure about yourself."
"Dear Sherlock, I walk by this thing every day - several times. It's my job to know."
"I certainly have to believe you then. Now! - organise the foodstuffs, would you?"
Nepopieram, som patrične hrdá. Nehnevajte sa však na mňa, drahí moji. V slovenčine totiž tieto dialógy nevyzneli patrične arogantne a ja sa potrebujem cvičiť na v poradí tretí test z všemohúcej a trocha ťažkopádnej angličtiny. Lásku a mačiatka.
Na druhú stranu, baví ma to. V hlave sa mi sformovalo šialenstvo, možno vás raz zabaví aj v rozšírenejšej ako dialógovej forme. Teraz už ale bolo dosť hlúpostí, treba sa sústrediť na dôležitejšie veci. Akoby som... skutočne poslúchala svoje svedomie. Nikdy.
"Čo - Data! No tak to je skvelé. Myslela som si, že aspoň ty si na mojej strane!"
"Strane? To tu máme najnovšie aj tábory?"
"Nevrav mi, že je to novinka akurát pre teba, mamin maznáčik."
"Ale no tak! Preboha... nechceš už s tým prestať?"
"Wesley pozri sa... Po prednáške tvojej matky som sa začala cítiť previnilo. Ale ja proste viem, že je to tak nesprávne."
"Takže to ja som ten, čo nesie plnú vinu?"
"To my obaja. Veď máme iba osemnásť! Nepredpokladám, akokoľvek do toho zasahuje naša obludná genialita, že sme uspôsobení k niečomu podobnému. Nie je pravda, že neuznávam svoj podiel na celom tom omyle. Ale potrebujeme proste viac času."
"Na tisíc vzťahov pred nami."
"No práve. Nie, že by som sa nechcela viazať, ale asi to berieme za zlý koniec."
"Spacifikujem mamu."
"Spacifikujem Rikera."
"Je mi to ľúto."
"To mne tiež. Mne tiež."
Nie je miestami až ohavné, ako sa mladý snažia riešiť svoje vzťahy skôr, ako sú na to pripravený? Kto udal hranicu, keď máme mať pocit, že po svojom boku potrebujeme niekoho viac ako dobrého priateľa? Keď sami nevieme, čo môže pobláznenie spôsobiť, ak si ho zle vyložíme? V poslednej dobe sa s tým stretávam až pričasto. Trocha ma to desí, desí ma, že sa dobré priateľské vzťahy ničia jednostrannou platonickou láskou, ktorá je viac než v mnohých prípadoch klamná. Protest proti pubescentným párom za dymovými zrkadlami.
"Hnevám? Či sa - strelila si mi. Ty si mi suverénne vrazila!"
"Môžem otázku?"
"No prosím!"
"Nezachoval by si sa rovnako? Keby sa ťa niekto snažil... emocionálne znásilniť? Vo víťahu? Nie, počkaj! Viem, mala by som sa naučiť lepšie formulovať vety, ty zakuklená zvrátenosť. Cítila som sa byť napadnutá."
"Nedotkol som sa ťa."
"Nie priamo. Možno... to bolo horšie. Mám krehkú vnímavosť, Tom."
"Vylez mi so svojou krehkou vnímavosťou na hrb McCoyová! Povedz mi - pochopil som ťa zle? Zle som si to vyložil?"
"Čo ako? Nikdy som nepovedala, ani neurobila nič, čo by sa mohlo týkať môjho osobného vzťahu k tebe. Pozri - nebudem klamať, záleží mi na tebe. Páčiš sa mi. Ty to vieš však? Vieš to, pridobre. A to nechápem. Vždy sa cítiš byť tak samozrejme istý samým sebou, odmietavosť u žien si vysvetľuješ ako prejav silnej náklonnosti."
"A... ak podvolím? Ak ti poviem, že máš pravdu?"
"Č - Blázon."
"Pozri... nemáš pocit, že po tom, ako som sa dvakrát zúfalo pokúsil dostať sa ti... takpovediac natelo, ža potom všetkom už by si mi mohla aspoň trochu veriť?"
"Veriť? Nie tak týmto typom emócii bohužiaľ neoplývam - ako ťa vôbec mohlo niečo podobné napadnúť?! To čo si robil, robil si násilne a nepríčetne. Akt zúfalstva? Skôr strata sebadôvery. Nebuď smiešny, ja nepreferujem túto cestu. Šašo."
"Podľa teba robím zo seba hlupáka?"
"A nie je práve toto údel muža vo vzťahu? Dať žene pocit, že je rovnováhou?"
"Nabudúce poručík, keď skutočne osamieme, neručím za svoje správanie."
"Nie, za to vám neručí nikto. Preto ste príjemným psychoanalytickým prekvapením."
"A kto je tu vraj bláznom."
"Máš pravdu, máš úplnú pravdu - ako sa kedysi tvrdilo: Pod lampou býva najväčšia tma."
Slečna D. sa vraj v tejto výpovedi našla. A vy ako? Aspoň troška... Pripomenulo vám to niečo? Snáď, lebo s týmito sladkými úvahami rozpitvávajúcimi medziľudské vzťahy a psychológiou nedocenených osôb môjho okolia budem pokračovať. Všetko sa to tak nádherne zrkadlí v mojich predstavách o pozemskom svete! Niet nad tváre ľudí okolo vás - tie tváre, čo nevedia, ako pozorne ich čítate, nevedomosť, och ty najsladšia.